V súčasnosti sa v médiách veľmi často preberá možnosť stiahnutia slovenského vojenského kontingentu z Iraku. Vojaci Slovenskú republiku v zahraničí nielen reprezentujú, ako o tom neraz zjednodušene informujú médiá, ale aj ozbrojeným násilím presadzujú buď vlastné záujmy a ciele krajiny, alebo záujmy koaličné či celosvetové. Vyslať občanov, vojenskú jednotku mimo územia vlastného štátu je významný akt, preto by mal mať čo najširšiu podporu. Rozhodnutie o ich vyslaní by malo patriť parlamentu a možno až referendu. Pred voľbami otvorila túto otázku strana Smer-SD. Chcela, aby sa občania hlasovaním o danom probléme vyjadrili. Občania rozhodli. Takmer 30 percent občanov zúčastnených na voľbách dalo Smeru mandát tento problém riešiť. Preto ho musí riešiť tak, aby účasť slovenských vojakov v Iraku bola v súlade so záujmami občanov. Vojenská účasť Slovenska v Iraku sa začala mandátom na činnosti, ktoré súviseli so ženijnou podporou operácie na nastolenie a udržanie mieru. Tento mandát bol však parlamentom zmenený na činnosti policajné. Občanom Slovenskej republiky sa pritom dôsledne nevysvetlili súvislosti a dôsledky tohto rozhodnutia. Po prvé, zmenou mandátu vojenského kontinentu v Iraku z výkonu ženijných činnosti na policajné (ochrana konvojov) sa jeho príslušníci stali cieľom priamych útokov. To znamená, že po tomto rozhodnutí už nikto nezaručí a ani zaručiť nemôže percento strát na životoch. Môže ich byť desať, dvadsať alebo aj tridsať percent. Zmena poslania sa netýkala počtov, ale životov našich vojakov. Vedia o tom naši občania? Po druhé, Slovenska republika sa teraz priamo podieľa na boji s terorizmom svojimi ozbrojenými silami v rámci protiteroristickej koalície. „Terorizmus“ možno vymedziť ako cieľavedomé použitie prostriedkov individuálneho či masového ozbrojeného násilia proti nezúčastneným osobám za účelom dosiahnutia rôznych politických, náboženských či iných cieľov. Jeho neoddeliteľným znakom je šírenie strachu a hrôzy, pričom ďalej ho charakterizuje aj cieľavedomosť a záujem o medializáciu a vplyv na verejnú mienku. Potom je potrebné občanom Slovenskej republiky vysvetliť, čo pre nich predstavuje vojna proti terorizmu a v čom sa terorizmus odlišuje od vojny. Ak je vojna „…pokračovaním politiky inými, totiž násilnými prostriedkami“, podobne možno chápať aj terorizmus. Líšia sa iba v tom, aké sú tieto používané prostriedky. Násilným prostriedkom vojny je hrozba alebo použitie ozbrojeného zápasu – boja, ktorý možno vymedziť ako použitie masového ozbrojeného násilia proti vojenským cieľom protivníka, prostriedkami masového ozbrojeného násilia, a to podľa známych a vopred dohodnutých zásad, zvykov a tradícií, zakotvených v zákonoch medzinárodného vojnového práva. Vojenské ciele tvoria najmä ozbrojené sily a obranný priemysel. Prostriedkom terorizmu je násilný akt zameraný na zastrašovanie iných jednotlivcov, sociálnych skupín a štátov až po fyzickú likvidáciu jednotlivcov a skupín alebo silné narušenie základných funkcií štátu. Hoci sú „vojna“ i „terorizmus“ aktmi násilia podmieneného politickými cieľmi, nemožno ich navzájom stotožňovať. Ak je terorizmus nevojenským rizikom, natíska sa otázka, či možno „terorizmu“ vyhlásiť vojnu a nasadiť do boja s ním regulárne ozbrojené sily. V podstate áno – ale potom treba očakávať, že jeho odpoveďou bude osobitný typ masového ozbrojeného násilia. Na jeho elimináciu sa musia pripraviť nielen použité ozbrojené sily, ale celá spoločnosť. Tá si musí uvedomiť, že nepôjde o klasický ozbrojený zápas, ale o nekonvenčné metódy boja, ktoré možno nazvať „antiterorom“. Vojna proti terorizmu, ktorej prostriedkom sú nekonvenčné prostriedky násilia – „antiteror“ – je v podstate „vojnou v mieri“. Možno ju teda v podstate chápať ako novú podobu studenej vojny. Uvedomujú si naši občania, že zmenou mandátu slovenského vojenského kontingentu v Iraku vstúpila naša krajina do takejto vojny? Snaha krajín zabezpečiť svoju bezpečnosť, ich reakcia na narastajúci terorizmus, sa stáva podľa môjho názoru novým fenoménom 21. storočia ktorý bude potrebné čo najskôr správne pomenovať. Nie terorizmus, ale snaha o jeho elimináciu „vojnou v mieri“ je príčinou toho, že nevojenská hrozba postupne prerastá vo vážne vojenské nebezpečenstvo. Terorizmus sa tak postupne stáva vojenským rizikom. Preto sa na „vojnu v mieri“ s ním musí pripraviť každá demokratická spoločnosť a jej ozbrojené sily. Obsah a charakter vojenskej práce a náplň vojenského povolania sa výrazne mení. Občania Slovenskej republiky si musia uvedomiť, že vojnu s terorizmom v žiadnom prípade nevedie sto príslušníkov vojenského kontinentu v Iraku – tí s nasadením života uskutočňujú vojenské činnosti. Vojnu s terorizmom vedie celá spoločnosť – všetci občania krajiny. Keďže prípadné ľudské a materiálne straty sa dotknú každého obyvateľa, musí na to byť pripravená celá spoločnosť, a to ešte pred nasadením vojakov mimo územia Slovenskej republiky. O tomto viedol Smer-SD diskusiu v predvolebnej kampani a o tomto ju vedie aj vo vláde. O tomto diskutovať treba. Autor je pedagóg na Akadémii ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika
