S výnimkou generálkového obdobia prečítam bežne niekoľko kníh za týždeň. Práve včera som dočítala Eliadeho Svätojánsku noc a začala Zamjatinov Bič boží. Eliade patrí medzi mojich obľúbených autorov, pravidelne sa k nemu vraciam, ale slovenský preklad Svätojánskej noci som doteraz nepoznala. Vždy ma fascinuje pútavým príbehom, mystikou, prelínaním reálnych a ireálnych skutočností, zvláštnou mystifikáciou, ktorú niekedy viem len ťažko dešifrovať. Mrazivé napätie a hmlistá prítomnosť duchov však spôsobujú, že jeho knihy nemôžem čítať, keď som v noci sama. Je pravda, že Zamjatin mi nie je taký blízky, ako povedzme bratia Strugackí a vlastne som si pôvodne chcela na víkend požičať Austinovú, lenže už niekoľko rokov od nej nič nové nevydali. Na Zamjatinovi oceňujem spôsob, akým podáva príbeh, viem „čítať medzi riadkami“. Vďaka socializmu, ktorý ma tiež zastihol, rozumiem inotajom skrytým v texte. Obdivujem jeho bohaté jazykové prostriedky, metaforické zobrazenie často pohnutých a väčšinou neuveriteľných ľudských osudov. A napriek ironickému odstupu cítim hlbokú spriaznenosť autora so svojou vlasťou. Obraz skutočnosti, ktorý podáva Zamjatin, nie je veselý, a to mi vyhovuje, ruská nostalgia v spojitosti s pesimizmom je mi bytostne blízka. Ale chcela by som spomenúť jednu knihu, ktorú som prečítala paralelne, čo inak nerobím rada – Adresát neznámy od Kressmanna Taylora, vlastným menom Kathrine Kressmann Taylorová. Táto pre mňa doteraz neznáma spisovateľka napísala v roku 1938 román (novelu) v listoch a škoda, že o ňom nemôžem uviesť viac, prezradila by som kúzlo príbehu a pointu. Často mám problémy dočítať knihy vydavateľstva Slovart – pre preklady. Je mi to veľmi ľúto, pretože vidím ich snahu vydávať hodnotnú literatúru a viem si predstaviť, koľko ľudí si ju na Slovensku asi kúpi. Samozrejme, že som nečítala všetko, čo vyšlo, preto nemôžem zovšeobecňovať a nechcem uraziť prekladateľov, ktorí si to nezaslúžia. Ale tie tituly, čo som mala možnosť spoznať, ma príšerne popudili. Hoci hneď musím dodať, že napríklad aj Makina, aj Herlinga-Grudzińského požičiavam a odporúčam ďalej, pretože Spoveď padlého zástavníka aj Biela noc lásky ma fascinovali. Veľké problémy som mala povedzme s Allendovou a Royovou, ktoré mi neboli blízke a tieto knihy som skutočne nedočítala, nechcelo sa mi „prekúsavať“ (pre mňa) nepríťažlivým slovenským prekladom. Iným to možno neprekáža, ale my v divadle pracujeme prevažne s neslovenskými textami. A nádherná práca s jazykom v podaní prekladateľov Michaely Jurovskej, Stanislava Vallu, Mirky Vallovej, Teodory Chmelovej, Eleny Flaškovej (a mnohých ďalších) ma naučila rozoznať kvalitu prekladu. Autorka je dramaturgička Divadla Astorka Korzo ´90
