Že by som bol knihomoľ v tom najsprávnejšom zmysle slova, to sa nedá povedať. Večer, ak mi to čas dovolí, čítam scenáre rôznych autorov. Patrí to totiž sčasti k môjmu povolaniu. Vo chvíľach oddychu sa rád vraciam k literatúre faktu. Nemusí pritom ísť o titul najaktuálnejší. Je zábavné si s odstupom času dvadsiatich rokov prečítať napríklad Tušenie tieňa alebo Tušenie súvislostí Ludvíka Součka. Iste si položíte otázku prečo. Tieto tituly som čítal hneď, ako vyšli vo vydavateľstve Tatran. Vtedy, pravdupovediac, ako dvadsaťročný sopliak som im rozumel len sčasti. Keby sa ma onoho času niekto opýtal, čo som nedočítal, pravdepodobne by som mu odpovedal práve spomenutými titulmi. Dnes je to naopak. Kundera, Hrabal, Kafka. Čítanie na pokračovanie. V každom veku sa dajú prečítať alebo nedočítať. V každom čase sa dajú objaviť iné súvislosti, iné asociácie. Knihy nie sú veci. Sú ako ľudia, ktorým treba vedieť porozumieť, stretnúť sa s nimi v správnom čase a objavovať v nich to, čo súčasne objaví čitateľ aj sám v sebe. Na Vianoce som dostal od Ježiška Detektíva od Artura Haileyho. Hotel, Kolesá, Peniaze ma zaujali svojou dynamikou prostredia, v ktorom sa príbehy odohrávajú. Ľahké čítanie ako liek na každodenný stres. To isté platí aj o poslednom príbehu detektíva, seržanta M. Ainslieho. Čo som naposledy nedočítal? Konfuciovho A riekol Majster. Niežeby som neprečítal celú knihu, to nie. Musím však priznať, že som asi nenašiel pokoj a pohodu, aby som jej dostatočne porozumel. Pritom spomenuté dielo patrí nepochybne k ozdobám literatúry ducha. Je to presne o tom, o čo som sa snažil v predchádzajúcich riadkoch. Alebo mám na stretnutie s Konfuciom ešte chvíľu čas?
