Nedávno som prečítal román Itala Calvina Stromový barón, ktorý vydalo Drewo a srd Bratislava. Vskutku čarovná knižka skvelého spisovateľa. Fajnová fiktívna fantaskná memoárová próza, živená reáliami a dobovými konvenciami osemnásteho storočia, troška moralitka. Balansuje na hrane alegórie, ale s postupujúcim textom všetky manieristické kudrlinky strácajú svoju nápadnosť a z textu sa vylupuje horkosladký, taký mám rád, príbeh človeka, ktorý sa rozhodol celý život stráviť na stromoch a celým svojím životom svojmu rozhodnutiu dáva za pravdu. Plnokrvný román, v zdatnom preklade Jany Juráňovej, kazí na niektorých miestach topornosť špecifického slovného zvratu (… pokojné more na horizonte sa týčilo až po oblohu), ale to by som pripísal skôr na vrub málo citlivej jazykovej redakcie slovenského vydania než na ťarchu prekladateľke. A čo som nedočítal? Slovenské pohľady. Nie je to síce knižná literatúra, ale zážitok z listovania v jednotlivých číslach tohto ročníka tohto zaslúžilého časopisu bola pre mňa ukrutne trápnym zážitkom. Stalo sa mi to náhodou a prisahám, že druhý raz si dám dobrý pozor, aby som tú chybu neurobil znova. Šéfredaktor Štefan Moravčík doviedol toto literárne periodikum do stavu, v ktorom štruktúra časopisu, rubriky, väčšina publikovaných príspevkov, ani sebaoslavné listy čitateľov vyšperkované klobásovými rýmami, nedokážu robiť česť Slovenským pohľadom, ani keby to bol záujmový časopis klubu dôchodcov na Zábudkovej ulici na konci sveta. No koniec sveta, pán Moravčík! Keď sme sa však učili, koľko pre našu literatúru, kultúru a umenie vykonal, odignorovať ho sa mi nechcelo. To, čo sa deje na stránkach nášho inštitucionálneho literárneho periodika teraz, to je jednoducho trápne.
