Dočítal som práve memoáre Imricha Karvaša. Toho, čo z finančnej stránky zabezpečil Slovenské národné povstanie. Napínavá knižka, ktorá poskytuje veľa materiálu na rozmýšľanie; napríklad o vlastenectve (ktoré môže byť pre iných vlastizradou) a o živote v súlade s vlastným svedomím (a to aj vtedy, keď to nie je práve výhodné; pripomínam, že podnadpis knihy znie V pazúroch gestapa). O chvíľu nastane druhá fáza môjho čitateľského cyklu: blúdenie okolo knižnice a úpenlivé hľadanie nejakej vhodnej „četby“; potrebu čítať totiž nedokážem potlačiť. Spravidla však neviem, čo vlastne hľadám, a tak vyberám knihy z políc a zasa ich tam nespokojne vraciam. (Občas ich vyberám z políc tiež v kníhkupectvách a pri pohľade na cenu sám seba presviedčam, že vlastne nie sú až také zaujímavé.) Kým nájdem niečo, čo ma zasa „chytí“, sa čitateľská obsesia musí uspokojiť s úryvkami z novín pohodených na záchode a podobnými tlačovinami. Nateraz sa zdá, že nasledujúcou knižkou bude Svět je malý od Davida Lodgea. Otázka „čo som nedočítal“ ma donútila k hlbokému zamysleniu vedúcemu do hlbín mojich čitateľských dejín. Nebolo toho veľa a malo to veľmi rozdielne príčiny: posledné štyri strany Vojny a mieru (musel som odcestovať na zemiakovú brigádu a Tolstého „tlstospis“ bol príliš ťažký do ruksaku; tie štyri strany som neprečítal dodnes); Johnsonove Dějiny 20. století (keď bolo čím ďalej tým jasnejšie, že podnadpis knihy by mohol znieť „niet nad britskú koloniálnu politiku“), Post bellum 1866 od Vladimíra Körnera (pesimizmus a depresie z knihy priam vytekali), životopis poslednej rakúskej cisárovnej Zity (ktorému by prospelo menej oslavných rečí a viacej realizmu). Zažil som však – jedinýkrát – aj opačný extrém: román Jaroslava Žáka (známeho skôr ako autora starej filmovej komédie Škola – základ života) Ve stínu kaktusu, popisujúci spôsobom prinajmenšom porovnateľným s Haškovým Švejkom vojnovú a povojnovú realitu „českých zemí“, som po dočítaní okamžite prelistoval na prvú stranu a prečítal znova.
