Benjamín Škreko Mať povedomie o Rudovi Slobodovi platí ako vstupenka do lepšej spoločnosti. Každý inteligentný snob by si mal z jeho tvorby aspoň prelistovať aj knihu poviedok Do tohto domu sa vchádza širokou bránou. Kto, ako ja, do lepšej spoločnosti nechodí, pretože nie je ani dostatočne inteligentný, ani dostatočne snobský, môže vstupenku použiť na jej pravý účel: vojsť na neobmedzene dlhý čas do sveta príbehov, ktorými ho spisovateľ márnivo zaháňa v každej vete. Čítam napríklad poviedku Lipeň, mesiac jún. „Ani jeden muž z toho kolena nezachádzal so ženou, ako by mal. Vznikla zanovitá krv, nepodarené telá a zlostníci. Takýchto mužov si nebrali prvotriedne ženy, ale druhoradé, nepoctivé dávno pred manželstvom, frivolné, so sklonmi k sadizmu i k útekom. Zanovitosť a egoizmus sa u nich prejavovali najmä vtedy, keď mali reagovať opačne. Tak si znepriatelili okolie a vyslúžili si povesť čudákov, ktorí zabíjajú plazy a tešia sa z požiarov.“ Sloboda je ako kino Čas. Som z neho na nervy, pretože nemôžem len tak vstať a ísť si zaliať kávu. Aby som náhodou nestratil vetu a súvislosť. Motá sa mi na polici kniha o spoločenskom správaní spred siedmich rokov. Rád by som na ňu alebo jej podobné aspoň z jedného dôvodu upozornil prekladateľov a upravovateľov filmových dialógov. Pokojne nechávajú amerických pacientov pokrikovať na lekárov „Doktor!“. Také niečo na Slovensku neurobí ani minister, ani drevorubač. To naše „pán“ ako samozrejmá súčasť oslovenia titulom by sa dabingovému hercovi istotne do úst zmestilo.
