Vlado Clementis sa v prvej polovici minulého storočia stal najvýraznejšou osobnosťou spomedzi slovenských komunistických intelektuálov. Odpoveď na otázku, prečo je zaujímavou inšpiráciou aj pre dnešných ľavicových politikov. Aj keď si nikto – a to ani po hlbokom historickom a politologickom skúmaní – nemôže prisvojovať právo na jednoznačnú odpoveď, je určite podnetné pokúsiť sa ju aspoň načrtnúť.
Súhrnne by sa dalo povedať, že Vlada Clementisa k tejto úlohe priam predurčovali jeho „morálno-vôľové vlastnosti“. Vernosť srdcu a vernosť osudu, ako pred siedmimi rokmi napísal Drahoš Machala. A pridal citát, v ktorom si slávny sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg zaspomínal na prvé stretnutie s Clementisom v roku 1928: „Mladý spolupracovník miestnej Pravdy a inšpirátor literárno-umeleckej revue DAV Vlado Clementis ma zaviedol pod viechu. Rozprával o víťazstve marxizmu, ale potom zrazu zanôtil pieseň o zbojníkovi Jánošíkovi, ktorý bohatým bral a nazbíjané bohatstvo rozdával bedači. Všetci sa pridali. Clementis s úsmevom, v ktorom som cítil pokoru i hrdosť, povedal – Takí sme my, Slováci…“ Vskutku jedinečný príbeh, lebo jedinečným spôsobom charakterizuje „rozpätie“, ktoré V. Clementis „ovládal“. Vzdelaný, sčítaný a rozhľadený múdry muž, pripravený viesť rovnocenné debaty s vrcholovými politikmi a vysokoškolskými profesormi, ktorý však nikdy neprepadol „chorobe intelektuálov“ – odtrhnutosti od úplne obyčajného bežného života, a najmä od pohľadu obyčajného bežného človeka na život a na svet navôkol. Až do konca svojho života, aj na vrchole svojej životnej (politickej) kariéry Clementis ani na chvíľu nezabudol, odkiaľ prišiel. Stále mal na pamäti biedne pomery vo svojom rodnom kraji, hoci sám z vyslovene biednych „robotníckych“ pomerov nepochádzal. Jednou zo súčastí odpovede na otázku položenú v úvode článku je teda jeho úžasná schopnosť empatie. Nevyrastal v podmienkach, ktoré by z neho nevyhnutne museli urobiť komunistu. Z človeka v rovnakých podmienkach by sa mohol pokojne stať malomeštiak, najmä ak berieme do úvahy, že vyštudoval taký prestížny odbor, akým vtedy bolo právo. Nehovoriac o tom, že keď sa ešte pred násilným rozpadom republiky stihol stať poslancom Národného zhromaždenia, mohol si – pravda, asi len za predpokladu, že by nebol komunistickým poslancom – žiť spokojným a relatívne bohatým bezstarostným životom.
Gejzír usilovnosti
Lenže Clementisova empatia – nielen vcítenie sa, ale priam precítenie toho, čo zažívajú ľudia okolo neho – tí, ktorí ho napokon zvolili aj za poslanca, vtlačila jeho osudu úplne iný charakter. Preto sa s vervou vrhal do sporov, aby ako právnik bezplatne pomáhal chrániť právo a spravodlivosť v prospech najbiednejších. Zadarmo, bez toho, aby advokátsky zarábal popri poslaneckom plate. Ba ani na úplnom vrchole, keď už bol ministrom zahraničných vecí, nezabúdal pomáhať ľuďom, ktorí to potrebovali. Ďalšou jeho významnou charakteristikou bola usilovnosť, „príslovečná pracovitosť“, ktorá „vybuchovala ako gejzír“ (Machala). Vlado Clementis žil – dnes to tak píšeme a hovoríme – s neuveriteľným nasadením. Bolo to vidieť na tom, čomu všetkému sa dokázal venovať. Bol právnikom, politikom, kultúrnym dejateľom, esejistom, organizátorom, pracoval v diplomacii. Veľmi usilovne sa učil, študoval po celý svoj život a to, čo sa naučil, si nenechával len pre seba. Dôkazom boli jeho eseje, štúdie, odborné články, v ktorých čitateľov na Slovensku oboznamoval s tým, akým smerom sa hýbe moderné politické myslenie v Európe. A okamžite túto informáciu obohacoval o domáci kontext, o naše súvislosti, aby v konečnom dôsledku prinášal originálne myšlienky a originálne pohľady na kľúčové spoločenské otázky a problémy. V unikátnom zborníku z odbornej konferencie ku Clementisovej storočnici, ktorá sa konala v Tisovci, tvoria najvzácnejšiu časť osobné spomienky Clementisovho švagra pána Pátka. Farbisto v nich opisuje, ako Vlado Clementis s obdivuhodnou vervou obohacoval spoločenský a intelektuálny život medzivojnovej Bratislavy organizovaním verejných diskusií s vtedy skôr menej než viac známymi osobnosťami ľavicového hnutia, a to nielen z Československa, ale aj zo zahraničia, najmä zo Sovietskeho zväzu. Každému, kto o to mal záujem, tieto podujatia ponúkali možnosť nielen rozšíriť si obzory, ale aj konfrontovať naše myslenie s pohybmi v Čechách a za hranicami republiky.
Kamarát s Werichom
Keď som napísal, že Clementis sa stal obhajcom chudobných a biednych napriek tomu, že jeho domáce pomery také neboli, nechcel som v žiadnom prípade povedať, že ho rodinné prostredie neovplyvnilo, resp. že sa akoby natruc vybral v živote iným smerom. Práve naopak, rodinné prostredie prispelo nemalou mierou k tomu, aký muž neskôr z Clementisa vyrástol. Nemožno zabúdať predovšetkým na fakt, Tisovec patril historicky medzi centrá slovenského národného pohybu a protestantského smeru kresťanského náboženstva. To druhé ovplyvnilo Clementisovu konfesionálnu neutrálnosť a možno aj liberalizmus v otázkach svetonázoru. Je to mimoriadne dôležitý moment, lebo vďaka tomu sa z Clementisa nikdy nestal komunistický dogmatik (čo napokon nepochybne významne prispelo k jeho odsúdeniu a poprave). Nikto nemôže pochybovať, že bol komunista, ale taký, že si dokázal nájsť priateľov, či aspoň kamarátov alebo partnerov, ktorí si ho vážili a uznávali ho, aj v iných politických či svetonázorových táboroch. Pre mňa stále najobdivuhodnejším dôkazom tohto faktu bol jeho blízky vzťah s Jiřím Voskovcom a Janom Werichom, s ktorými sa stretával vždy, keď prišiel do Prahy, a ktorí mu nezabúdali nechávať lístky na svoje predstavenia. Iným dôkazom bolo pamätné stretnutie mladej slovenskej inteligencie v roku 1932 v Trenčianskych Tepliciach, kde síce nedošlo k zjednoteniu postojov, ale mladý advokát Clementis bol hlavným rečníkom za komunistov. No ešte väčší vplyv „domova“ sa na ňom prejavil v „národnej otázke“. Napriek tomu, že jeho mama odoberala české periodiká, napriek tomu, že sa na štúdiá vybral do Prahy, napriek tomu, že si tam našiel v rodine Vraných takmer domáce prostredie, napriek tomu, že si v Prahe našiel aj milovanú Lídu a po vojne tam zostal trvalo pracovať, napriek tomu všetkému niet pochýb o tom, že do smrti zostal oddaný rodnému Slovensku. Niet pochýb, že k Česku viazali Clementisa silné putá, no nie je náhoda, že nie on Lídu, ale Lída jeho nasledovala na Slovensko.
Veril v silu národa
Už spomínaná účasť na stretnutí v Trenčianskych Tepliciach v roku 1932 bola vyjadrením vrcholnej nespokojnosti s protinárodnou a tvrdou unitaristickou politikou Prahy voči Slovensku. Z Clementisa sa nikdy nestal bezduchý nacionalista, ale pozdvihnutie Slovenska – a to aj pokiaľ ide o usporiadanie vzájomných česko-slovenských vzťahov vnútri republiky – sa stalo jeho životným krédom. D. Machala spomína, že V. Clementis si mimoriadne vážil výrok Štefana Osuského, významného slovenského diplomata, ktorý v článku Moje poslanie v roku 1936 napísal: „Veril som v životnú silu a v schopnosť Slovákov byť národom, ktorý bude sám riadiť svoj osud.“ O Clementisove starosti o „slovenskú otázku“ svedčí aj jeho publikačná činnosť, pôsobenie v Londýne počas 2. sv. vojny, nadšenie, s akým podporoval národné požiadavky SNR v roku 1944 i plná podpora Košického vládneho programu v tejto oblasti. Napokon, nemožno zabúdať, že to bol práve Vlado Clementis, kto najvehementnejšie presadzoval vysídlenie Maďarov po vojne, hoci to treba chápať v historickom kontexte. Známe je jeho radikálne vystúpenie na Parížskej mierovej konferencii, kde dôsledne obhajoval (česko-)slovenské záujmy a je jeho zásluhou, že sa územie Slovenska okolo Bratislavy rozšírilo smerom na juh.
Popravený nie náhodou
K pozícii V. Clementisa ako prvého spomedzi komunistických intelektuálov na Slovensku v 1. pol. 20. storočia nepochybne prispela aj jeho „martýrska“ smrť. Nie preto, že ho stalinistický režim popravil skôr, než ho donútil zúčastniť sa na likvidácii vlastných súdruhov, veď jeho kritici mu aj tak neoprávnene vyčítajú účasť na čistkách na MZV po februári 1948. Ale preto, lebo nebola náhoda, že si práve jeho vybrali scenáristi „procesu so sprisahaneckým centrom“ okolo Slánskeho ako jediného Slováka v zozname odsúdencov. Vladimír Clementis predstavoval počas celej svojej „spoločenskej“ kariéry typ aj dnes nasledovania hodného ľavicového intelektuála. Bol to človek s prirodzenou ľudskou empatiou a zmyslom pre solidaritu a spravodlivosť. Bol skutočným intelektuálom, neustále sa vzdelávajúcim, rozmýšľajúcim a premýšľajúcim, schopným prekročiť prahy vlastnej ideológie, domova, štátu, národa. Pritom však plne oddaný „národnej veci“, brániaci svoj národ a pracujúci pre jeho pozdvihnutie. Vladimír Clementis bol pracovitý a nesmierne usilovný, ale zároveň hlboko milujúci svoju manželku, schopný prejaviť jej svoje city tým (aj po desaťročiach) najkrajším spôsobom. A tolerantný, hoci zásadový nielen v otázkach svetonázoru, ale aj v medziľudských (i pracovných) vzťahoch. Toto všetko urobilo z Vladimíra Clementisa výraznú osobnosť už v mladosti a urobilo jednu z najvýraznejších a neprehliadnuteľných osobností svojej doby veľmi rýchlo. Toto všetko a predovšetkým jeho „vernosť srdcu a vernosť osudu“ robí z Clementisa nielen obdivuhodnú, ale najmä inšpiratívnu osobnosť aj pre dnešok, predovšetkým pre ľavicových dejateľov. A nielen pre slovenských.
Autor pracuje na úrade vlády.
V článku prezentuje osobné postoje
