Vecička, do ktorej sústredene hľadel mladý muž sediaci vo vlaku oproti mne, pripomínala digitálny diár. Hľadel však doňho tak dlho, že som o svojom odhade začala pochybovať. Zrejme sa zabáva s nejakou elektronickou hrou, pomyslela som si a venovala sa svojej knižke. Až po chvíli som pochopila, že všetko je inak. A nebola som si istá, či toho mladého muža ľutujem, alebo mu závidím. To, do čoho sa tak sústredene díval môj spolucestujúci a čo mne pripomínalo digitálny diár, bola kniha. Presnejšie, zariadenie na čítanie kníh v elektronickej podobe. Vyplynulo to z jeho rozhovoru so susedom, ktorému zvedavosť nedala a postupne sa povypytoval na technické parametre aj cenu tohto zariadenia. Debata sa krútila okolo desať až stotisícových položiek a mňa nevdojak preniesla zo stránok rozčítaných Záletových Bratov vo víchrici, zohrievajúcich nielen vášnivým textom, ale aj papierovým teplom, do mojich štvrtých Vianoc na tomto svete. Sneh ešte nebýval tak veľmi zašpinený pohodlím motorizovaného sveta ani v mestách a mestečkách, ako bolo to moje, a tak sme s otcom do knižnice na námestí doniesli na snehovkách len trocha roztopenej vody. Kým on, ktorý ma zo zúfalstva pred mojím hladom po príbehoch naučil čítať, vypĺňal prihlášku, ja som si na najspodnejšej poličke z bielo zabalených knižiek vybrala Gabajovho Kohúta Jarabáča. Keď začínajú grošom smrdieť knižnice Ako veľmi sa moje knižničné začiatky podobali začiatkom jednej z budúcich riaditeliek „mojej“ knižnice, som sa dozvedela až po polstoročí, keď knižnici hrozí zánik. Vo mne však spomienka na Kohúta Jarabáča nezanikla. Rovnako, ako nezaniklo ani postupne vybudované poznanie, čo môže pre človeka, najmä ak večne smrdí grošom, znamenať knižnica. Aj keď tú moju, ktorá sa rokmi vypracovala na zariadenie s bezmála 100-tisícovým knižničným fondom a na najaktívnejšiu kultúrnu inštitúciu mesta, ktorá je zároveň členskou knižnicou UNESCO, zabíja obmedzenosť (aj) prostriedkov, ktorými na ňu jej zriaďovatelia pamätajú. Mesto, ktorému patrila „moja“ knižnica, síce v hierarchii po rokoch opäť postúpilo na okresné, no význam knižníc, ktoré sa vo svete stávajú najvýznamnejšími multifunkčnými informačno–kultúrnymi centrami regiónov, jeho otcom akosi unikol. A tak knižnicu, najmä s cieľom znížiť počet pracovníčok, a teda výdavky, „transformovalo“ na odnož mestského kultúrneho centra, ktorého prioritou sú diskotéky. Proti zámerom súčasnosti Namiesto právnej subjektivity, ktorá by knižnici a cez ňu chudobnejším obyvateľom mesta a celého okresu bola umožnila napríklad aj zapojenie do internetovej siete prostredníctvom štátnej dotácie, degradácia. Knižnice i vtedajšej riaditeľky, ktorá vytrvalo bojovala za jej záchranu. Riaditeľku vymenili a knižnicu zbavili právnej subjektivity. Nepomohol ani list vtedajšieho ministra kultúry, že trend znižovania počtu kvalifikovaných knižničných pracovníkov nie je v súlade so zámerom Slovenska zvyšovať kvalitu života občanov v informačnej spoločnosti a nekorešponduje ani s odporúčaniami UNESCO/IFLA pre verejné knižnice. Podľa tých by mal byť v každej knižnici 1 kvalifikovaný knihovník na 2 000 obyvateľov. Mesto, o ktorom bola reč, ich má podľa údajov na webovej stránke 25 000 a pracovníčok knižnice zostalo päť. No nielen osud tejto, ani osud viacerých slovenských verejných knižníc, ktoré sú vo vyspelých krajinách informačno-kultúrno-spoločenskými centrami regiónov, pretože sa ich prostredníctvom všetci, teda nielen solventní občania môžu dostať k informáciám a vzdelaniu, nevyzerá veľmi veselo. Kúpte nám knižky, kúpte, sú drahé Knižnica, ktorá svoje mesto zviditeľnila aj v zahraničí, prišla o internet a čohosi takého, ako sú elektronické knihy, sa jej návštevníci už zrejme nedočkajú, uvažovala som, keď mladý muž z vlaku svojmu susedovi vysvetľoval, že tých vyše dvadsaťtisíc, čo ho vecička na čítanie kníh stála, je bagateľ a už uvažuje o čomsi výkonnejšom. Kdeže „moja“ knižnica a elektronické knihy… Moju skepsu mi pripomenula správa, ktorá bude v marci zrejme zase aktuálna – Kúpte knihu knižnici. „Košická knižnica Jána Bocatia vystavila v rámci Týždňa knižníc desiatky nových kníh, o ktoré stojí, no nemá na ne. Kto z občanov je na tom trochu lepšie, môže pomôcť. Ešte v roku 2001 mala knižnica na nákup kníh 400 000 korún, o rok neskôr len 200 000, a vlani ešte menej.“ A riaditeľka knižnice tvrdila, že aj keď knižnice majú problémy s nákupom kníh, zastaranosťou technického a priestorového vybavenia, či nedostatkom počítačov a prístupom na internet, stále sú najlacnejším zdrojom kultúry, vzdelávania, informovanosti a nezávislého rozhodovania a duchovného rozvoja pre všetky sociálne vrstvy. Ba môžu byť aj príležitosťou pre nezamestnaných naučiť sa pracovať s počítačom a internetom. Tomu, kto vie, aké sú súčasné ceny kníh a internetu a koľko štát vyčleňuje na knižnice, je jasné, ako asi spoločnosti záleží na tom, aby sa kultúra a informácie dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí. Koniec životodarných infúzií Pre niekoho by možno mohla byť argumentom proti podpore knižníc správa, ako v USA väčšina stredoškolákov pri príprave úloh vymieňa návštevu knižnice za internet. Podľa spoločnosti Newsbytes ho až 71 percent opýtaných detí do 15 rokov používa ako primárny zdroj informácií. Mnohí sa pritom priznali k plagiátorstvu, keď do úloh kopírovali celé state stiahnuté z webu. Pravda, v nebohatých krajinách, kde nie je internet prístupný masovo (u nás s ním môže pracovať len okolo 12 percent občanov), je aj plagiátorstvo tohto typu zložitejšie. Ale práve pre menej solventné krajiny má bezplatný internet vo verejných inštitúciách, napríklad knižniciach, obrovský význam. Účastníci kodanskej konferencie o verejných knižniciach v roku 1999 ich označili za „nezastupiteľné a kľúčové pri podpore demokracie, ekonomického rozvoja, celoživotného vzdelávania a kultúrnej identity“, lebo sú dôležitým nástrojom zmierňovania nerovnosti medzi informačne bohatými a informačne chudobnými a sú významnými miestami na zmierňovanie sociálnych nerovností. Multimediálnu študovňu s internetom majú aj v Trenčianskej knižnici Michala Rešetku, kam som mala namierené. Ale s časopismi, kde by si prípadne nezamestnaní mohli pomôcť hľadaním miest, to už tento rok bude horšie. Od januára 2004 už knižnica nedostáva povinné výtlačky celoštátnych časopisov, zbierok zákonov a úradných vestníkov, ani kníh, hudobnín, máp a ostatných neperiodických publikácií. Pritom práve takto ročne získavala takmer polovicu knižného fondu a väčšinu z vyše 900 titulov novín a časopisov. Od januára preto musela zvýšiť členské a manipulačné poplatky. Knižnica má byť aj miestom na život Kým som ešte vždy pokukovala po digitálnom nosiči kníh, Bratov vo víchrici som odložila do tašky. Blížili sme sa k Trenčínu. Zo stanice je to do hlavnej budovy knižnice na skok. Šatňa, registrácia a výdaj kníh, príjemno. A hneď za dverami, na chodbe vedúcej k jednotlivým oddeleniam to, o čom som si pred vyše tridsiatimi rokmi ako novopečená Bratislavčanka (vtedy ešte len s prechodným pobytom), myslela, že je zaostávaním za dobou: knihy ležiace voľne na poličkách. Kým mi nezačala prekážať jeho neosobnosť, zdalo sa mi hľadanie v katalógoch, ktoré cestu knihy k čitateľovi poriadne predlžovalo, akési dospelejšie. O to väčšmi som neskôr ocenila celosvetový trend sprístupniť čo najväčšiu časť knižného fondu čitateľom priamo. Medzitým sa mi v bratislavskej Univerzitnej knižnici pošťastilo nielen pripraviť na pár skúšok, ale si aj s jej knihovníkmi reportážne prejsť cestu kníh z depozitov až k čitateľom, odtriasť si s drkotajúcimi zubami chlad za okienkom výdaja kníh, pozrieť si priestory, odkiaľ k čitateľovi putujú knihy a v sociálnych zariadeniach vždy znova a znova žasnúť nad tým, čo dokáže takzvaný homo sapiens. Na tom sa, podľa súčasného riaditeľa Tibora Trgiňu, doteraz nič nezmenilo. Pani učiteľka, mýlili ste sa Kým v zahraničí, kde nezriedka univerzitné knižnice fungujú nonstop a študenti v nich nielen študujú, ale vďaka uspôsobenému nábytku zavše aj spia, vraj síce upratovačky nonstop likvidujú neporiadok, no na rozdiel od nás nevidieť, že by ničili zariadenie knižnice. V našej univerzitke krátko pred začatím rekonštrukcie opravili všetky sociálne zariadenia, no onedlho odtiaľ začali miznúť záchodové misy, umývadlá, hadice, splachovače… Možno ich knihy neučila čítať taká dáma, akou bola a je opäť na radovú knihovníčku povýšená (lebo jej je dopriate byť denne s čitateľmi) riaditeľka „mojej“ knižnice. Jej cesta k čitateľom, ako ju zachytila vo svojej spomienke, hovorí za všetko: „Keď som študovala na Strednej knihovníckej škole v Bratislave, stretla som učiteľku, ktorá ma krátky čas učila na základnej škole. Keď som povedala, čo študujem, bola sklamaná. ,Vždy som si myslela, že budeš robiť niečo významné,‘ povedala. A ja som sa možno práve vtedy rozhodla, že to tak bude. Že budem robiť v knihovníckej profesii všetko preto, aby to malo význam. Aby som otvárala ľuďom vo svojom okolí cestu k vzdelaniu, vedomostiam a ku krásnym myšlienkam ukrytým v knihách.“ Krása ukrytá v knihách nič nezmenila na tom, že v knižniciach sa odjakživa kradlo a, zdá sa, že sa aj kradnúť bude. Voľakedy najmä preto, že kníh, o ktoré bol veľký záujem, vychádzalo ako šafranu, v súčasnosti preto, že hoci kníh vychádzajú veľké množstvá, ako šafranu je tých, ktorí si ich bez obmedzovania môžu dovoliť kúpiť. Aj záchranné pásy či majáky vysielajú SOS Knižnice však nie sú len miestami, kam sa chodia požičiavať knihy. Aj verejné sú miestami spojenia so svetom a zdrojom informácií aj pre sociálne slabých. Pre tých môžu znamenať možnosť vymaniť sa zo sociálneho vylúčenia, kam ich vsotí napríklad nezamestnanosť spojená prv či neskôr s chudobou, ktorá sa postupne stane pascou, z ktorej niet úniku. Len si skúste (napríklad páni poslanci, ktorí nie sú medializovaní, takže by mohli aj inkognito) hľadať zamestnanie a hlásiť sa ako dlhodobo nezamestnaní týždeň čo týždeň na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny. Nezabudnite si však odkladať všetky účty za noviny s inzerátmi, lístky na miestnu či medzimestskú dopravu, za poplatky v internetových kaviarňach, za papier, obálky a poštovné, ktoré zaplatíte, ak sa budete o zamestnanie uchádzať písomne, za telefóny, ak budete odpovedať na inzeráty. A keď si to všetko zrátate, uvedomte si, že to, čo si väčšina z vás vybavuje zo zamestnania, musí človek, ktorý to zamestnanie nemá, vybavovať vo vlastnej réžii. Ak na to má. Ak nie, mohla by mu poslúžiť verejná knižnica. Knižnice žijú a šokujú Niektoré tým, že usporadúvajú akcie, akou bola v Humennom Šokujte rodičov – čítajte. Výstavami Straty a nálezy je známa Mestská knižnica v Kysuckom Novom Meste, ktorá prezentuje veci, ktoré si čitatelia zabudnú v knihách. Po stopách bosoriek viedla návštevníkov Žilinskej knižnice výstava o inkvizičných procesoch v histórii slovenských miest. EX LIBRIS, medzinárodná detská výtvarná súťaž, ktorú už roky vyhlasuje Verejná knižnica v Hlohovci, zviditeľnila toto mesto tak ako máloktoré iné podujatie. A na jeho povesti sa v dobrom podpísali aj hodiny literatúry a gramatiky pre najmenších, ktoré sa neodohrávali v škole, ale v knižnici. Mestská knižnica v Novej Dubnici raz za rok dáva mestskej polícii zoznamy čitateľov, ktorí zabúdajú vrátiť knihy, a policajtom, ktorí sa na osudy výpožičiek chodia previnilcov spytovať až do bytu, sa podarí dosiahnuť, že 90 percent kníh sa vráti knižnici. Takmer všetky knižnice, najmä v marci, robia odpustkové akcie či amnestie, keď neporiadnym čitateľom odpúšťajú poplatky za upomienky. Podunajská knižnica v Komárne je známa burzou kníh, ktoré sa predávajú od päť do dvadsať korún. Závideniahodné aktivity Trenčianska knižnica M. Rešetku, ktorá je aj partnerskou knižnicou Kancelárie NR SR, zaujme okrem publicistických súťaží či výstav amatérskych výtvarníkov predovšetkým bibliografickou a edičnou činnosťou. Systematické zbieranie aj tej zdanlivo najbezvýznamnejšej dokumentácie, ktorá sa týka regiónu, znamená viac, ako si možno jeho iniciátorka a duša úseku bibliografie a informácií Ľudmila Strohnerová uvedomuje. Publikácia Ulice a námestia mesta Trenčína, ktorú zostavila s Ivom Velikým a knižnica ju vydala pred piatimi rokmi, je ojedinelý sprievodca po histórii názvov ulíc Matúšovho mesta nielen pre Trenčanov. A kúsok, ktorý sa Verejnej knižnici M. Rešetku podaril vlani vydaním bibliografického slovníka Osobnosti vedy Trenčianskeho regiónu z pera Milana Mikuša a Ľudmily Strohnerovej, nepochybne ocenia všetci, ktorí sa po našom vstupe do Európskej únie budú chcieť popýšiť nielen bryndzovými haluškami či slivovicou, ale aj múdrymi ľuďmi. Na knihy máme čoraz menej peňazí Ani sobota nezabránila, aby v hlavnej budove trenčianskej knižnice neboli návštevníci a ďalší pracovný ruch. Anna Cmarková a Viera Machajdíková nielen požičiavali knihy, ale aj registrovali nových členov, Jana Vozníková okrem vybavovania výpožičiek balila knihy. Nie je náhoda, že hoci počet používateľov verejných knižníc vzhľadom na zmeny záujmov najmä mladých v posledných rokoch ustavične klesá, návštevnosť v nich je spomedzi kultúrnych zariadení stále najvyššia. V roku 2001 napríklad prišlo do knižníc vyše 6,8 milióna ľudí, kým do múzeí 3,4 milióna, do kín 2,8 milióna, do divadiel 1,3 milióna a do galérií približne 370 000. Napriek tomu je pokles návštevnosti verejných knižníc varovný. Deti, z ktorých postupne vyrastali kmeňoví čitatelia knižníc, presedlali z kníh na televíziu alebo počítačové hry. Takých, ktoré by si, ako môj spolucestujúci, čítali prostredníctvom počítača knihu, je naozaj málo. A pokles ostatných návštevníkov sotva svedčí o tom, že tým, ktorí ich navštevovali, sa začalo dariť tak dobre, aby si knihy, časopisy či nosiče len kupovali. Naopak. Pre niektorých sa aj poplatky za preukazy či lístky na dopravu, ktorou by sa dostali do knižníc, stali neúnosné. Iní v knižniciach nenachádzajú to, čo potrebujú, pretože sú finančne podvyživené. Napriek všetkému – knižnice zatiaĽ žijú Riaditeľ Univerzitnej knižnice v Bratislave Tibor Trgiňa mi raz povedal, že naši občania sa nenaučili konzumovať kultúrne a umelecké hodnoty ani ustavične sa vzdelávať. A nevytvorili ani tlak na ocenenie a príslušné honorovanie vzdelania. „Hoci aj v knihovníctve v posledných desiatich rokoch vyrástla generácia odborníkov, platy v knižniciach sú takmer o 2 000 Sk pod celoštátnym priemerom. A pri svojich veľmi vzdelaných a rozhľadených kolegoch sa neraz spytujem, prečo vlastne robia v knižnici. Veď spoločnosť im svojím hodnotením prejavuje len svoj nevďak. Nikto o nich nevie, nikde sa o nich nepíše, nehovorí, nikdy nie sú vyznamenávaní, nikdy ich nikto neocení. Pritom robia nesmierne veľa pre skúmanie minulosti, hľadajú v rôznych katalógoch a fondoch historických, farských knižníc, v Budapešti, vo Viedni, ovládajú latinčinu, a keď my tu už dávno nebudeme, ich bibliografie ešte stále budú na policiach a stále v nich budú listovať vedci, historici.“ Tých políc by sme sa v Univerzitnej knižnici v Bratislave mali čoskoro dotýkať už na vyššej úrovni. Po rozsiahlej rekonštrukcii by mala byť v knižnici dvojzmenná prevádzka, v pracovných dňoch od 8.00 do 23. alebo 24.00 a aj celé víkendy a pribudnúť by malo asi 120 pracovníkov. V knižnici budú aj hosťovské izby, čajovňa a iné občerstvovacie zariadenia s vylúčením predaja alkoholických nápojov. Víziou T. Trgiňu totiž je, aby „na takom exponovanom mieste v centre mesta vznikla popri enormnom množstve krčiem konečne aj nejaká kultúrna protiváha“. Umývam ľuďom oči, aby čítali „Jedna z mojich prvých spomienok na detstvo sa spája s obrazom môjho otca. Večer, po ťažkej celodennej práci mi číta, unavený pritom zaspáva a ja mu umývam studenou vodou oči, aby len čítal, čítal… A tak to ostalo dodnes. „Umývam“ ľuďom oči, aby čítali,“ prekvapila ma bývalá riaditeľka „mojej“ bývalej knižnice zážitkom z detstva, ktorý sa veľmi podobal môjmu, keď som bola zvedavá, aká bola jej cesta k práci knihovníčky. „Riaditeľkou knižnice som sa stala na základe výberového konania v roku 1992 a najprv som sa ho ani nechcela zúčastniť. Kto by chcel vymeniť tvorivú prácu s ľuďmi za ustavičný boj s nedostatkom financií, s papierovaním a inými prekážkami? Presvedčili ma kolegyne a bývalá riaditeľka knižnice. Mojou prioritou bola spokojnosť návštevníkov. Aj v čase, keď sa v knihovníctve preferovalo využívanie rôznych audiovizuálnych prostriedkov aj pri kontakte s čitateľmi, ja som stavala do popredia osobnosť knihovníka a jeho komunikáciu s návštevníkmi. Pokladala som ju vždy za veľmi dôležitú. V súčasnosti, keď sa ľudia už takmer zabúdajú rozprávať, sa zdá, že som sa veľmi nemýlila.“ Kniha je rozmer navyše Držala som už v rukách všelijaké knihy, bola vo všelijakých knižniciach vrátane knižnice na kolesách, s ktorou som vo svidníckom Bibliobuse putovala po východe Slovenska. Zážitky z tých stretnutí boli rôzne, len jeden sa nemenil: pocit okamžitého pokoja, len čo som otvorila knihu, a mohla to byť aj učebnica, okamžité sústredenie i relaxácia, keď som vošla do ktoréhokoľvek chrámu kníh, alebo keď on prišiel za mnou. Pamätám si totiž ešte aj školské knižnice, ktoré aj súčasnosť opäť začína brať na milosť. Zrejme pre vysoké sumy, za ktoré si už dnes nemôže kúpiť knihu hocikto. Tie z čias môjho školopovinného detstva fungovali aj tak, že nám triedna učiteľka priniesla na triednicku hodinu každý týždeň kopu kníh, z ktorých sme si vybrali, vrátili jej tie, ktoré sme prečítali, a cítili sme sa ako veľkí. Lebo kniha človeku naozaj dáva väčší rozmer. Ak chce. A ak má to šťastie, že sa ocitne v blízkosti inštitúcie, akou môže byť (a na Slovensku väčšinou býva) knižnica, ktorej pracovníčky (lebo väčšinou to bývajú ženy) vedia prebudiť ducha kultúry a kultúrnosti. A určite viem, že to tak neraz býva preto, lebo tie zväčša elegantné, usmievavé a srdečné dámy dokážu s knihami, časopismi, CD-romami či internetovými sieťami ponúknuť aj kus srdečnosti a vrúcnosti. Neviem, či to dokáže tá, inak zázračne skladná a batožinu zrejme nezaťažujúca vecička, ktorú som zazrela u mládenca z vlaku. A viem, že keby sa mi k nej nejako podarilo dopracovať, určite by som ju vyskúšala. Ale viem aj to, že Záletových bolestne vášnivých a trpko ozajstných Bratov v dažďoch a Bratov vo víchrici, ktorí ma sprevádzali aj cestou z Trenčína, by som si sotva vedela predstaviť čítať inak ako na papieri. A nielen tých a nielen preto, že dotyk s papierom je pre mňa príjemnejší ako dotyk s počítačom. Knihy (aspoň tie, ktoré má, a aspoň cez deň) možno čítať, aj keď človeka pre nesolventnosť odpoja od elektriny. rámik Elektronické knihy Podľa Milana Buna by cieľovou skupinou pre využívanie elektronických kníh mali byť študenti, ktorí by mali pohromade všetky učebné texty. Formát e-knihy je optimálny pre prekladové, synonymické, terminologické a iné slovníky, ako aj pre rôzne encyklopédie. Cesta vedúca k elektronickej knihe bude ešte zložitá a dlhá, hovorí Milan Buno, no napríklad Fatbrain.com si zmluvne podchytil tisícky autorov s množstvom titulov, ktoré sa rozhodol distribuovať systémom „book on demand“, čiže kniha na objednávku. Používateľ zadá požiadavku, zašle ju systému, knihu vytlačia a pošlú objednávateľovi. Tým, zdôrazňuje Buno, sa ušetria enormné náklady na skladovanie, nepredané výtlačky a neefektívnu distribúciu. A práve vysoké ceny papiera, tlače, distribúcie a skladovania, dodáva, sú spúšťačom úvah o elektronizácii kníh. Kupujeme hriešne málo kníh – V roku 2001 sa do knižničných fondov na Slovensku nakúpilo kníh a iných nosičov za 0,16 eura na jedného obyvateľa. V Česku to bolo za 0,55 eura na obyvateľa a v Dánsku za 11,61 eura. – Podľa údajov spred dvoch rokov aj v Univerzitnej knižnici v Bratislave nakupovali len asi za 8 miliónov Sk ročne, hoci podobné knižnice napríklad len v susednom Česku či Maďarsku nakupujú sto, dvesto, tristokrát viac. Autorka je publicistka
