V čase, keď na Slovensku vrcholí horúčkovitá predvolebná kampaň vyše dvadsiatich politických subjektov, zasiahla do emocionálne rozpálenej a vnútorne rozladenej spoločnosti aj hierarchia katolíckej cirkvi dvoma dokumentmi, a to Pastierskym listom Konferencie biskupov Slovenska (KBS) a letákom arcibiskupa Jána Sokola Modlitba pred voľbami.
Najmä letáčik vyvolal oprávnené striktné odmietnutie a kritiku zo strany viacerých politikov. Katolícka cirkev sa opäť zapojila do predvolebnej kampane a znovu, ako pred štyrmi rokmi, ústami svojho predstaviteľa poučuje občanov koho voliť a koho nie. Ale ani samotná cirkev nie je jednotná v názore na letáčik. Nesúhlasí s ním ani biskup František Tondra, predseda KBS, za nepochopiteľný považuje Sokolov postoj i známy katolícky kňaz Ján Sucháň. Český kňaz a spisovateľ Tomáš Halík uviedol, že „všeobecne platí zásada, že je nevhodné, aby sa cirkev vyjadrovala k nejakým konkrétnym stranám“. Zo strany cirkevného predstaviteľa ide teda o vrcholne netaktné, hrubé a nehorázne zasahovanie cirkvi do politiky.
Parlamentné voľby v prvej ČSR
Pohľad do histórie volieb v dejinách československého parlamentarizmu, ale aj z obdobia po roku 1989 dokumentuje, že cirkev sa vždy usilovala podporiť určité politické strany a skupiny zneužívaním kazateľníc a duchovných. Svedčia o tom aj konkrétne príklady z volieb v uplynulých desaťročiach. Už v prvých parlamentných voľbách v roku 1920, v ktorom došlo k volebnému spojeniu dvoch katolíckych strán – Slovenskej ľudovej strany a Československej strany lidovej. Obe tieto strany na svoje záujmy v predvolebnom zápase zneužívali kostoly a kazateľnice. Proti tomuto zneužívaniu kostolov na politickú agitáciu sa na viacerých miestach postavili najmä robotníci. Podstatu agitácie týchto strán vystihli Trenčianske noviny, keď o ich predvolebnom boji napísali: „Ľudáci sú strana, ktorá má strach pred parceláciou cirkevných veľkostatkov. Páni biskupi, kapituly, kanonici, prepošti atď. majú na Slovensku 200 tisíc jutár ornej pôdy, lesov, pasienkov, ktoré majú byť rozparcelované medzi maloroľníkmi a bezzemkami. Tomu by naši maďaróni, kňazi radi vyhnúť. Preto agitujú, preto zneužívajú kazateľnicu, spovednicu. Docela rozumne a správne myslia, že uskutočnenie zákona o rozdelení pôdy veľkostatkárskej znemožnia, keď pri voľbách zvíťazia.“
Za Boha a za národ!
Výrazne sa klérus angažoval aj v predvolebnej kampani vo voľbách roku 1925, a to v prospech Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá tentoraz išla do volieb samostatne. Nie je nezaujímavé, že ostrie predvolebného boja zamerala táto strana najmä proti svojmu bývalému spojencovi – Československej strane lidovej. Pavel Macháček proti nej ostro útočil: „Českí lidáci idú podpaľovať naše organizácie, otravovať slovenské duše. Idú slovenský ľud orabovať o dôveru voči jeho vznešeným vodcom. Prichádzajú zabíjať myšlienku autonómie, v ktorej je naša spása. Nečudujem sa nevercom, voľnomyšlienkárom pokrokárom, že prichádzajú rúcať katolícku baštu na Slovensko, ktorá sa pevne držala, keď v Čechách na stá opúšťali českí kňazi katolícku cirkev, keď tisíce a tisíce českých učiteľov sa hlásilo k lži a pokrokárstvu. Prenesmierne sa čudujeme českým lidákom, ktorí sa vydávajú za katolíkov, že sa dopúšťajú bratovraždy. Tento ich čin je skutočne ich opravdivou bratovraždou. Slováci, katolíci, hor sa do boja proti všetkým nepriateľom našim, ale v prvom rade proti českým lidákom, lebo títo ťa chcú zneužívaním sv. náboženstva vohnať do českého vreca.“
Predvolebnú kortešačku v roku 1935 označil časopis Slovák za prudkú a bezohľadnú. „Lenže povaha volieb je už taká. Voľby nie sú hračkou, ani zábavou pre deti, najmä keď sa všeobecne vie, že ide v nich o všetko, čo máme.“
Kým na jednej strane tzv. štátotvorné strany využívali svoje pozície a štátny aparát na svoju agitáciu, z čoho ich obviňovali opozičné strany, na druhej strane agrárnici i ďalšie strany obviňovali HSĽS zo zneužívania kostolov, kazateľníc a náboženstva na svoju predvolebnú agitáciu.
Slovenský denník v tejto súvislosti poukázal na to, že cirkev a kňazstvo majú slúžiť len svojim náboženským úkonom, čím by najviac prospeli sebe, ale i štátu a národu. „Naša strana nikdy neurobila a nebude robiť politiku protináboženskú. Rada by však videla to, keby sa cirkev či katolícka alebo evanjelická vrátila k svojmu duchovnému apoštolátu a aby sa nemiešala do dennej politiky.“ Krátko pred voľbami priniesol tento článok nazvaný Náboženstvo a náboženskú slobodu treba chrániť proti ľudáckym kňazom, pripomínajúc ako rúhavým spôsobom zneužívajú náboženstvo, ako urážajú city skutočne nábožných ľudí spôsobom, ktorý by mal vyrušiť cirkevné vrchnosti z kľudu a priviesť ich k energickému zakročeniu na ochranu náboženstva. Ale slovenskí biskupi nechcú nič počuť o tom, čo sa dnes robí v kostoloch, aké politické štvavé reči odznievajú z kazateľníc, z ktorých má byť hlásaný iba pokoj, mier a láska k všetkým blížnym.
Smutným dokumentom dnešných pomerov zostane úradná vyhláška, ktorú bol nútený vydať krajinský prezident Jozef Országh na ochranu volebnej slobody. A plným právom by sa dalo povedať, že vyhláška bola vydaná aj na ochranu náboženstva proti jeho zneužívania, proti hriešnemu postupu niektorých ľudáckych kňazov.
Ľudáci proti „mičurákom“
O tom, aké nečestné metódy používali kresťanské stran v predvolebnej agitácii, svedčí článok Slováka o tom, že Mičurovo hnutie na Slovensku financovala Čs. strana lidová mesačne príspevkami 35 tisíc korún, ktoré používali na rozbíjanie slovenských katolíkov. Za desať rokov tak venovala najmenej 6 až 8 miliónov Kč. „Mičuráci robili katolícku politiku hanebným špinením katolíckeho kňažstva, brýzganím na HSĽS a podlým útočením na našich vedúcich činiteľov. A je tým horšie, že k tomu všetkému používali rúško katolicizmu. Kňaz ide proti kňazovi s krížom v rukách, nadáva a špiní všetko, čo sa len dá. Oltárny brat nepozná oltárneho brata, veriaci sa nepozrie na svojho dobre známeho spoluveriaceho. Aj v kostole sa sedí oddelene a chodí na bohoslužby len duchovných, ktorí sú blízki politického zafarbenia veriaceho. Krížovú vojnu vedú jeden proti druhému, lebo ide o politiku, o moc. Fary ostávajú prázdne, lebo pán farár musí chodiť po politických schôdzach, ktoré sa obyčajne v nedeľu odbavujú. Preto je zásadou chytro odbaviť omšu svätú a ísť do tretej alebo štvrtej dediny na politické zhromaždenie a tam špintať na katolícku stranu, nadať poriadne svojmu oltárnemu bratovi, pohoršiť veriacich, rozoštvať ich a vzbudiť v nich odpor proti reverende. Kam to povedie? Kňažstvo sa demoralizuje, viera ochabuje, čo ešte máme, to udržuje niekoľko svetských kňazov, ale hlavne rehoľníci, jezuiti, františkáni a seleziáni. Mnohí svetskí lozia za mandátmi a keď nie sú spokojní, robia roztržky, zakladajú stranu.“
O tom, aké rozmery nadobudli prípady, keď farári štvali z kazateľnice, alebo iným spôsobom vystupovali proti svojim politickým protivníkom svedčí aj prípad, keď sa proti hlohoveckému farárovi, ktorý mal z kazateľnice predvolebnú reč, viedlo trestné pokračovanie.
Predvolebné zápasy ovplyvňovala cirkev aj v obecných voľbách. V roku 1923 sa časopis Venkov pýta, prečo by sa v obecných voľbách, keď ide o veci miestnej samosprávy, o rozvoj obcí „mali vybičovať duše voličov otázkami cirkevnej školy, nadvlády určitého náboženstva, socializácie a zrušením súkromného vlastníctva. Čo Ríma alebo Moskvy do našich obecných volieb?“
Slovenský denník právom upozornil, že „ako ďaleko siaha história nášho národa, tak ďaleko siahajú i poučenia o tom, že vždy vtedy trpel národ najviac, keď jeho synovia boli rozvadení pre formy uctievania Boha. Obce, ktoré nemajú náboženskú mieru, sú rozviklané a nemôžu sa rozvíjať tak, ako je to k všeobecnému blahu potrebné“. A Národnie noviny vecne konštatujú, že je „skutočne pohoršujúcim spôsobom, akým niektoré politické strany využívajú náboženské veci na svoje politické ciele… pravda vo veci je tá, že u nás v celej republike už započalo strašné zúrenie náboženských rozporov, že u nás je náboženstvo zneuctené ohavným spôsobom, že u nás pod kepienkom politiky bojuje sa tuhý náboženský boj“.
Na nekalé metódy predvolebnej agitácie poukázali aj Robotnícke noviny uvádzajúc, že po mestách a dedinách sa rozchádzajú celé húfy kortešov najrozmanitejších strán a straničiek. „Najlepšie sú na tom ľudáci so svojimi kazateľnicami, farármi, kostolníkmi a kopou peňazí na nakupovanie a balamutenie kresťanských duší. Po nich prídu agrárnici, ktorí pod patronáciou svojich ministrov a županov zapriahli do volebného boja svojej strany aj slúžnych notárov, nútia do strany vstupovať aj učiteľov, policajtov a najnovšie aj kominárov.“
V súvislosti s rozkolom v HSĽS napísal Slovák, že „dr. Ferdinand Juriga a Florian Tomek, kňazi apoštolskej administratúry trnavskej nedostali povolenia kandidovať pri nastávajúcich voľbách a ani im nebude dovolené mandát prijať“. Juriga bol postihnutý aj cirkevným trestom zákazu konať hocijaké kňazské funkcie. Preto vyzývali veriacich, aby týmto neposlušným a cirkevnú vrchnosť tupiacim kňazom nedali ani jeden hlas.
Agrárnici kritizujú
Republikánska strana kritizovala Slovenskú ľudovú stranu, že jej orgány „veľmi ochotne vynadali biskupovi Blahovi, lebo netiahne ich politickú káru. Naproti tomu chvália biskupa Vojtašáka, ktorý sa oddal politike ľudáckej, chodí na ich zhromaždenia, ba usporiada i cirkevné slávnosti na podporu ľudáckych politických agitácii“. Slovenský denník upozorňoval, že z mnohých miest dochádzajú ponosy, že ľudácki kňazi zneužívajú svoje postavenie, zvlášť „i chrám boží k volebnej agitácii za ľudovú stranu, teda k politickým cieľom“.
Nebola to však len HSĽS a Čs. strana lidová, ale ako upozornili Národné listy v októbri 1929, bezohľadne si v tomto smere počínali aj národní socialisti, ktorí sa usilovali dostať do svojho vleku cirkev československú.
Kostoly a náboženstvo zneužívala aj Maďarská kresťansko-sociálna strana. Na jednom z jej predvolebných letákov bol citát z biblie „Ja som cesta, pravda i život“ na pozadí s pšeničným poľom, po ktorom kráča Kristus v sprievode dvanástich apoštolov. Pod obrazom bola výzva voličom, aby hlasovali za túto stranu. „Kšeftujú s Kristom a kresťanstvom už oddávna, prečo by si teda nezakšeftovali i teraz, keď sú voľby do obcí.“
Omše pred voľbami
Pred volebnými zhromaždeniami ľudovej strany sa pravidelne konali bohoslužby a aktívne sa na organizačných prípravách predvolebných zhromaždení a schôdzí zúčastňovali farári. Túto skutočnosť priznal otvorene Andrej Hlinka, keď pri hodnotení výsledkov volieb roku 1927 ocenil pomoc, ktorú jeho strane poskytol katolícky klérus, keď ďakoval „dôstojnému duchovenstvu, našim neplateným tajomníkom“. Aj v týchto voľbách veľmi ostro proti sebe vystupovali kresťanské strany – HSĽS a Mičurova Čs. strana lidová, reprezentujúca záujmy českých cirkevných kruhov a nespokojných kňazov na Slovensku, ktorým sa nedostalo výnosných postov od Slovenskej ľudovej strany.
Hodnotiac predvolebnú kampaň Slovenský denník napísal, že „medzi buntošmi našli sa i posvätné hlavy, ktoré nijako nepamätajú na hlavné zásady kresťanského náboženstva, že miluj blížneho svojho ako seba samého. Veď Kristus nikomu nekázal zabíjať a krv vylievať, a to najmä nie pre politiku. Dľa kresťanského náboženstva má panovať medzi nami láska a nie nenávisť. V prostriedkoch proti nám sa skutočne nevyberalo. Palica, nože, kríž. Zneužívalo sa náboženstvo na politické ciele.“
Toľko niekoľko príkladov z histórie volieb v ČSR svedčiacich o zneužívaní náboženstva i veriacich na politické ciele a pôsobenie na ich rozhodovanie vo voľbách. Ale aj po roku 1989 sme sa stretli s podobnými javmi. Po prvý raz tak urobila katolícka cirkev už pred voľbami v roku 1990, keď kňazi v kostoloch vyzývali ľudí, aby volili KDH. S podobnými javmi sa stretli voliči aj vo voľbách v rokoch 1992, 1994 a 1998, keď v pastierskom liste naznačovali veriacim, ktorým politickým stranám a hnutiu majú dať svoje hlasy a ktorým nemajú, aby sa nedostali do parlamentu. Tým nepochybne zatiahli náboženstvo do politickej hry. Vystúpenie arcibiskupa Jána Sokola zapadá teda do pestrej mozaiky a je článkom v dlhej reťazi postojov katolíckej cirkvi k volebným aktom.
