Cirkev a voľby

V čase, keď na Slovensku vrcholí predvolebná kampaň, zasiahla do vnútorne rozladenej spoločnosti aj hierarchia katolíckej cirkvi pastierskym listom k parlamentným voľbám. Biskupi právom označujú parlamentné voľby za „veľmi vážnu udalosť v politickom živote Slovenska, ktorá má dopad na náš osobný, hospodársky a spoločenský život.“ Pripomínajú veriacim, že z toho „vyplývajú pre nás dve povinnosti: ísť voliť, čiže nezostať nečinnými, a voliť tak, aby sa na Slovensku vytvorili vhodné podmienky na rozvoj celej spoločnosti a na zveľadenie hodnôt, ktoré si tak veľmi vážime.“ Svojim ovečkám zároveň pripomínajú, že v minulosti „sme boli svedkami častej nezodpovednosti aj zo strany veriacich: buď nešli voliť alebo volili podľa emócií vyvolaných protikresťanskou propagandou. Dôsledne pripomínajú veriacim, že „treba ísť voliť a voliť zodpovedne… kritériom pre nás kresťanov má byť postoj strán a hnutí ku kresťanským hodnotám a spoločnému dobru“. A v liste dávajú priamy návod, koho majú voliť: „Také hnutia a strany, ktoré sa usilujú o zdravé manželstvá a rodiny, chránia život od počatia po prirodzenú smrť, angažujú sa v sociálnej oblasti, nie je im ľahostajná nezamestnanosť, chudoba, zasadzujú sa za spravodlivosť, za bezpečnosť občanov, rešpektujú náboženské slobody, a to nielen v súkromnej oblasti, ale aj vo verejnom živote, v školách, v kultúre, v masmédiách a pod.“ Povedali to jasne a presne. Kazateľnice sa stali predvolebnými tribúnami istých a presne určených strán. Dané politické strany ušetria aj na výdavkoch na predvolebnú kampaň a nemusia ich do týchto výdavkov zarátať. Biskupi tým nepochybne zatiahli náboženstvo do politickej hry. Nie je to v našej histórii prvý raz. Cirkev proti zákonu o rozdelení pôdy Pohľad do histórie volieb v histórii československého parlamentarizmu, ale aj z obdobia po roku 1989 dokumentuje, že cirkev sa vždy usilovala podporiť určité politické strany a skupiny zneužívaním kazateľníc a duchovných s cieľom zísať podporu svojich veriacich. Uveďme konkrétne príklady z volieb v uplynulých desaťročiach. Už v prvých parlamentných voľbách v roku 1920, v ktorých došlo k volebnému spojeniu dvoch katolíckych strán – Slovenskej ľudovej strany a Československej strany lidovej, tieto strany zneužívali na politickú agitáciu kostoly. Na viacerých miestach sa proti takýmto praktikám postavili najmä robotníci. Podstatu agitácie týchto strán vystihli Trendčianske noviny, keď o ich predvolebnom boji napísali: „Ľudáci sú strana, ktorá má strach pred parceláciou cirkevných veľkostatkov. Páni biskupi, kapituly, kanoníci, prepošti atď. majú na Slovensku 200-tisíc jutár ornej pôdy, lesov, pasienkov, ktoré majú byť parcelované medzi maloroľníkmi a bezzemkami. Tomu by naši maďarónski kňazi radi vyhnúť. Preto agitujú, preto zneužívajú kazateľnicu, spovednicu. Docela rozumne a správne myslia, že uskutočnenie zákona o rozdelení pôdy veľkostatkárskej znemožnia, keď pri voľbách zvíťazia.“ Klérus sa výrazne angažoval aj v predvolebnej kampani vo voľbách roku 1925, a to v prospech Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá tentoraz išla do volieb samostatne. Nie je nezaujímavé, že ostrie predvolebného boja táto strana namierila najmä proti svojmu bývalému spojencovi – Čsl. strane lidovej. Pavol Macháček proti nej ostro útočil: „Českí lidáci idú podpaľovať naše organizácie, otravovať slovenské duše. Idú slovenský ľud orabovať o dôveru voči jeho vznešeným vodcom. Prichádzajú zabíjať myšlienku autonómie, v ktorej je naša spása. Nečudujeme sa nevercom, voľnomyšlienkarom, pokrokárom, že prichádzajú rúcať katolícku baštu na Slovensko, ktorá sa pevne držala, keď v Čechách na stá opúšťali českí kňazi katolícku cirkev, keď tisíce a tisíce českých učiteľov sa hlásilo k lžipokrokárstvu. Prenesmierne sa čudujeme českým lidákom, ktorí sa vydávajú za katolíkov, že sa dopúšťajú tejto bratovraždy. Tento ich čin je skutočne opravdivou bratovraždou. Slováci, katolíci, hor sa do boja proti všetkým nepriateľom našim, ale v prvom rade proti českým lidákom, lebo títo ťa chcú zneužívaním sv. náboženstva vohnať do českého vreca.“ Vyhláška na ochranu náboženstva Predvolebnú kortešačku v roku 1935 označil časopis Slovák za prudkú a bezohľadnú. „Lenže povaha volieb je už taká. Voľby nie sú hračkou ani zábavou pre deti, najmä keď sa všeobecne vie, že ide v nich o všetko, čo máme.“ Kým na jednej strane tzv. štátotvorné strany využívali svoje pozície a štátny aparát na svoju agitáciu, z čoho ich obviňovali opozičné strany, na druhej strane agrárnici i ďalšie strany obviňovali HSĽS zo zneužívania náboženstva na svoju predvolebnú agitáciu. Slovenský denník v tejto súvislosti poukázal na to, že cirkev a kňazstvo má slúžiť len svojim náboženským úkonom, čím by najviac prospela sebe, ale i štátu a národu. „Naša strana nikdy nerobila a nebude robiť politiku protináboženskú. Rada by však videla to, keby sa cirkev či katolícka alebo evanjelická vrátila k svojmu duchovnému apoštolátu a aby sa nemiešala do dennej politiky.“ A krátko pred voľbami noviny priniesli článok pod názvom Náboženstvo a náboženskú slobodu treba chrániť proti ľudáckym kňazom pripomínajúc, ako zneužívajú „rúhavým spôsobom náboženstvo, ako urážajú city skutočne nábožných ľudí spôsobom, ktorý by mal vyrušiť cirkevné vrchnosti z kľudu a primäť ich k energickému zakročeniu na ochranu náboženstva. Ale slovenskí biskupi nechcú nič počuť o tom, čo sa dnes robí v kostoloch, aké politické štvavé reči odznievajú z kazateľníc, z ktorých má byť hlásaný len pokoj, mier a láska k všetkým blížnym.“ Smutným dokumentom dnešných pomerov zostane úradná vyhláška, ktorú bol nútený vydať krajinský prezident Országh na ochranu volebnej slobody. A plným právom by sa mohlo povedať, že bola vydaná aj „na ochranu náboženstva proti jeho zneužívaniu a proti hriešnemu postupu niektorých ľudáckych kňazov.“ Kňaz proti kňazovi O tom, aké nečestné metódy používali „kresťanské strany“ v predvolebnej agitácii, svedčí článok SLOVÁKA o tom, že Mičurovo hnutie na Slovensku financovala Čsl. strana lidová mesačne príspevkami 35-tisíc korún na rozbíjanie slovenských katolíkov a za 10 rokov venoval najmenej 6 až 8 miliónov Kčs. „Mičuráci robili katolícku politiku hanebným špinením katolíckeho kňazstva, brýzganím na HSĽS a podlým útočením na našich vedúcich činiteľov. A je tým horšie, že k tomu všetkému používali rúško katolicizmu.“ Svedectvo o tom vydáva aj časopis NÁSTUP: „Kňaz ide proti kňazovi a s krížom v rukách nadáva a špiní na všetko, čo sa len dá. Oltárny brat nepozná oltárneho brata, veriaci sa nepozrie na svojho dobre známeho spoluveriaceho. Aj v kostole sa oddelene sedí a chodí na bohoslužby tých duchovných, ktorí sú komu tomu podľa jeho politického prebarvenia bližší. Krížovú vojnu vedú jeden proti druhému, lebo ide o politiku, o moc. Fary ostávajú prázdne, lebo pán farár musí chodiť po politických schôdzach, ktoré sa obyčajne v nedeľu odbavujú. Preto je zásadou chytro odbaviť omšu svätú a ísť do tretej alebo štvrtej dediny na politické zhromaždenie a tam špintať na katolícku stranu, nadať poriadne svojmu oltárnemu bratovi, pohoršiť veriacich, rozoštvať ich a vzbudiť v nich odbor proti reverende. Kam to povedie? Kňazstvo sa demoralizuje, viera ochabuje, čo ešte máme, to udržuje niekoľko svetských kňazov, ale hlavne rehoľníci, jezuiti, františkáni a saleziáni, mnohí svetskí lozia za mandátmi a keď nie sú spokojní, robia roztržky, zakladajú stranu.“ O tom, aké rozmery nadobudli prípady, keď farári štvali z kazateľne alebo iným spôsobom vystupovali proti svojim politickým protivníkom, svedčí napríklad to, že proti hlohoveckému farárovi, ktorý mal z kazateľnice predvolebnú reč, bolo zavedené trestné stíhanie. Ovplyvňovanie aj komunálnych volieb Predvolebné zápasy boli ovplyvňované cirkvou aj v obecných voľbách. V roku 1923 sa časopis VENKOV pýta: „Prečo by sa v obecných voľbách, keď ide o veci miestnej samosprávy, o rozvoj obcí, mali vybičovať duše voličov otázkami cirkevnej školy, nadvlády určitého náboženstva, socializácie a zrušenia súkromného vlastníctva? Treba Ríma alebo Moskvy do našich obecných volieb?“ Slovenský denník právom upozornil, že „ako ďaleko siaha história nášho národa, tak ďaleko siahajú i poučenia o tom, že národ vždy trpel najviac vtedy, keď boli jeho synovia rozvadení pre formy uctievania Boha. Obce, ktoré nemajú náboženského mieru, sú rozhádané a nemôžu sa vyvíjať tak, ako je to k všeobecnému blahu potrebné.“ A Národnie noviny vecne konštatujú, že je „skutočne pohoršujúcim spôsobom, akým niektoré naše politické strany využívajú náboženské veci na svoje politické ciele… pravda vo veci je tá, že u nás v celej republike už započalo strašné zúrenie náboženských rozporov, že u nás je náboženstvo zneuctené ohavným spôsobom, že u nás pod kepienkom politiky bojuje sa tuhý náboženský boj.“ Na nekalé metódy predvolebnej agitácie poukázali aj Robotnícke noviny. Tie uvádzajú, že po mestách a dedinách sa rozchádzajú celé húfy kortešov najrozmanitejších strán a straničiek. „Najlepšie sú na tom ľudáci so svojimi kazateľnicami, farármi, kostolníkmi a kopou peňazí na kupovanie a balamútenie kresťanských duší. Po nich prídu agrárnici, ktorí pod patronáciou svojich ministrov a županov zapriahli do volebného boja svojej strany aj slúžnych notárov, nútia do strany vstupovať aj učiteľov, policajtov a najnovšie aj kominárov.“ V súvislosti s rozkolom v HSĽS SLOVÁK napísal, že „dr. Ferdinand Juriga a Florian Tomek, kňazi apoštolskej administratúry trnavskej, nedostali povolenie kandidovať pri nastávajúcich voľbách a ani im nebude dovolené mandát prijať.“ Juriga bol postihnutý aj cirkevným trestom zákazu vykonávať akékoľvek kňazské funkcie. Preto vyzývali veriacich, aby týmto neposlušným a cirkevnú vrchnosť tupiacim kňazom nedali ani jeden hlas. Kšefty s Kristom Republikánska strana kritizovala Slovenskú ľudovú stranu za to, že jej orgány „veľmi ochotne vynadali biskupovi Blahovi, lebo netiahne ich politickú káru. Naproti tomu chvália biskupa Vojtaššáka, ktorý sa oddal politike ľudáckej, chodí na ich zhromaždenia, ba uspokojuje cirkevné slávnosti na podporu ľudáckych politických agitácií.“ Slovenský denník upozorňoval, že z mnohých miest dochádzajú ľudácki kňazi, zneužívajú svoje postavenie, zvlášť i chrám boží k volebnej agitácii za ľudovú stranu, teda k politickým cieľom.“ Nebola to však len HSĽS a Čsl. strana lidová, ale ako upozornili Národné listy v októbri 1929, bezohľadne si v tomto smere počínali aj národní socialisti, ktorí sa usilovali dostať do svojho vleku cirkev československú. Kostoly a náboženstvo zneužívala aj Maďarská kresťansko-sociálna strana. Na jednom z jej predvolebných letákov bol citát z Biblie „Ja som cesta, pravda i život“ na pozadí so pšeničným poľom, po ktorom kráča Kristus v sprievode 12 apoštolov a pod obrazom bola výzva voličom, aby hlasovali na túto stranu. „Kšeftujú s Kristom a kresťanstvom už oddávna, prečo by si teda nezakšeftovali i teraz, keď sú voľby od obcí.“ Pred volebnými zhromaždeniami ľudovej strany sa pravidelne konali bohoslužby a aktívne sa na organizačnej príprave predvolebných zhromaždení a schôdzí zúčastňovali farári. Túto skutočnosť priznal otvorene A. Hlinka, keď pri hodnotení výsledkov volieb v roku 1927 vysoko hodnotil pomoc, ktorú jeho strane poskytol katolícky klérus, keď povedal: „Ďakujem dôstojnému duchovenstvu, našim neplateným tajomníkom.“ Aj v týchto voľbách veľmi ostro proti sebe vystupovali „kresťanské strany“ – HSĽS a Mičurova Čsl. strana ľudová reprezentujúca záujmy českých cirkevných kruhov a nespokojných kňazov na Slovensku, ktorým sa nedostalo výnosných postov od Slovenskej ľudovej strany. Hodnotiac predvolebnú kampaň Slovenský denník napísal, že „medzi buntošmi našli sa i posvätné hlavy, ktoré nijako nepamätajú na hlavné zásady kresťanského náboženstva, že miluj blížneho svojho ako seba samého. Veď Kristus nikomu nekázal zabíjať a krv vylievať a to najmä nie pre politiku. Dľa kresťanského náboženstva má panovať medzi nami láska a nie nenávisť. V prostriedkoch proti nám sa skutočne nevyberalo. Polica, nože, kríž, ba ešte i deti boli zneužité našimi nepriateľmi. Korteši v kňazskom rúchu strašili najmä ženy v pekle večným ohňom a stále sa odvolávali na kríž. Zneužívalo sa náboženstvo na politické ciele.“ Uviedli sme len niekoľko príkladov z histórie volieb v ČSR, ktoré svedčia o zneužívaní náboženstva a veriacich na politické ciele a o pôsobení na ich rozhodovanie vo voľbách. Ale aj po roku 1989 sme sa stretli s podobnými javmi. Po prvý raz tak urobila katolícka cirkev už pred voľbami v rok 1990, keď kňazi v kostoloch vyzývali ľudí, aby volili KDH. S podobnými javmi sa stretli voliči aj vo voľbách v roku 1992, 1994 i v roku 1998, keď v pastierskom liste jasne naznačovali veriacim, ktorým politickým stranám a hnutiu majú dať svoje hlasy a ktorým nemajú, aby sa dostali do parlamentu. Autor je právnik a publicista