Práve vychádza kniha Čína a její partneři: Interakce v Eurasii vo vydavateľstve SAV VEDA. Kolektívnu monografiu českých a slovenských autorov pripravil Ústav politických vied SAV (Marek Hrubec, Emil Voráček a kol.) a Centrum globálnych štúdií, pracovisko Filozofického ústavu AV ČR. Riaditeľ CGŠ docent Marek Hrubec systematicky skúma súčasné procesy globalizácie a transformácie na multipolárny svet, v ktorom dominujú makroregióny. Kniha má interdisciplinárny charakter, odvíja sa od ekonomickej a politickej filozofie, historiografie, ďalej ekonómie, právnej vedy a politickej vedy.
Tak či onak Čínska ľudová republika je jedným z globálnych aktérov a osudy pozemskej civilizácie ovplyvňuje, preto je treba Čínu poznávať, skúmať čínske globálne interakcie. To by mali akceptovať aj zúriví ideologickí nepriatelia, ktorým by Čína nevadila, pokiaľ by stále bola oddelená múrom od ostatného sveta, prípadne sa nechala kolonizovať metódou delových člnov. Scenár, že sa najprv vysporiadame s Ruskom, pretože by sme mohli vyhrať, a potom urobíme poriadok s Čínou, vedie k návratu do doby kamennej (predpoveď A. Einsteina).
Príbeh modernizácie Číny sa začal za dynastie Ming po úspešnej námornej expanzii, kedy Čína predstihla Európu, vládcovia v rokoch 1470 a 1525 zastavili námorné expedície a dali zapáliť unikátnu flotilu. V literatúre sa uvádza, že dôvodom bol strach zo zmeny, čo sa dá vysvetliť konfuciánsky ako snaha o zachovanie harmónie alebo marxisticky ako obavy feudálnej vládnucej triedy zo vzostupu obchodníkov – buržoázie. Dve ópiové vojny (1842 a 1860) mali za následok okrem kolonizácie Hongkongu Britmi za následok veľké poníženie a utrpenie, podobne ako neskôr japonský pokus o kolonizáciu; druhú čínsko-japonská vojnu (1937) niektorí historici považujú za počiatok druhej svetovej vojny. Číňania získali národné sebauvedomenie a pochopili, že ak sa majú úspešne brániť, musia svoju krajinu modernizovať na západný spôsob. To sa počas vedenia Mao Ce-tunga podarilo len čiastočne, ekonomicky nebola Čína príliš úspešná, ale kampaňou šialenej kultúrnej revolúcie boli rozbité tisícročné feudálne štruktúry. Ekonomicko-technologickú modernizáciu začala Čína úspešne uskutočňovať na kapitalistický spôsob pod vedením Teng Siao-pchinga od roku 1978 ako politiku štyroch modernizácií. Keď sa USA spamätali, začali so stratégiou zadržiavania Číny, čo malo za následok tendenciu k spolupráci Číny a Ruska, ako aj zvýšenie aktivít Číny v priestore Eurázie, čoho dôkazom je, že 18 z 27 členských krajín EÚ sa pripojilo k čínskej iniciatíve Novej hodvábnej cesty; predpolím Číny v EÚ sa stalo Maďarsko.
M. Hrubec zhodnotil čínsku iniciatívu ako novú formu globálnych vzťahov na rozdiel od západnej neoliberálnej formy globalizácie. Predpokladá súčasne kooperáciu, súťaž aj konfrontáciu rôznych modelov ekonomického a politického usporiadania. Zásadný dopad pandémie koronavírusu C-19 zamiešal karty tak v regionálnych súvislostiach, ako aj v celom makroregionálnom rámci. Zjednodušene povedané, pandémia predstavuje niečo ako katalyzátor, ktorý niektoré procesy urýchlil a iné, latentné, zviditeľnil, prípadne niektoré eliminoval. Týmto sa však kniha nezaoberá, ponúka analýzy vývoja Číny v Eurázii v období do nástupu pandémie. Prvá časť knihy reflektuje analýzu transformácie čínskeho modelu, čo umožňuje objasniť teoretické a historické zdroje Iniciatívy pásu a cesty. V druhej časti sa autori venujú interkultúrnym vzťahom s ohľadom na Čínu, ako aj nadväzujúcim právnym, politickým a finančným transakciám v Eurázii. Tretia časť knihy predstavuje teritoriálnu konkretizáciu významných aktérov v rámci spolupráce s Čínou, sú to Rusko, Pakistan, India a Stredná Ázia. A napokon, posledná štvrtá časť je venovaná interakcie Číny s Európou, osobitne s krajinami strednej a východnej Európy, predovšetkým vo formáte 17 + 1. Významný čínsky ekonóm Li Daokui David zdôrazňuje, že rýchly hospodársky rast Číny vyžaduje špecifické vzťahy medzi vládou a ekonomikou, prostredníctvom otvárania svetu učenie zo strany vlády, podnikateľov i pracovníkov. Richard Sťahel analyzuje čínsky koncept environmentálnej civilizácie, rýchlu reformu čínskej agrárnej spoločnosti na industriálnu a súčasné tendencie k spoločnosti ekologickej. Emil Voráček poukazuje na špecifické interakcie v Eurázii vzhľadom na Rusko. Geopolitické spory z minulých storočí sa vyostrili o zásadné ideologické rozpory. Po rozpade ZSSR a tým aj neúspechu sovietskeho modelu socializmu sa obnovila situácia tichej vojny medzi Ruskom a Západom z dvadsiatych rokov minulého storočia, ale v odlišnej situácii. Konflikty sa týkajú geopolitických záujmov, odlišného videnia sveta vo sfére kultúry a politiky, vrátane samého pojmu demokracie. Vlastnú cestu rozvoja a snahu vrátiť sa k postaveniu veľmoci presadzuje aj Rusko, od roku 2012 preferuje väzby so zoskupením BRICS a Šanghajskej organizácie spolupráce. ŠOS usiluje o reformu globálneho usporiadania, spravodlivejšie a rovnejšie podmienky v medzinárodnom kontexte. Členské štáty ŠOS majú rovnaký podiel na globálnom HDP ako EÚ a zároveň tvoria takmer polovicu populácie planéty. Nemožno ich preto ignorovať.
V jednom texte som napísal, že EÚ si počína ako Bludný Holanďan, nevie si nájsť svoje miesto v chaose, z ktorého povstáva nový svetový poriadok. Ex-europoslanec Boris Zala napísal knižku o europeanizme, o pocite európskej konštitutívnej vzájomnosti, je to však hlas na púšti. Z nového konfliktného usporiadania sveta povstáva niečo ako v roku 1815, tentoraz „koncert“ makroregiónov. EÚ sa môže stať jedným z makroregiónov alebo príveskom. My v strednej Európe by sme sa nemali stále zachraňovať historickými útekmi pod ochranu raz od Východu, raz od Západu, mali by sme ako malé štáty (Poľsko je v mnohom špecifické) hájiť vlastnú integritu a spolupracovať v rámci členstva v EÚ na všetky svetové strany. K tomu treba kvalifikovane poznávať globálnych hráčov, makroregióny, snažiť sa o konciliantnú kooperáciu, ale nezbavovať sa zodpovednosti za vlastné národné záujmy.