Paolo Zhang, vlastným menom Zhang Shuguang, maliar a básnik, člen Spolku výtvarníkov Slovenska
Narodil sa 21. januára 1967 v Číne, v provincii Heilongjiang. V roku 1993 absolvoval Čínsku akadémiu tradičnej opery v Pekingu, fakultu scénografie, návrhárstvo kostýmov, v tom istom roku prišiel na Slovensko. Vystavoval viac ako tridsaťkrát vo Francúzsku, Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Číne, na Slovensku, v Českej republike a inde, samostatne aj spoločne s inými výtvarníkmi. Jeho básne vyšli v Romboide, v Revue svetovej literatúry, v Dotykoch, ilustroval slovenské vydanie Tao Te Ťingu, Tu Fu: Stokvetá rieka, Revue svetovej literatúry číslo 2/1999 venované literatúre krajín Ďalekého východu. Jeho maľby boli publikované v Revue svetovej literatúry, v Dotykoch, v Literárnom týždenníku a inde. Žije a tvorí v Bratislave. Vlani si strávil dlhší čas vo svojej rodnej Číne. Čo všetko sa zmenilo odvtedy, čo si tam bol naposledy? – Ak mám byť úprimný, keď som sa tentoraz vrátil do Číny, skutočne som sa tam cítil tak trochu ako cudzinec. Hoci ani v minulosti som nebol typickým Číňanom, teraz som to pociťoval ešte intenzívnejšie. Zmeny, ktoré sa udiali v Číne za posledné roky, mám na mysli najmä tie v myslení, ešte zdôraznili tieto rozdiely. Uvedomil som si, že môj postoj pri riešení problémov a hodnotení v medziľudských vzťahoch je čoraz väčšmi postojom moderného Európana. Medzi zmeny, ktoré sú viditeľné na prvý pohľad, patrí hlavne výrazný vzrast životnej úrovne obyvateľstva. Kladie sa veľký dôraz na materiálnu stránku civilizácie, zanedbáva sa duchovná stránka, prehĺbila sa priepasť medzi chudobnými a bohatými. Architektonický vzhľad miest ako Peking, Šanghaj, ale aj iných, zaznamenal premeny, ktoré si možno len ťažko predstaviť. Tieto mestá sú veľmi otvorené a medzinárodné, vytvorili sa v nich komunity ľudí z Európy, USA, Japonska, Južnej Kórey aj z iných krajín, ktorí tam dlhodobo žijú a pracujú. Postupne sa z nich stávajú svetové mnohonárodné a multikultúrne metropoly, ako sú napríklad New York, Paríž. Dá sa tu žiť západným životným štýlom a požívať pritom ochranu socialistického systému. Medzi ďalšie výrazné zmeny patrí vysoký stupeň komercializácie a amerikanizácie v myslení bežných ľudí. Prečo len amerikanizácie? Tvoj opis by sa hodil aj do Európy. – Zámerne hovorím o amerikanizácii, nie o westernizácii, pretože kultúrny vplyv Európy je v Číne podstatne slabší, dokonca aj pri štúdiu angličtiny sa výrazne špecifikuje vyučovanie „americkej angličtiny“. Dôsledkom vysokej komercializácie je silný pragmatizmus, tendencia posudzovať hodnoty, dokonca aj hodnotu človeka, prostredníctvom peňazí. Zvýraznili sa spoločenské nerovnosti medzi ľuďmi, teda vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. To má svoje korene v čínskej feudálnej histórii. V čínskom kultúrnom backgrounde je povedomie rovnosti veľmi slabé, vzťahy boli stavané na modeli nerovnoprávnych vzťahov typu: panovník – podriadený, otec – syn, starší brat – mladší brat, úradník – bežní ľudia. Nie som si istý, či väčšina ľudí v Číne skutočne túži po rovnosti medzi ľuďmi v európskom ponímaní, skôr mám dojem, že im ide o to, aby sa dostali na tú vyššiu pozíciu v nerovných vzťahoch. Napriek nerovnostiam z dôvodu spoločenského pôvodu či bohatstva si myslím, že ľudia by sa mali usilovať o rovnosť v ľudských právach a ľudskej dôstojnosti. Prirodzene, priateľský postoj Číňanov voči cudzincom sa zatiaľ nezmenil, no ak si obyvateľ bohatej krajiny, ľudia sa budú k tebe správať ešte priateľskejšie. Tiež je jedna vec, ktorá ma prekvapila, a totiž, že v súvislosti s pripravovanými olympijskými hrami v Pekingu v roku 2008 sa v Číne vo veľkom propaguje masové vyučovanie angličtiny, v televízii prebieha množstvo kurzov angličtiny dokonca aj pre dôchodcov, skrátka cieľom je, aby v budúcnosti každý vedel aspoň niekoľko slov po anglicky a dohodol sa s cudzincami v najbežnejších situáciách. Komunizmus je ideológiou absolútnej rovnosti ľudí. O čom je čínsky komunizmus v čase kapitalizácie Číny? – Vravíš, že komunizmus je o absolútnej rovnosti ľudí. Neviem, či to nie je len ideál, pretože Čína kráča svojou vlastnou cestou, neviem, či sa ešte usiluje o dosiahnutie takto chápaného ideálu a či má popri tom ešte iné ciele, napríklad ekonomické. O Číne sa často hovorí v súvislosti s porušovaním ľudských práv. Aká je situácia spisovateľov a výtvarníkov v súčasnej Číne? – Pokiaľ ide o spisovateľov, chcel by som uviesť iba jeden príklad za všetky, príbeh spisovateľa Zhanga Xianlianga. Počas kultúrnej revolúcie bol tvrdo prenasledovaný, žil skutočne ťažký život, po jej skončení začal písať. V osemdesiatych rokoch som ešte ako študent gymnázia čítal jednu z jeho kníh, ktorá sa volá Polovička muža je žena, v ktorej opisuje psychiku a sexuálne skúsenosti. Táto kniha vyvolala v tom čase veľkú diskusiu, hovorilo sa aj o tom, či by nemala byť zakázaná, každopádne ja som ju čítal. V deväťdesiatych rokoch začal podnikať a teraz žije životom bohatého človeka a snaží sa prostredníctvom bohatstva kompenzovať si predošlú chudobu. Videl som v televízii rozhovor s ním, jeho syn je práve teraz študentom na Centrálnej akadémii výtvarných umení v Pekingu, otec ho vozí do školy na najnovšom modeli Audi. Počul som o jeho novej knihe Navyknutý na smrť, škoda, že som nemal príležitosť prečítať si ju. Keď hovoril o svojom živote, vravel, že keď bol mladý a chudobný, jeho duševný život bol veľmi bohatý, ale fyzicky bol sám. Teraz jeho telo netrpí nedostatkom v nijakom ohľade, ale psychicky a citovo sa cíti vyprahnutý a osamelý. Pokiaľ ide o výtvarné umenie, môžem toho povedať viac, pretože som sa pohyboval predovšetkým vo výtvarných kruhoch, nielen na Centrálnej akadémii výtvarných umení v Pekingu, ale aj inde. Výtvarná scéna sa dá jednoducho rozdeliť na oficiálnych, štátom podporovaných umelcov, či už ide o univerzitných profesorov, alebo o maliarov tvoriacich v „maliarskych akadémiách“, kde dostávajú mzdu od štátu, čo je inštitúcia v Európe možno neznáma. Potom sú tu neoficiálni, profesionálni umelci žijúci na voľnej nohe. Drvivú väčšinu z oboch skupín tvoria absolventi niektorej z početných vysokých umeleckých škôl. Obe skupiny sebou vzájomne pohŕdajú. Život oficiálnych umelcov je pomerne pokojný, pretože majú zamestnanie a z toho vyplývajúce určité spoločenské postavenie. Umelci na voľnej nohe žijú bez sociálnych istôt, no oveľa slobodnejšie. Niektorí z nich sú veľmi chudobní, iní sú zasa z ekonomickej stránky mimoriadne úspešní. V pekinských okrajových štvrtiach vyrástlo viacero maliarskych dedín, kde sa usadili komerčne úspešní aj neúspešní umelci. Tí úspešní si tu postavili veľké vily, jazdia na džípoch a chovajú čistokrvné nemecké ovčiaky, tí ostatní bývajú v bývalých dedinských domoch, pretože na vidieku je nižšie nájomné, niekedy sa prehrabávajú v chladničkách kamarátov, aby tam našli niečo na zjedenie. V medzinárodných kruhoch existujú skupiny a jednotlivci, ktorí podporujú a povzbudzujú čínskych umelcov, predovšetkým tých, čo žijú na voľnej nohe. Niektoré štýly idú na odbyt, napríklad politický pop-art alebo „humorný realizmus“, možno aj vďaka tomu, že v dielach maľovaných týmito štýlmi možno nájsť určité zámerné či mimovoľné prvky satiry na súčasnú čínsku spoločnosť či politiku. Možno aj toto je dôvod, že mnoho čínskych výtvarníkov inklinuje práve k tým štýlom, ktoré práve „letia“, dokonca, čo ma dosť šokovalo, niektorí maliari dokážu veľmi rýchlo a zásadne zmeniť svoj umelecký štýl, nie vždy k lepšiemu. Na Slovensku žiješ už desať rokov. Radi sa pokladáme za národ holubičí, mnohí však hovoria o domácom konzervativizme. Akú skúsenosť máš ty? – Na Slovensku sa mi, pravdaže okrem krásnych žien, najväčšmi páči demokratický spoločenský systém. Prišiel som sem v roku 1993, v prvom roku samostatnej Slovenskej republiky. Na vlastné oči som videl proces rozvoja demokracie na Slovensku, počiatočné problémy aj úsilie o ich nápravu. Hoci v postsocialistických krajinách v počiatkoch demokracie existovali určité nedostatky, predsa len išlo o začiatok novej epochy. Pozoroval som, ako sa zvyšovalo povedomie demokracie u ľudí, vidím, ako si ľudia postupne zvykajú na tento systém, zvyšuje sa pocit zodpovednosti za dôsledky vyplývajúce z využívania demokratických práv. Zakrátko Slovensko vstúpi do EÚ, tak postupne prekoná toto neisté obdobie. Napriek tomu, že som, podobne ako mnohí ľudia žijúci na Slovensku, dosť veľký pesimista, kdesi hlboko pod týmto pesimizmom vo mne drieme nádej. Myslím si, že príčinou tohto pesimizmu je túžba niečo dosiahnuť, pocit nepomeru medzi schopnosťami a reálnou situáciou, nechuť z priznania si momentálneho neúspechu. Slovensko sa asi nechce porovnávať s Rumunskom, myslím, že za normu by sa mali pokladať krajiny, ako sú Nemecko, Francúzsko a iné. Najviac ma irituje konzervatívnosť, xenofóbia a nacionalizmus. Pamätám si, ako mi pred ôsmimi rokmi jedna novinárka navrhla, že so mnou urobí interview, a tiež mi položila podobnú otázku. Vtedy som úprimne odpovedal, že Slovensko je dosť konzervatívne. Vyzerala veľmi prekvapená, moja odpoveď bola zrejme iná, ako očakávala. Vtedy mi položartom povedala, že si nemyslela, že človek, ktorý prišiel spoza Čínskeho múru, bude tvrdiť o Slovákoch, že sú konzervatívni. Neuvedomila si dve veci: po prvé, ako to vlastne v súčasnosti vyzerá za Čínskym múrom, a po druhé, kto je ten človek, ktorý prišiel spoza Čínskeho múru. Teraz som narazil na tú istú otázku a moja odpoveď je, že nielen určitá časť Slovákov, ale aj niektorí obyvatelia okolitých krajín sú pomerne konzervatívni. Samozrejme, doba sa zmenila, situácia je oveľa lepšia, ako bola pred niekoľkými rokmi, a mám pocit, že Bratislava je v tomto ohľade na Slovensku tak trochu výnimočná, za posledné roky sa otvorila svetu a je v nej čoraz viac cítiť medzinárodnú atmosféru. Odkiaľ sa tu berie xenofóbia a konzervativizmus? – Nacionalizmus a xenofóbia sú v skutočnosti vonkajším prejavom strachu a pocitu menejcennosti. Tieto veci spolu súvisia, konzervatívnosť a odmietanie prináša zaostalosť, tá zasa zapríčiňuje ešte väčší strach. Ten strach opäť znásobuje konzervatívnosť… Ak sa jeden národ chce stať veľkým, nezáleží len na počte obyvateľov, ale aj na veľkosti srdca národa, na schopnosti dokázať tolerovať a prijať iné národy, absorbovať talentovaných príslušníkov iných národností. Napokon, toto všetko nie sú len problémy nás a našich susedov, celkovo mám pocit, že v poslednom čase sa tento problém objavuje v celej Európe, najmä v postoji európskych krajín voči Slovensku v súvislosti so vstupom do EÚ. Neviem, či sa podobný odmietavý, prehnane opatrný postoj prejavuje aj voči ostatným krajinám vstupujúcim do EÚ, rozhodne to vnímam ako určitý tlak veľkých a bohatých krajín na menšie a chudobnejšie. Slobodu talentovaného človeka možno hodnotiť podľa počtu otvorených (alebo zatvorených) dverí v spoločnosti. Cítite sa slobodným človekom v našej krajine? Kde si sa cítiš slobodnejší, doma alebo u nás? – Myslím, že v tomto ohľade sa nemôžem sťažovať ani na jednu z týchto dvoch krajín. Možno v Číne by sa mi tie fiktívne dvere otvárali rýchlejšie, veď už po necelom polroku môjho pobytu mi dve univerzity, jedna z nich je moja alma mater, ponúkli možnosť vyučovať. Samozrejme, možno to súvisí aj s faktom, že moji bývalí spolužiaci a kamaráti, ktorí môj odchod do zahraničia pred rokmi komentovali slovami, že je to škoda, vzdať sa miesta a určitých štátom zaručených doživotných sociálnych istôt, teraz zastávajú určité posty na univerzitách, v centrálnej televízii či inde a mnohí z nich by ma radi videli opäť v Číne. Na Slovensku, možno preto, že som cudzinec, z dôvodov konzervatívnych či xenofóbne ladených nálad a fóbií niektoré dvere, ktoré sa predo mnou mali podľa správnosti najskôr otvoriť, ostali pevne zavreté, no tých zopár ľudí trpiacich z profesionálnej či ľudskej stránky komplexom menejcennosti, ktorých som sa osobne dotkol azda už faktom, že tu som, napokon ani nestojí za zmienku. Väčšina ľudí je iná. Veľakrát som tu vystavoval, moje ilustrácie získali významné ocenenia, moje básne vychádzajú vo významných literárnych časopisoch, každá výstava prináša výrazné a priaznivé odozvy, slovenskí výtvarní teoretici ma často zahŕňajú medzi umelcov vystavujúcich na Slovensku i v zahraničí, moje maľby sú v odborných kruhoch vysoko hodnotené. Mám dobrú a talentovanú manželku, krásnu a bystrú dcérku, vystavoval som v mnohých európskych mestách, navštívil som mnoho slávnych európskych múzeí a galérií, stretol som sa s odlišnou a zaujímavou kultúrou, čo rozšírilo moje obzory, spoznal som veľa vynikajúcich ľudí, našiel som si tu viacerých priateľov. Ak by som mal hodnotiť, možno povedať, že som spokojný. Hoci si myslím, že človek by sa nikdy nemal celkom uspokojiť, vždy by mal hľadieť dopredu, kráčať ďalej a očakávať viac. Čo si myslíš o obraze diania v súčasnej Číne v Európe? – Každá krajina či spoločnosť reaguje na javy, ktoré sú určitým spôsobom odlišné od toho, na čo je zvyknutá. Osobne si myslím, že je správne, ak niektoré európske krajiny skutočne a úprimne, vychádzajúc z pozícií demokracie a slobody, zo svojich ideálov a citu pre spravodlivosť, vyjadrujú určité námietky voči Číne alebo voči určitým konkrétnym nedostatkom v čínskej spoločnosti. Samozrejme, ak táto kritika vychádza z jednoduchého odmietania, z úzkoprsého pohľadu na vec, ak sa problémy zjednodušujú do takej miery, že sú vnímané len nedostatky, nie prednosti, tak dochádza ku skresleniu, najmä pri výbere informácií, ich vyváženosti v slobodných médiách. Preto ten stály dôraz na morálku a korektnosť, keďže tieto vlastnosti neprichádzajú automaticky s demokraciou. Čína je obrovská krajina, vždy si môžeš nájsť tisíc dôvodov, ak chceš povedať, že je dobrá, takisto môžeš nájsť tisíc dôvodov na tvrdenie, že nie je dobrá, všetko záleží na tebe, na tvojom osobnom postoji. Aká je situácia, pokiaľ ide o slobodu slova? – Odvtedy, ako som opustil Čínu, uplynulo už desať rokov, preto neviem celkom presne, aká je v tomto ohľade situácia dnes. Pamätám si, že v období mojich vysokoškolských štúdií, keď niekto s priateľmi v krčme nadával na vládu, nebol z toho problém, no nemohol to urobiť v médiách či napísať na papier. Výstavy bývali pred otvorením kontrolované, či diela neobsahujú nevhodný politický obsah, či nezosmiešňujú alebo neironizujú politiku, postoj oficiálnych kruhov voči avantgarde či abstraktnému umeniu bol dosť nepriateľský. Myslím, že toto sa veľmi nezmenilo, situácia je iná len pri výstavách čínskych umelcov v zahraničí či v galériách zahraničných galeristov v Číne, napríklad moja a manželkina výstava v Pekingu na slovenskom veľvyslanectve prebehla bez problémov, dokonca sa na vernisáži zúčastnili ľudia z čínskeho ministerstva kultúry. A čo sloboda šírená novými informačnými technológiami a internetom? – Počas môjho pobytu v Číne som si často nachádzal na mobile esemesky zosmiešňujúce určitých politikov, podobná situácia je aj na internete, kde možno nájsť aj výrazne sexuálne podfarbené chatovanie. Keď som bol s kamarátmi na pive, vraveli mi, že som nezastihol sexuálnu revolúciu v Európe (60. – 70. roky) ani v Číne (teraz), jeden z nich sa priznal, že často hľadá, a vraj niekedy aj nájde, „lásku na jednu noc“ cez internet. Keď som náhle odchádzal z Číny pre SARS, spomínaný kamarát sa prišiel so mnou rozlúčiť s obrovským mnohovrstvovým rúškom na tvári, naozaj som mal chuť spýtať sa ho, ako sa majú jeho internetové lásky. Niektorí ľudia skrátka hovoria, že v Číne sa dá robiť všetko a nie je možné robiť nič, všetko závisí od toho, kto to robí a ako to robí. Neviem, nakoľko sú tieto slová presné, ale dokazuje to, že v pozadí za čínskym totalitným systémom existuje ešte veľmi komplikovaný svet „ľudskej spoločnosti“, vzájomných medziľudských vzťahov. Pokiaľ ide o slobodu slova v politickom zmysle slova, nie som veľmi optimisticky naladený, naproti tomu v ekonomickej oblasti existuje v Číne veľká miera slobody. Množstvo zahraničných spoločností vstupuje na čínsky trh a najmä v prímorských mestách sa rozhovory krútia hlavne okolo peňazí, dokonca sa frázy: „Kde teraz bohatneš?“ či „Ako idú obchody?“ zmenili na akési moderné pozdravy. Aký je tvoj postoj k peniazom a obchodovaniu? – Ak mám byť úprimný, pri posudzovaní hodnôt nikdy nevychádzam zo stanoviska peňazí. Ak si niekoho vážim, absolútne to nesúvisí s jeho bohatstvom. Môže to byť pre jeho talent či charakter. Ak sa mi páči nejaká vec, takisto to nezávisí od jej trhovej hodnoty. Pokiaľ ide o obchodovanie, tieto veci sú akosi mimo mňa. Trochu sa prikláňam k postoju starých čínskych filozofov, ktorí obchod a obchodníkov nehodnotili veľmi vysoko, možno v súčasnej Číne ľudí zastávajúcich tento názor je už dosť málo. To ma zrejme predurčuje, že v budúcnosti asi nebudem veľmi majetný, lebo moje úsilie ide iným smerom. Čo dominuje v čínskom umení dnes? Aké trendy? – V čínskom umení v každej oblasti, či už ide o literatúru, výtvarné umenie alebo hudbu, má najväčšie zastúpenie populárne umenie. Myslím, že je to tak v mnohých krajinách. Teraz som si všimol veľký pohyb v ľudových žánroch, či je to hudba alebo ľudová slovesnosť, v divadle sa vynorili viaceré hviezdy roľníckeho pôvodu, ako sú ľudoví rozprávači, humoristi, speváci ľudových či populárnych piesní. Mnohí maliari maľujú obrazy, ktoré sú námetmi a spracovaním blízke ľudovému vnímaniu a vkusu, existuje štýl, ktorý sa nazýva „umenie gýča“. Možno povedať, že umenie sa zjednodušuje, dokonca miestami až gýčovatie, čo je v skutočnosti prejavom más. Mnohí umelci sú veľmi populárni, možno aj komerčne úspešní, no ak sa pozeráme na ich diela z čisto umeleckého hľadiska, nemajú veľmi vysokú úroveň. Výstavy svetoznámych umelcov, ako je Soulages, Tapiés, či Pollockove obrazy nevzbudili svojho času v Pekingu mimoriadnu pozornosť, no na druhej strane, niektorí zahraniční maliari či hudobníci, ktorí nie sú v zahraničných odborných kruhoch vysoko hodnotení, ale ich štýl vyhovuje čínskemu vkusu, sa stali veľmi známymi. Jeden francúzsky klavirista už viac ako pätnásť rokov v Číne pravidelne koncertuje a vystupuje v čínskej televízii. To je napokon celkom pochopiteľné, možno každá krajina a každá doba má svoje stars. High culture, vysoká kultúra je vždy záležitosťou menšiny, elity. Prirodzene, v Číne nachádzame aj týchto umelcov, väčšinou sa zdržujú vo veľkých mestách. Napríklad v čínskom maliarstve sa v deväťdesiatych rokoch objavilo hnutie experimentálnej maľby tušom, tieto diela boli vystavované v USA a v Nemecku. Napriek tomu mám pocit, že situácia a spoločenská atmosféra v Číne nie je v súčasnosti naklonená rozvoju vysokého umenia. V súčasnej čínskej hudbe, literatúre a maľbe sú stále prítomné dva silné trendy: jeden vychádza z tradičnej čínskej kultúry, druhý z pozícií súčasného svetového umenia. Niekedy sa prepletajú, niekedy sa vzájomne popierajú, pričom oba výrazne ovplyvňujú umeleckú scénu. V diskusiách umelcov a teoretikov často rezonovali názory, či napodobňovanie západných trendov nespôsobí stratu vlastnej identity v umení. Osobne si myslím, že tieto obavy sú prehnané, pretože Čína je jedinou starovekou civilizáciou, ktorá bez prerušenia prežila až do súčasnosti, dokonca ani v historickýcho obdobiach, keď Čína ako krajina bola porazená, či už Mongolmi alebo inými národmi, sila čínskej kultúry ich napokon prinútila odložiť vlastné národné odevy, písmo, národné zvyky, dokonca aj jazyk a počínštiť sa. Ako vnímaš vývoj umeleckej literatúry? – Po viacerých návštevách kníhkupectiev, kde som si prezeral aj súčasnú čínsku literatúru, mám pocit, že úroveň literatúry v posledných rokoch stagnuje, čo môže mať rôzne príčiny, nevynímajúc ani už spomínaný príklon ku komercializácii. Spomínam si na osemdesiate roky, čínska spoločnosť pred rokom 1989 bola veľmi otvorená zahraničným kultúrnym vplyvom. Prekladalo sa veľké množstvo cudzojazyčnej literatúry vrátane diel filozofov, ako sú napríklad Schoppenhauer, Popper, Heideger, Nietzsche, v beletrii knihy s provokatívnym obsahom, napríklad Milenec lady Chatterleyovej od Lawrencea, aj diela výtvarných teoretikov. Bola to doba Novej vlny 85, nové obdobie v literatúre aj vo výtvarnom umení. Počul som, že literárna i výtvarná scéna v súčasnom Šanghaji je veľmi živá, čo napokon platilo o Šanghaji už v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď sa v tomto meste sústreďovalo viacero avantgardných literárnych prúdov, hnutí či skupín. Niektorí súčasní mladí básnici či spisovatelia sa znova intenzívne zaujímajú o námety, ako sú sex, homosexualita a iné spoločenské témy. Čo si myslíš o platení za vysokoškolské štúdium? Ako je to v Číne? – V tomto ohľade sa dá povedať, že Čína a Slovensko sú si dosť podobné, no v Číne začali so spoplatňovaním vysokoškolského štúdia už pred niekoľkými rokmi. Školné sa líši aj s ohľadom na kvalitu a meno tej-ktorej univerzity. Som presvedčený, že platenie školného je vlastne popretím princípu výberu talentov na základe výsledkov skúšok. Systém štátnych skúšok sa v histórii ľudstva začal azda najskôr v Číne, asi pred viac ako tisíc rokmi. V starej čínskej literatúre existuje nespočetné množstvo príbehov o chudobných študentoch, usilovne sa pripravujúcich na skúšky, ktorí sa po úspešnom zvládnutí skúšok stali úradníkmi, nie na základe svojho pôvodu, bohatstva, vďaka svojim vedomostiam dokázali zmeniť svoj osud. Samozrejme, aj v Číne existujú štipendiá, niektoré podniky dotujú chudobných študentov s vynikajúcim prospechom na štúdiách, ale napriek tomu som živo pociťoval, že ani zďaleka nie každé nadané dieťa z chudobnej rodiny má reálnu možnosť dostať sa na kvalitnú vysokú školu. Vlani ma jeden zo študentov Centrálnej akadémie výtvarných umení v Pekingu požiadal o konzultáciu, pokiaľ ide o jeho maľby. S istou závisťou mi vravel: vaša generácia bola ešte skutočná kvalita, my sme tu najmä preto, že máme peniaze. Spomenul som si na svoje študentské roky, keď som nielenže neplatil za štúdium, ale ešte som poberal aj prospechové štipendium. Keby som mal vtedy platiť školné, nebol by to pre našich problém, rodičia sú lekári, no dostal som štipko ako odmenu za dobré výsledky. Všimol som si úpadok v kvalite študentov. V našich dobách bolo na prestížnych pekinských umeleckých vysokých školách bežné, ak z tisíc študentov zobrali desiatich. Myslím si, že bezplatné štúdium je určité právo a výsada, ktorú získavajú tí, ktorí úspešne prešli sitom prijímacích skúšok. Ak sa má platiť školné, je to zbavovanie sa zodpovednosti za vzdelávanie zo strany štátu a prenesenie tohto bremena na občana. Ide o rozplynutie sa jedného ideálu. Možno povedať, že ideál bezplatného školstva ako spoločenská povinnosť štátu v súčasnej dobe v mnohých krajinách neuspel. Je to smutné.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Peter Macsovszky a Martin Muránsky
