Pred päťdesiatimi rokmi, v októbri 1956, sa v susednom Maďarsku odohrávali dramatické udalosti, ktoré nepochybne zaujali aj obyvateľov Slovenska. Preto aj medzi pamätníkmi vtedajšieho diania je asi málo takých, ktorých pozornosť vyvolali aj nemenej dramatické udalosti na Blízkom východe. Suezská vojna sa začala 29. októbra a skončila sa 6. novembra. Málokto vtedy počul meno obce Kefar Kassem – a asi aj dodnes málokto vie o jej existencii, hoci udalosti v nej mali zásadný vplyv na vývoj izraelsko-palestínskych vzťahov a na povedomie Izraelčanov o právach arabskej menšiny. Kefar Kassem je neveľká arabská dedina neďaleko izraelského mesta Roš Haajin a v blízkosti vtedajších jordánskych hraníc. Dňa 29. októbra 1956, niekoľko hodín pred započatím útoku izraelskej armády proti Egyptu, nariadila armáda v arabských obciach v blízkosti jordánskych hraníc zákaz vychádzania od sedemnástej hodiny popoludní do šiestej hodiny ráno. Plukovník Šadmi niekoľko hodín predtým vydal veliteľom plukov posledné inštrukcie: „Vo svojich domovoch môžu Arabi robiť čo chcú: piť kávu, počúvať rozhlas, dívať sa na (vtedy ešte iba egyptskú) televíziu. Kto sa však objaví na ulici, bude synom smrti.“ „Čo máme robiť so zatknutými a zajatcami?“ spýtal sa veliteľ jedného pluku. „Žiadni zajatci nebudú.“ „A čo bude s tými, ktorí sa vrátia do dediny po začiatku zákazu vychádzania?“ „Alah nech im je milostivý,“ odvetil plukovník, tentokrát arabsky. Dedinčania sa vracali z polí do Kefar Kassemu okolo pol šiestej – na nákladnom aute, na bicykloch, pešo. Muži, ženy, starší ľudia, deti. O zákaze vychádzania vôbec nevedeli. Prikázali im vystúpiť, zoradili ich na okraji cesty a spustili na nich paľbu z guľometu. Pri masakri v Kefar Kasseme zahynulo 47 ľudí. Miestni obyvatelia počítajú medzi obete aj starca, ktorý dostal srdcový záchvat, keď sa dozvedel, že jeho syn je medzi mŕtvymi, i plod v tele zavraždenej tehotnej ženy. Teda dohromady štyridsaťdeväť obetí. Keď sa vtedajší premier David Ben-Gurion dozvedel, čo sa stalo v Kefar Kasseme, zhrozil sa. Nariadil pôvodcov masakru zatknúť a postaviť ich pred súd. Pred verejnosťou však chcel celú udalosť zatajiť. „Bezpečnostná“ cenzúra ponechala biele škvrny na stránkach každých novín, ktoré chceli presakujúce správy o udalostiach v Kefar Kasseme spomenúť. Prejav komunistickej poslankyne Ester Vilenskej o masakre v Kefar Kasseme vymazali z parlamentného protokolu. Socialistickí, komunistickí novinári a aktivisti za ľudské práva použili tisícoraké fígle, aby zákazy cenzúry prekonali. Latifovi Dorimu, tajomníkovi mládežníckej organizácie ľavicovej strany Mapam, sa ľsťou podarilo vniknúť do prísne stráženého Kefar Kassemu a zhromaždiť svedectvá preživších dedinčanov. Nakoniec nebolo inej možnosti: pravda sa musela priznať a vinníkov postavili pred súd. Proces bol verejný a niektoré jeho časti nevymazateľne prenikli do izraelského národného povedomia. Šokujúce bolo napríklad, keď sa sudca Benjamin Halevy, (neskoršie jeden zo sudcov Adolfa Eichmanna) sotva 12 rokov po holokauste opýtal jedného obvineného pohraničníka, ktorý sa obhajoval tým, že iba vykonával rozkazy: „Oslobodili by ste aj nacistického vojaka, ktorý by tvrdil, že len konal podľa rozkazov?“ Nad nezákonným rozkazom – povedal sudca Halevy – „sa vznáša čierna vlajka, jeho nezákonnosť bodá do očí a burcuje srdce – ledaže je oko slepé a srdce zatvrdené.“ Hoci je pravda, že táto skoro poetická definícia „nezákonného rozkazu“ nie je z právneho hľadiska dostatočná, odvtedy nikto nenašiel lepšiu. Aj dnes sa opakuje práve táto definícia, keď sa na stredných školách na hodinách občianskej výchovy učí o dodržiavaní zákonov a o povinnosti odoprieť v demokratickej spoločnosti splnenie nezákonného rozkazu. Hádam jediným kladným dôsledkom kefar-kassemskej tragédie je, že izraelská spoločnosť sa z nej poučila. Vo vyšších triedach stredných škôl sa udalosti v Kefar Kasseme spred päťdesiatich rokov pripomínajú každý rok. V Kefar Kasseme v týchto dňoch slávnostne otvorili kultúrny dom, zasvätený pamiatke 49 obetí tragédie. Boli tam ministri, poslanci, starostovia susedných židovských miest. Z osemnástich tisícov obyvateľov, ktorí dnes žijú v obci, je pätnásť percent potomkov obetí masakru; spomedzi tých, čo masaker prežili, však zostali nažive už iba siedmi. Autor je publicista
