Japonci – tento veľký ázijský národ – sa v 17. storočí uchýlili do izolácie. Nemožno povedať, že by v krajine nebol prítomný istý vnútorný ekonomický, kultúrny a technický rozvoj (stimulovaný aj kontaktmi s Holanďanmi, ktorí ako jediní obyvatelia Západu mohli krajinu oficiálne navštevovať), no Japonci v polovičke 19. storočia zdanlivo beznádejne zaostali za priemyselnými krajinami euro-americkej civilizácie. Hrozilo, že žiadne snahy izolovať sa od svetového vývoja nezabránia takému osudu, aký postihol väčšinu veľkých ázijských ríš, ktoré sa dostali do závislého postavenia na Európanoch. Práve pred 150 rokmi bola táto izolácia prelomená. Stalo sa to v rokoch 1853 a 1854 prostredníctvom brutálnej ukážky západnej technickej a vojenskej prevahy, ktorú Japoncom poskytla americká eskadra admirála Matthewa Calbraitha Perryho, keď beztrestne prenikla do japonských vôd, lebo japonské ozbrojené sily neboli schopné tomu zabrániť. Perry so 4 loďami vybavenými parnými strojmi a natretými načierno (čo začalo byť vtedy módou – preto jeho lode zostali v japonskej historickej pamäti zafixované ako Čierna eskadra) 8. júna 1853 priplával do Tokijského zálivu a predložil japonskej vláde americké požiadavky, ktoré boli v rozpore s japonskou politikou izolácie. Japonsko ako krajina, ktorá nebola zabratá niektorou európskou mocnosťou, bolo totiž už od roku 1845 v centre amerického záujmu. Malo slúžiť ako základňa na ceste do Číny. Američania sa počas návštevy snažili ukázať neochotným Japoncom všetky výdobytky a vymoženosti západnej techniky a civilizácie – vrátane najničivejších. Potom nechali Japoncom čas na rozmyslenie a v prvých mesiacoch roku 1854 sa vrátili. Bolo jasné, že Japonsko nie je schopné vzdorovať delostrelectvu Perryho plavidiel, ktoré navyše reprezentovali len malú časť celej americkej námornej sily. 31. marca 1854 bola preto podpísaná medzi USA a Japonskom tzv. kanagawská zmluva o otvorení prístavov Šimoda a Hakodate cudzím lodiam a o statuse prípadných amerických stroskotancov na japonskom pobreží. Bola to vlastne prvá zmluva, ktorú Japonsko uzavrelo v modernej dobe s niektorým západným štátom. O štyri roky nasledoval podpis obchodnej zmluvy. Prelomenie izolácie bolo výzvou aj pre iné mocnosti – súčasne s Perrym do Nagasaki priplávala aj ruská eskadra admirála Puťatina, ktorý s Japonskom taktiež vyjednal uzatvorenie obchodnej zmluvy (1855). V októbri 1854 prinútil Japonsko k podpisu zmluvy aj britský admirál sir James Stirling a v roku 1856 Holanďania. Poníženie, ktoré museli Japonci prehltnúť, viedlo k politickej kríze šogunátu (šogún vlastne vládol namiesto cisára) a tzv. revolúcii Meidži v rokoch 1867 – 68, počas ktorej bola obnovená moc cisárskej dynastie. Zároveň s tým vláda vyvinula nesmierne úsilie na to, aby „otvorenie“ Japonska neznamenalo jeho podrobenie cudzincami. Pravdu povediac, prvé obdobie reforiem znamenalo skôr znižovanie životnej úrovne a ťažké finančné problémy, pretože veľké finančné sumy museli byť vydávané na nákup európskej výzbroje a lodí, diplomatické misie v zahraničí, platy inštruktorom, štúdium v Európe, budovanie priemyselných podnikov a výstavbu armády západného typu. Európania a Američania prenikali na japonské územia, kde boli veľkou konkurenciou domácim výrobcom. Správali sa značne arogantne a nezriedka dochádzalo k priamym vojenským útokom na japonské mestá (napr. britsko-americko-francúzsko-holandská intervencia v rokoch 1863 – 64). Až v druhej polovici sedemdesiatych rokov 19. storočia si Japonsko mohlo povedať, že nebezpečenstvo, že bude podrobené niektorou západnou mocnosťou, pominulo. Ba práve naopak, ono samo môže pomýšľať na zahraničnú expanziu. Príchod Čiernej eskadry je zaujímavým príkladom toho, ako čin pôvodne zamýšľaný ako zastrašenie zaostalej krajiny mal presne opačné účinky: nakoniec viedol k vzostupu nacionalizmu a vášnivej snahe vybudovať vlastnú priemyselnú, ekonomickú a vojenskú moc, ktorá by eliminovala nebezpečenstvo podobných akcií v budúcnosti. A stopäťdesiat rokov od 31. marca 1854 je Japonsko jednou z technicky najvyspelejších svetových ekonomík, ak nie úplne najvyspelejšou.
Autor je publicista
