Hokej je fenomén a musím úprimne povedať, že mám pocit, že kde-kto sa snaží na tomto fenoméne, možno aj istým spôsobom neprimerane, na nás útočiť. Ale, viete, tak ako vždy, máme jasné argumenty a vieme, že sme neporušili zákon. Iba sa chováme ako sebavedomá inštitúcia, ako Slovenská televízia, ktorá si za drahé peniaze kúpila práva (na vysielanie zápasov z Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji) a má právo rozhodnúť, či poskytne sublicencie. Sublicenciu komerčným televíziám neposkytneme. Nedovolili sme im vojsť na štadión, exkluzívne má právo robiť rozhovory na štadióne iba STV. Sublicencia nám nevyplýva zo zákona.“ Tento výrok generálneho riaditeľa STV Rybníčka z 2. mája tohto roku rozhorčil súkromné televízie a asi aj časť divákov. Stavila by som sa, že neuvidím tohto pána na obrazovke v tričku s nápisom Wanted, ktorým odpovedal na kritiku jeho predchodca Materák. Ten teatrálnym a skoro vtipným gestom naznačil, že kritika na jeho adresu hrá presilovku a pre neho prichádza čas vzdať sa. Lenže nepoučiteľný šéf STV a jeho suita, odchovaná sloganom zo sveta našej politiky a advokácie „zatĺkať, pokiaľ sa dá, a keď sa nedá, pokračovať“, ubezpečovala verejnosť, že všetko je o.k. Rada pre vysielanie a retransmisiu však uznala sťažnosť komerčných televízií a rozhodla, že STV má poskytnúť súkromným celoplošným vysielateľom podmienky na nakrúcanie záberov z hry nášho tímu a poskytnúť z nich tri minúty svojim divákom. Manažment STV precenil svoje sily a uchýlil sa k vydieraniu partnerov, až napokon na veci prerobil. Koncesionár sa dnes môže pýtať: prečo STV tak nadsadila sumu pre súkromné televízie, že jej výška pohoršila JOJ aj Markízu? Obchod predpokladá nielen dodržanie zákona, ale aj istú slušnosť a pýtať tisíc dolárov za niečo, čo stálo v minulosti iba zlomok, je neslušné. Vďaka tomu z obchodu nič nebolo a komerčné televízie si nasnímali z obrazovky STV s jej súhlasom materiály zadarmo. Takže STV v skutočnosti svojich koncesionárov poškodila o možný, hoci menší príjem. Veľké oči mala STV aj v súvislosti s odmietnutím akreditácie reportérov súkromných televízií. Právo, ktoré si, hoci aj v súlade so zákonom, kúpila (za koncesionárske peniaze), nedokázala plne využiť. Asi nie som jediná, kto zistil, že kompetentnejšie sa správa Česká verejnoprávna televízia a prepínal na ČT 2. V čase (prestávka po prvej tretine Slovensko – Kanada), keď na obrazovke STV išla trápna, neprofesionálna reklama s utekajúcim hokejistom, ktorý pristane na WC, a po nej sa zjavili hovoriace hlavy, ponúkla ČT 2 divákom horúci rozhovor s Demitrom, v tú chvíľu výsostne aktuálny. Česká televízia, ktorá je v podobnej finančnej tiesni ako STV, sa lepšie vyrovnala so skutočnosťou, že aj z hokeja sa už natrvalo stáva šoubiznis. Keď na našom okruhu bežali hlučné reklamy, útočišťom sa stala ČT2 s pútavými opakovanými zábermi. Ani Rybníčkova legenda o tom, ako nám český usporiadateľ a medzinárodná hokejová federácia nadiktovali štyri reklamné pauzy za jednu tretinu, celkom nesedí. Pri lepšom vzťahu k divákovi mohli byť reklamné prestávky, táto nechutná mezaliancia obchodu a športu, k obecenstvu priateľskejšie.
