Bol jediný z advokátsko-lekárskej ctihodnej rodiny, ktorý sa dal na dobrodružnú, romantickú cestu ideálov, na ktorých sa nezarába, ale skôr platí biedou, prenasledovaním, žalármi a dakedy aj životom. Bol z hŕstky skutočných novinárov, ktorí všetok um, fantáziu a talent nikdy nepredajú v mediálnom bazáre za žiadnu cenu, ktorá by na miskách váh vyvážila – pravdu.
Bol jediný, ktorý z celého medzinárodného spoločenstva protifašistického odboja, vrátane domácej elity, ostal v ohrozenom meste, keď Wehrmacht, najsilnejšia armáda sveta, stála 25 kilometrov pred Moskvou, aby na vlnách rozhlasu vysielal do vlasti, aj do celého sveta vieru vo víťazstvo.
A bol opäť sám a jediný, ktorý z celej vedúcej garnitúry ostal v snehových závejoch kúštička svojej oslobodenej vlasti za Slovenského národného povstania, aby tam, v horách, položil život.
JAN ŠVERMA, nositeľ Radu SNP, národný hrdina československý a dnes ešte stále slovenský. Hrdina? Chlapec, ktorý chcel meniť svet.
Verný svojmu životu
„Štíhly mládenec ušľachtilej tváre, ktorého si nemôžem odmyslieť od štúdií v pražskej univerzitnej knižnici,“ spomína naňho priateľ z mladosti Hodek, ako na jedného „z tých vzácnych ľudí, ktorí si človeka získavajú tak svojím zovňajškom, ako aj vnútorným hlbokým životom“.
Mladý Jan, „Honza“, nebol verný, aspoň nie škole. Preskočil medicínu po prvom semestri a dal sa na právo, aby potom neodolal dôraznej ponuke funkcionárskeho šéfa a presedlal na právo – Rudé. Mimochodom, ani svojmu dobroprajníkovi Jílkovi verný nebol a, presvedčiac sa o iných pravdách a právach, prešiel k jeho kritickým odporcom.
Bez ohľadu na svoj príťažlivý zovňajšok však zostal trvalo a celoživotne verný svojmu „vnútornému hlbokému životu“, študoval celé dni literatúru historickú, politickú, aj tú len vymýšľanú, preliezol hory kníh a „jeho“ Tolstoj, Rolland, Dostojevskij, Rousseau, ale aj Marx a Masarykova Česká otázka a otázka sociálna, sa hemžia jeho výkričníkmi a otáznikmi, aj komentármi písanými mäkkou ceruzkou Švermovým drobným písmom.
Pražské krútňavy diskusných krúžkov. Imponuje mu ľavica a on, ako nečlen strany, stojí na strane pobúrených robotníkov počas generálneho štrajku. Príbuzní doma sa rozčuľovali, že „syn z váženej rodiny sa dopúšťa takých výstredností“. Iba mama povedala prosto: „Môj syn je čestný a nemôže robiť nič mrzkého!“
Už nielen v ružovom salóne Lidového domu, už nielen so Šmeralom „prichodiacim ako iný človek z iného sveta“, ale už aj ako podkutý diskutér podkuroval robotníckym vodcom a obviňoval ich z „nevery“ a „zrady“. Ich mená neboli vizitky z vetra, boli to: Hybeš, Zápotocký, ba aj Šmeral.
A čo takto – láska?
Ktože má čas na takéto taľafatky, keď v rušnom medzivojnovom období okolo šumia dejiny. Ale zašumelo to raz v sále, keď do klubovej miestnosti U Zábranských vstúpil vysočizný mladý pán. Vtedy sa nosila všelijaká móda, istý Majakovskij dokonca vystrájal v žltej veste a Nezvalovi hrdinovia sa premávali Prahou s papagájmi na motocykloch. Ale ten, čo si sadol do posledného radu, mal čižmiská a čapicu „tolstojovku“ a nevšímal si karlínskych komsomolcov, iba pozorne počúval.
To bolo aplauzu! Všetko vôkol počúvalo s obdivom mladučkú plavovlásku, keď vtom ako blesk z jasného neba do idylky udrela otázka provokatéra: „Ako si dievčatko predstavuje hračku diktatúry proletariátu?!“ Fuj, hanba! Aj tá suverénna devätnástka bola pohoršená. Lenže odrazu málilo sa jej argumentov a súboju medzi idealizmom a realitou postupne ustupovala.
„Panenka Marie“, ako ju bezočivý oponent láskavo pomenoval, musela s ním pokračovať v diskusii dlho do noci, keď už všetci dávno odišli. Pokračovali v diskusii potom ešte po celý život. Prvé lásky sú najtrvalejšie, aj city, z ktorých sa zrodili.
On skončil bez nej, ako hrdina, dodatočne vyznamenaný najvyššími poctami. Jej brat, revolucionár, skončil na popravisku. Ona, žena národného hrdinu v dlhodobom väzení. Volala sa: Marie Švermová.
Mračná vojny
Poslanec Jan Šverma, roky prenasledovaný, odpočúvaný, preklepávaný, sledovaný, sťahujúci sa z miesta na miesto, po rokoch môže konečne bývať s celou rodinou. Keď sa Šverma stáva šéfredaktorom Rudého práva, otvára ho širokému mienkotvornému spektru, aj pestrej palete žánrov. Už dávno v ňom planie vrelý vzťah k Slovensku a stálymi autormi sú popri Vančurovi, Olbrachtovi, Halasovi, Václavkovi, Majerovej a Linhartovi aj Clementis, Jilemnický, Fraňo Kráľ a Laco Novomeský. A to, čo vyčarili „domáci“ Kurt Konrad a Július Fučík, srší popri presnej informovanosti humorom aj espritom a v politickej predvídavosti ďaleko predbieha ťažkopádnu a čoraz viac váhajúcu vládu. Denník pod jeho vedením presahuje magickú hranicu nákladu – stotisíc!
Mračná sa schyľujú nad Európu. Šverma nechýba v Španielsku. A nechýbajú jeho slová proti fašizmu od prvých chvíľ hákového kríža, ešte keď ho veľké mocnosti podporovali, schvaľovali a na ňom zarábali. Odskákali si to aj domáci zradcovia a kolaboranti, ktorí sa podkladali Ríši a vidine zárobkov dávno pred mníchovskou zradou. „To je radosť, také noviny predávať,“ jasajú kolportéri. Štvrť milióna už tvorí náklad, keď Šverma buráca proti rokovaniu s Henleinom. A vyjde na pol milióna po známych „karlovarských požiadavkách“ sudetských podpaľačov a keď českí bankoví a fabrickí magnáti už začínajú zdraviť nacistickým pozdravom. Tiká bomba: „Portrét milionára, ktorý sa roky vydával za – stopercentného vlastenca.“
Volá sa Preiss, je šéfom Živnobanky a paktuje s henleinovcami vo svojom šľachtickom sídle Orlík, ktorého je majiteľom! Ozaj, čo na to pán Schwarzenberg – nie je reštituované sídlo náhodou kolaborantským majetkom? Maska padá z tajomnej tváre anglického „lorda“ Runcinmanna, ktorý je obyčajným kšeftárom a užíva si v poľovníckych nemeckých zámočkoch so svojimi bratmi v zbrani.
Záchrancovia mieru a tí čestní
„Československo je demokratická republika. Iba ľud je zdrojom všetkej moci. Bez parlamentu nemá nik právo rozhodovať v Londýne, Paríži, ani Norimbergu.“
Práve v Norimbergu odznel podpaľačský Hitlerov prejav v septembri 1938. Anglickí lordi a francúzski demokrati si vzorne pokľakli pred vojnovým zločincom storočia a šli mu osobne podpísať biankošek pre okupácie, vojnu, plynové komory, genocídu. Vláda váha. A Šverma, ten prenasledovaný a podozrievaný, dáva čestných ľudí dokopy, bez ohľadu na ich partajnú legitimáciu. Stránsky, Drtina, Peroutka, Šrámek, Ripka, legionári, robotníci, celá pokroková inteligencia. „Ide o osud zeme. Tá je naša, aj vaša, nás všetkých,“ zaznieva z úst, o ktorých sa tvrdilo, že sú proti krajine. „Každý z nás je osobne zodpovedný za svoje skutky.“
Aj bol. V Londýne vítali tisícové davy pána s dáždnikom Chamberlaina ako „záchrancu mieru“. V Paríži premenovali Rue de la paix – Ulicu mieru na „Ulicu E. Daladiera“. Beneš mal plán. Zdeněk Štěpánek čítal rozochveným hlasom v rozhlase podstrčený text modlitby za zľutovanie „…pretože sme tu stáli sami“. A František Halas píše: „Francúzsko sladké, hrdý Albion – a my sme vás milovali.“
Búrka búrok
Hitlerov útočný plán sa volá „TAJFÚN“. Práve vrcholí. Už len 50, už iba 40, teraz už len 28 kilometrov je od Moskvy. Moskva nepadla 7. novembra, ako znel rozkaz z führerovho hlavného stanu. Ani v decembri. Ani na Vianoce.
Ako tak často, aj v bojoch o tvár demokracie, o voľbu povolania, za moderné noviny, proti nepochopeniu priateľov, všade, kde išlo o riziko, Šverma ostáva – sám.
Vláda sa presťahovala. Kto mohol, sa okrem vojakov utiahol do bezpečia. Aj celá československá emigrácia je v Kujbyševe, v Ufe, alebo ešte ďalej. Ale on, Šverma, ostáva.
„Horší než mor,“ píše si prejav do rozhlasu, ktorý ako článok obletí svet – čítajú a počúvajú ho v Toronte, Londýne, Chicagu a začínajú veriť otrasným faktom reportéra priamo zo zasneženej, zamrznutej bojovej línie.
V rozhlase vedie Šverma československé vysielanie sám. Aký je len prekvapený, keď prichádza ešte premrznutý z frontu a v zatemnenej kutici z kúta počuť slovenskú pesničku Hor sa chlapci do skoku. Sedia tam potme, popíjajú a pospevujú dvaja „ucháni“. Jedného z nich pozná: je to Franta Nečásek. Vtedy ešte nik netuší, že raz bude mať tento strapatý ucháň kanceláriu na pražskom hrade. Teraz sa ani nehne. Zato ten druhý, elegantný, s ulízanými vlasmi, galantne vyskočí, pokloní sa vzorne, akoby prišiel z Oxfordu, a predstavuje sa. Ani on netuší, že raz po vojne bude práve on „slovenským Švermom“, najbystrejším kráľom inšpirácie a šéfredaktorom číslo jeden. Volal sa Edo Friš.
Vysielanie do sveta a predovšetkým do vlasti trvá dlho po polnoci. A čo je radostnejšie, brániaca sa armáda prešla do protiútoku, víťazí pri Stalingrade, oslobodzuje Kyjev, vchádza do Európy. Bolo veľkou zásluhou tohto tria, aj tých, čo k nim pribudli, že sa formuje československá bojová jednotka, že slovenskí vojaci vyslaní s Rýchlou divíziou, aby prešli od Tatier až k Azovskému moru, prejdú s celkom inou armádou od Buzuluku až po Duklu a ďalej. Domov.
„Domov!“ zvláštny príkaz a vonkoncom nezvláštny je adresát.
Jan Šverma prichádza po rokoch emigrácie, po púti Parížom, Juhosláviou, Ruskom, konečne, nevediac, že naposledy: domov.
Slováci ukázali cestu Čechom
Keď dávny priateľ a teraz hlavný veliteľ partizánskych vojsk na Slovensku Karol Šmidke odvážal Jana Švermu z letiska Tri Duby do Banskej Bystrice, nik z oboch netušil, že je to len na obyčajných 44 dní života.
Šverma býval na bystrickej Národnej triede v budove redakcie Pravdy, ale tam strávil iba úlomky nocí, ináč ho bolo plno všade: medzi partizánmi, na bojiskách, v horehronských dedinách, v továrňach, schôdzach, v Národnej rade, aj v Bagarovom divadle. A – píše. „Maruške“ stihne iba jediný list: „…ten návrat domov nebude jednoduchá vec, stali sme sa inými ľuďmi a budeme sa musieť veľmi vracať…“ A hoci je chorý a zmáha ho kašeľ, stále píše aj do novín a hovorí do Slobodného Slovenského vysielača.
Švermov vzťah k Slovensku sa nezrodil cez noc, ani pri vzplanutí nádejí Povstania. Preto neudivuje, ak „Slovenský národ postavil sa dnes na prvé miesto medzi všetkými národmi Československa“. A: „bojujúci slovenskí vlastenci rozhodli o budúcom osude svojho národa, Slovenský národ bude slobodným hospodárom vo svojej vlasti.“ Dokonca: „Slovenský národ otvoril novú dejinnú etapu, dáva signál, ukazuje cestu Čechom aj karpatským Ukrajincom…“
Cesta Jana Švermu po dočasnom potlačení Povstania viedla zákonite domovom, slovenskými horami. Spí na holej zemi, aj členovia štábu Asmolov, Šverma, Slánský, aj Laušman, Lietavec, Kuchta, Mladý Dragan Šmidke. Ústup, úmorná cesta Nízkymi Tatrami. Strácajú kone a proviant. Posledná depeša: „Sme pod Chabencom. Karol Šmidke odišiel do ilegality do Mikuláša, jeho syn je s nami. Bojovali sme o dedinku Kľačany, márne. Snehové závoje. Všetky prístupové cesty obsadili Nemci. S výstrojou a obuvou je zle…“ Koniec.
Keď Švermu čakalo v Bystrici auto, aby ho odviezlo z letiska Tri Duby do Moskvy, odpovedal básňou povstalcov: „Mor ho!“ Potom, keď mal v zemljanke horúčku, vravel: „Mal som ísť? Povedať im: nechal som tam v horách stovku kamarátov, sadnúť k samovaru?!“
Prechod cez Chabenec počas snehovej metelice nedokončilo 80 bojovníkov. Až keď svitlo hmlisté novembrové ráno, meteľ utíchla a zošúverená skupinka zišla do Lomnistej doliny, zaznela otázka: „A kde je Šverma?“ Ležal sám. Ako vždy. Len tristo metrov od tábora. S očami široko roztvorenými a rukami rozhodenými na topiacom sa snehu.
Všade tam je Švermovo
Kde si? V Telgárte, ktorý sa tak hrdinsky bránil?
Si v Švermových železiarňach v Podbrezovej, kde tak plamene horeli za Slovensko a jeho statočnosť?
Si v pomenovaných či premenovaných uliciach, námestiach, mostoch? Zhodili ťa, tak ako Švermovu sochu v Prahe a nepýtali sa, či majú právo rozhodovať, či si bol národný hrdina „len“ československý alebo „aj“ slovenský?
Si.
Chceš, nechceš, si tu, doma. Či chcú, či nechcú, „nič sa nedá vymazať z dejín“, ako nedávno povedal český minister kultúry Pavel Dostál. Aj tvoju sochu možno prevezú z pražského lapidária sem, do Lomnistej doliny. Alebo aj do Banskej Bystrice, ako sa prihováral zarytý odporca premenovania ulíc a falšovania histórie spisovateľ Ladislav Ballek, terajší veľvyslanec SR v Prahe. Možno…
Ale ktovie, či by ti tiež neboli ublížili „vlastní“. Po boji je každý múdry – a ktovie, akí rebeli, bojovníci za čisté ideály a ich demokratickú tvár by stáli po tvojom boku?
V tom dlhom rade by si možno stál ty a Vlado Clementis, Gustáv Husák, Laco Novomeský, Vilo Žingor, Ladislav Nosák, aj „železný kapitán Stanek“, hrdina od Telgártu, aj tvoja Marie Švábová-Švermová a jej popravený brat. A tých 40 tisíc protifašistov a odbojárov, ktorých do roku 1968 celkom nerehabilitovali, ktorí – tak ako ty – bojovali za našu vlasť v radoch partizánov, česko-slovenských oddielov, pilotov RAF, ktorí ako ty, Jan Šverma, bez ohľadu na svojich samozvaných sudcov, mali Slovensko v srdci.
Keby čokoľvek kdekoľvek premenovali, keby akokoľvek nevďační boli tí, čo stratili pamäť, tvoja vlasť je všade tam, kde ľudia „pre spravodlivosť šli sa biť“, ako ty, „chlapec, ktorý chcel zmeniť svet“.
Všade tam je presne pomenovaná vlasť, Jan. Všade tam sa to volá: Švermovo.
