Emília Vášáryová
Je streda, 19. júna, štyri hodiny popoludní, no slnko neúnavne pripeká. Chladné a tiché útočisko nám poskytuje jedna z reštaurácií na bratislavskom Korze. Uhladená, v ľahkých elegantných letných šatách, i napriek nekonečným horúčavám pozitívne naladená, prichádza na naše stretnutie plná emócií a s energiou na rozdávanie Emília Vášáryová. V predstavení Majstrovská lekcia, ktorú uvádza opera Slovenského národného divadla, sa stáva veľvyslankyňou dvoch múz – opernej a činohernej. Je Máriou Callasovou a Emíliou Vášáryovou zároveň – fenomenálna, prekvapujúca, pôsobivá, s jedinečnou dramatickou interpretáciou, často podávajúca nadľudské výkony… A hoci do ďalšieho predstavenia o slávnej opernej dive zostávajú len tri hodiny, Emília Vášáryová sa uvoľnene posadí na stoličku, ktorá je celkom iste pohodlnejšia ako tá, na ktorej musí sedieť počas trojhodinového predstavenia v opere a poskytovať svoju majstrovskú lekciu nádejným adeptom operného umenia, objedná si niečo ľahké na zjedenie a začne odpovedať na moju prvú otázku. Hovorí sa, že Mária Callasová nenávidela novinárov a často sa k nim aj veľmi nevyberane správala. Aký máte vy vzťah k médiám, k novinárom, ako reagujete na tie „nevhodné“ otázky? – Na nevhodné otázky neodpovedám, vždy je to len otázka toho, kto daný rozhovor robí. Iba raz v živote sa mi stalo, že som poskytla rozhovor, ktorý som vôbec neautorizovala, a bol strašný. Ale, viac-menej, keď viem, že sa interview zle skončí, tak je to predovšetkým moja smola, pretože mne ten rozhovor nevyšiel. Jednoducho sa v tej chvíli neviem koncentrovať. A to sa stáva, keď som veľmi unavená alebo ma zaujíma niečo iné. Vtedy skutočne veľmi programovo odmietam rozhovory. Dokonca si myslím, že človek sa potom neustále opakuje a hovorí len o jednom a o tom istom. No a koho to už len zaujíma? Ja sama si prečítam možno každý desiaty rozhovor, ktorý vidím, a tie ostatné nečítam. Mám toľko svojich starostí, že ma naozaj nezaujíma, kto používa aký mejkap, alebo či si dal niekto urobiť plastiku. Jednoducho ma nebaví čítať o tom, či niekto zmenil frajera alebo nie. Ľudí však zaujímajú odpovede práve na takéto otázky… – Ale nech ich to zaujíma, veď to je normálne. To už bolo určite aj v starovekom Grécku a Ríme. Klebety vždy boli aj budú, sama Mária Callasová bola veľmi klebetná a najviac vraj klebetila s Luchinom Viscontim. Mária Callasová bola veľmi slávna a známa. A známi ľudia často nevedia, kto sa s nimi priatelí kvôli nim samým a kto ich chce len využiť, zviesť sa pri nich. Veď aj Onassis využíval ľudí a zbavoval sa ich, keď ich už nepotreboval. Túžil po väčšej sláve a ešte väčšej moci. Istý čas sa k Márii správal ako ku kráľovnej, no potom, poháňaný ctižiadostivosťou, si našiel niekoho „lepšieho“, nikoho menšieho ako Jacqueline Kennedyovú. Máte aj vy takýchto „priateľov“? – O týchto veciach nikdy takto neuvažujem. To je uvažovanie, ktoré mi je cudzie. Myslím si, že ani s Onassisom to nebolo až také jednoduché. Bol to človek, ktorý stojí mimo akejkoľvek kategórie. Nemôžeme ho porovnávať s nikým. A život Callasovej či Kennedyovej už vonkoncom nie. To sú ľudia, ktorí sa v istých situáciách chcú dotýkať tých najvyšších vrcholov, škriabu sa na tie najstrmšie steny a dokážu to. A tak si potom myslia, že sa za to neplatí. Ale za takéto veci sa vždy platí… Myslím si, že to, čo my o nich poznáme, a to, čo sa o nich napísalo, je asi vzdialené pravde. Isté však je, že aj táto hra je fikcia, no základné veci sú v nej jasné – miloval ju a neskôr ju opustil. Hoci, na druhej strane faktom zostáva, že aj po tom, ako do ich životov vstúpila Jackie Kennedyová, stretával sa naďalej s Máriou a istý čas žil s obidvomi ženami naraz. Ale čo sa tam medzi nimi odohrávalo, to len boh vie. Callasová dlho nepoznala lásku, a keď prišiel tento Grék, tak pravdepodobne práve preto, že prišiel, a je jedno, či to bol on alebo by to bol niekto iný, on mal dokonca aj peniaze, ktoré mala tak rada, oddala sa láske a robilo to s ňou divy. Ale to by zalomcovalo asi s každým z nás… Aby som sa však vrátila k otázke. Ja nikdy priateľstvá ani styky s ľuďmi neposudzujem z tohto stanoviska, pretože z takéhoto pohľadu nikdy nepristupujem k žiadnemu kontaktu s ľuďmi. Som naučená s ľuďmi komunikovať a nehodnotím ich. Keď sa mi páči, tak s nimi som, a keď nie, tak s nimi nie som, ale neposudzujem to a nevyvodzujem z toho nijaké závery. Vari sa vám v živote nestalo, že ste zistili, že niekto sa tváril ako váš priateľ, a potom vás oklamal? – Nie, to sa mi nestalo… Existuje niečo, prípadne niekto, pre koho by ste sa všetkého, čo ste kedysi mali, či dosiahli, vzdali? Tak, ako to hovorí Mária Callasová ústami Medey: „Ho dato tutto a te!“ – Vzdala som sa kvôli tebe všetkého! – Nie, myslím, že nie. Nežijem v takých krajných polohách. Ja žijem už priveľmi dlho na to, aby som vedela, že toto môže fungovať len v divadle a v románoch z červenej knižnice či romantických snoch, alebo v telenovelách. Odkiaľ beriete ten obrovský vnútorný pokoj a toľko energie, že stále s úsmevom dokážete zvládať klasický herecký deň – od desiatej do druhej skúška v divadle, od tretej do šiestej vyučovanie na VŠMU a od siedmej do desiatej predstavenie. A to nespomínam rozhlas, televíziu, spoločenské akcie a účinkovanie v pražskom Činohernom klube. Kedy nakupujete, varíte, upratujete? – To všetko robím medzi tým. O druhej skončím skúšku a mám ešte stále polhodinu na to, aby som mohla nakúpiť, kým pôjdem do školy… Ale, skutočne, som veľmi rada, že mám toľko práce a v podstate ma to baví. Uvedomujem si, že by som mohla robiť len polovicu z toho, aj v divadle som mohla dávno povedať „končím“, ale zatiaľ ma to stále veľmi baví a takto som zvyknutá žiť. Urobila som si taký svoj modus vivendi, ani sama neviem, kde má korene, alebo v čom pramení. Jedno je však isté: Nemám čas na priateľky, na návštevy, nikto k nám nechodí, jednoducho pri všetkých tých povinnostiach nemám na to čas. Ani ja nikam nechodím. Zúčastňujem sa len na akciách, o ktorých si myslím, že sú potrebné, vtedy, keď chcem a cítim, že je to nevyhnutné. Viac-menej žijem asketickým usporiadaným rodinným životom a vždy som mu dávala prednosť. Presne som vedela, že keď som celý deň preč, deti ma večer potrebujú a čakajú na mňa. A hoci je teraz situácia už iná, neustále ma prenasleduje permanentný pocit viny, že sa nedostatočne venujem rodine. Callasová sa iba ťažko vzdávala svojho miesta na javisku. Bola to ochotná urobiť len pre jediného človeka, paradoxne pre toho, ktorý operu vôbec nemal rád… Ale, ako vidím, vy ešte nemáte chuť oddychovať a opustiť divadelné dosky. A to je veľmi dobre. Čakáte ešte na nejakú životnú úlohu? – Nikdy som na nič nečakala. Všetko nejako prišlo. Aj táto Callaska prišla, hoci ja som ju tri roky odtláčala. Dostala som v Prahe ponuku, aby som ju robila. Text hry sa mi veľmi páčil, ale rýchlo som pochopila, že by to bolo nad moje sily a že túto hru nemôžem robiť tak, že budem cestovať na predstavenie. Toto predstavenie sa dá zvládnuť jedine obrovskou koncentráciou, sústredením a nedá sa spájať s cestovaním. Pravdepodobne sa vám najviac zapáčila postava opernej divy Márie Callasovej. – Možno to vyznie teraz smiešne, ale mne Callasová prichodí tak trochu ako partizánka. Terrence McNelly jej vkladá do úst množstvo spomienok a návratov do mladosti a to by som veru pekne otrávila študentov, keby som im neustále rozprávala: „Viete, keď mňa učil ten a ten, ja som robila toto a tamto.“ Ale som rada, že Majstrovská lekcia má aj takéto veselé miestečka, ktoré si ja pomenúvam, že sú partizánske. Mária v nich trošku vyťahuje svoje kvality – dal to do hry autor, aby jej postava bola plastickejšia a vďaka mu za tú farbu. Divák sa tak môže aj trošku pousmiať a povedať si: „Tak už sa nezblázni z toho, že si taká dobrá.“ Preto ste sa teda rozhodli pre Majstrovskú lekciu Márie Callasovej? – Rozhodla som sa, lebo to prišlo tak náhle. Vlastne, pred rokom ma oslovil režisér Jozef Bednárik a s ním som vždy chcela pracovať. Uvedomila som si, že to je už druhá výzva, a tak som si povedala, že do toho idem. Vedela som však, že ma to bude stáť najmenej rok sústredenej a systematickej prípravy. Ale v divadle sa skúša šesť týždňov, nie rok… – Pravdaže, v divadle som skúšala len šesť týždňov. Ale musela som sa trošku dostať opäť do nôt, aby som vedela čítať partitúry, lebo hra nie je len o samotnej dive, ale je predovšetkým o hudbe a o ľuďoch spojených s operným umením. A minulé leto som začala tvrdo pracovať na texte, taliančine, partitúrach. Je to predstavenie, ktoré si vyžaduje úplne iný prístup a určite sa nedá urobiť za šesť týždňov. Moji kolegovia, speváci, sú takmer všetci po prvýkrát na javisku a ako hovorí aj Callasová, na javisku sa musíte zaoberať každým detailom. A hneď v úvode tiež Callasová hovorí, že ľudia už zabúdajú ako počúvať. Máte aj vy ten pocit? – Áno, a dopoviem len druhú vetu, ktorá nasleduje po tej prvej: „Chcú, aby na nich nahlas všetko revalo.“ A všade všetko musí byť rýchlo, lebo sa hneď nudia, sú zvyknutí na klipy, keď niečo trvá dlhšie a niekto hovorí trošku pomalšie, tak ich to už nudí. Možno sa mýlim, ale mám dojem, že to vyzerá takto – len aby, preboha, niekto nemusel nad niečím dlho rozmýšľať, lebo to už je potom nuda. Callasová má vlastne pravdu vo všetkom, čo tam hovorí, hoci to vraví jej ústami Terrence McNally. Je to veľmi schopný a múdry autor, veď vychádza z americkej reality. Náš svet sa mení, bude o niečom inom. Aj vtedy, v 60-tych rokoch sa menil a pre Máriu sa stával cudzím. Ale ona tiež veľmi otravovala, lebo bola dôkladná a dôkladnosť sa teraz nenosí, perfekcionizmus sa nenosí. Nosí sa povrchnosť a všetko musí byť čím skôr. Vtedy začínal rock, pop. Mária určite hovorí aj o týchto veciach, keď vraví, že všetci kričali a vrieskali. Ľudia boli zbláznení a ja som tiež patrila medzi nich. No a teraz je to tak, že ľudia si želajú, aby nič netrvalo dlho, aby sa nemusel niekto na jednu vec dlhšie sústrediť, lebo človek si zvykol, že každé tri sekundy si prepne v televízii niečo iné a hovorí, že to pozerá, a pritom v podstate ani len netuší, na čo sa díva. Takže, keby som ja mala teraz parafrázovať Callasovú, povedala by som, že neviem pochopiť, ako niekto môže presedieť celý deň pri počítači, keď môže ísť von, dýchať vzduch… a on je otrokom obrazovky. A ešte neviem pochopiť, ako niekto môže byť otrokom ďalšieho prístroja – mobilu. Nosiť si ho stále so sebou a dovoliť každému, kto si zmyslí, aby ma celý deň bombardoval nejakými informáciami o tom, čo práve robí, či sedí, kedy vstal a napil sa vody. A v tejto chvíli sa pri vedľajšom stole ozval mobil…
zhovárala sa Juliana Beňová
