Si zrejme jedným z najscestovanejších súčasných slovenských výtvarníkov. Čo ťa na tie cesty ženie, ak už nielen záujem o exotiku? Azda utekáš pred čímsi? – Pred niečím určite utekám, i keď neviem presne pred čím. Mám silnú potrebu často meniť prostredie, dlhodobo nevydržím na jednom mieste. A potom je tu aj túžba po poznávaní. Nech už to znie akokoľvek banálne, faktom je, že rád poznávam nových ľudí, iné kultúry, zaujímavé miesta. Jednoducho iné spôsoby myslenia a vnímania sveta. Akým spôsobom poznávaš život v cudzine? Určite nie takým, ako bežný turista. Čo ja viem, vstupuješ ľuďom do súkromia? – Závisí to od okolností. Spočiatku som len akýmsi nestranným pozorovateľom, sledujem, kto čo robí, kto sa ako správa… A potom, keď trávim na jednom mieste dlhší čas, vznikajú už aj nejaké vzťahy, osobné väzby, skrátka komunikácia, prostredníctvom ktorej mám možnosť nahliadnuť do života toho či onoho spoločenstva. Rozhodne nie som vtieravý a nikomu sa nevnucujem. A máš už v cudzine nejakých známych, ku ktorým sa s obľubou vraciaš? Prednedávnom si spomínal, že sa ti veľmi páčilo na Sinaji… – Na Sinaji som bol doposiaľ len dvakrát. Prvýkrát som tam pobudol štyri-päť dní, takže také hlbšie vzťahy s miestnymi obyvateľmi sa začali vytvárať až vlani, keď som tam žil dva mesiace. Plánuješ sa tam vrátiť? – Áno, plánujem, a už viem, za kým konkrétne. Teraz to trošku preženiem, ale mám pocit, že sa tam v istom zmysle už budem cítiť ako doma. Precestoval si naozaj veľa krajín. Najmä tých vzdialenejších. Ktorá bola prvá krajina, čo si navštívil? – Rakúsko. (Smiech.) Cestoval si tam ako do tranzitnej krajiny? – Po osemdesiatom deviatom sa otvorili hranice a ja som využil možnosť a okamžite som vycestoval do Viedne… Mne sa zdá, že si spomínal, že aj predtým si cestoval… – Pred nežnou revolúciou nie. Nie, nie. Veď to tu bolo ako nejaká klietka, nikam sa ísť nedalo. Po Rakúsku nasledovali Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Grécko… Po dvoch-troch rokoch som však čoraz silnejšie začal pociťovať, že mám stále menej dôvodov, aby som cestoval do západnej Európy… Samozrejme, že je tam veľa pekných miest… Veľmi sa páčili napríklad Lisabon, Barcelona, Paríž… Lenže to, čo ponúka súčasná západoeurópska kultúra, ma už nedokáže tak veľmi osloviť, nadchnúť, a potom aj spoločenské a kultúrne zmeny na Slovensku nás čoraz väčšmi približujú tomu spôsobu života, ktorý je bežný na Západe. Takže to je jeden z dôvodov, prečo sú pre teba príťažlivé krajiny takzvaného tretieho sveta? – Ako som už povedal: Slovensko je čoraz podobnejšie západnej paradigme, aj kultúrne, a v priebehu možno dvoch generácií splynie so Západom aj mentálne. Ten ostatný svet, teda svet, ktorý sa nachádza mimo toho, čomu hovoríme západná civilizácia, je však stále čímsi nový, zaujímavý, nepreskúmaný. Ťahá ma tam jednak iná mentalita a potom aj náboženské, spirituálne pozadie. A darí sa ti ľahko prenikať do ázijských, afrických či latinskoamerických duchovných kontextov? Často počuť, že Európan nemá šancu správne pochopiť myslenie napríklad budhistov či moslimov… Potvrď alebo vyvráť. – Ide vždy o to, čo sa rozumie tým prenikaním alebo čo to presne znamená správne pochopiť. Žil som istý čas v budhistických kláštoroch a potom aj v rôznych iných komunitách. Moja skúsenosť napríklad z kláštorov bola taká, že tamojší mnísi, pokiaľ šlo o praktizovanie meditácie, boli veľmi skúsení, no po stránke teoretickej ani zďaleka toho nemali načítaného toľko ako ja. Dalo by sa potom povedať, že som väčší budhista ako oni, čo, samozrejme, nie je pravda, pretože teória zo mňa budhistu neurobí. Boli tvoje teoretické znalosti o budhizme v ostrom kontraste s tým, s čím si sa konfrontoval v Indii, Thajsku a Kambodži? – Ani nie. Pýtam sa na to, či európska interpretácia budhizmu nie je skôr len akousi dezinterpretáciou… – Budhizmus je veľmi mnohovrstevný a široký. Veľké rozdielnosti panujú nielen medzi tromi základnými smermi – máhájánou, hinájánou a vádžrajánou – ale aj medzi jednotlivými školami, sektami, o tých derivátoch, ktoré vznikli na Západe, ani nehovoriac. Posúdenie toho, či je budhizmus európskym vnímaním interpretovaný správne alebo nesprávne, závisí teda od toho, na ktorú konkrétnu črtu sa zameriame. Môžem však povedať, že v konečnom dôsledku ľudia, nech už pochádzajú z takej alebo onakej tradície či kultúry, sú v čomsi aj tak rovnakí. Aj v tých budhistických kláštoroch nájdeš ľudí, ktorí tam vôbec nepatria, potom takých, povedal by som vlažných či strednovlažných, a nakoniec i takých, ktorých takmer ani nestretneš, lebo desať hodín denne meditujú zavretí vo svojich celách… Zmienili sme sa o „treťom svete“. Hovoril si, že Slovensko sa čímsi už začína nezadržateľne podobať vyspelým západným krajinám. Ja však niekedy mám pocit, že v rovnakej miere naberá čosi aj z toho „tretieho sveta“. Ako keby na jednej strane, v rovine vizuálnej, sa „pozápadňovalo“, kým na strane druhej, povedzme kdesi v oblasti sociálnej, ekonomickej, mentálnej – a trúfnem si povedať, že aj v rovine kultúrnej – padalo do akejsi „banánovej“ existencie… Ako keby tu súčasne prebiehali dva pohyby: jeden smerujúci k plnému hrncu blahobytu, druhý k živoreniu na periférii… – Neviem, či tým „živorením na periférii“ myslíš fakt, že u nás vzniká pomerne veľká masa chudobných… Áno, aj to som mal na mysli… Euroskeptici sa nazdávajú, že EÚ slúži len záujmom nejakých nadnárodných zoskupení, ktoré v nových členoch únie vidia len výhodné odbytiská a zásobáreň lacnej pracovnej sily. A že vlastne bude nasledovať nebývalé ožobračovanie. Považuješ sa aj ty za euroskeptika? – Vieš, čo? Ja na to nemám vyhranený názor. Uvedomujem si však, že medzi „prvým“ a „tretím svetom“ je enormný ekonomický rozdiel, že existuje malá hŕstka nesmierne bohatých a obrovská masa neuveriteľne chudobných. Myslím si, no možno sa mýlim, že vstup do EÚ je akýmsi pokusom o prijatie toho nášho, teda niekdajšieho „druhého sveta“, medzi krajiny „prvého sveta“. Podľa toho, ako toto prijatie dopadne, uvidíme, či mali pravdu euroskeptici alebo eurooptimisti. Kolonialistická minulosť Európy. Pýtam sa na ňu najmä preto, lebo väčšina tých neeurópskych krajín, ktoré si navštívil, bola kedysi kolóniami… – Neochotu niektorých vyspelých európskych štátov hovoriť otvorene a sebakriticky o tejto téme vnímam ako nejaké tiché pokračovanie kolonializmu. Neviem o tom, že by sa niektorá z bývalých kolonialistických mocností ospravedlnila za všetko to, čo sa v kolonizovaných krajinách napáchalo. Ako keby sa kolonizácia stále považovala za legitímnu súčasť dejín. Nehovorí sa o tom, že vlastne šlo o invázie, genocídy, porušovanie ľudských práv. Verím, že ten čas, keď sa o tomto probléme bude hovoriť maximálne úprimne, čoskoro nastane. Máš tu na stole niekoľko hádam aj rozčítaných kníh… – Táto je celkom pútavá. Obavy a naděje – Rozhovory o budoucnosti. Autorom je poľský novinár Jacek Zakowski, ktorý urobil rozhovory s pätnástimi osobnosťami. Spomedzi nich spomeniem aspoň Fukuyamu, Huntingtona, Lema, Tofflera… Zaujímavé je, čo si niektorí myslia napríklad o budúcnosti Európy. Že nakoniec, pokiaľ ide o okliešťovanie osobných slobôd, európske štáty dopadnú ako „malé ázijské tigre“… A túto knižku – Průvodce zbloudilých – napísal Gilad Atzmon, spisovateľ izraelského pôvodu. Atzmon vyrástol v Izraeli, no v súčasnosti žije v Londýne. Jeho próza predstavuje – jemne povedané – netradičný, provokatívny pohľad na niektoré problematické stránky života v dnešnom Izraeli, napríklad na problém sionizmu… A čo súčasné slovenské výtvarné umenie? Sleduješ, čo sa deje, čo sa robí, prípadne nerobí? – Nesledujem. Pravdu povediac, nesledujem ho aspoň pätnásť rokov. Prečo? – V súčasnom umení nenachádzam pre seba žiaden zmysel. Ten smer, ktorým sa umenie ubralo začiatkom moderny, nie je pre mňa vôbec inšpiratívny… Kde je pre teba začiatok moderny? Impresionisti? Fauvisti? Moderna môže začínať aj Delacroixom… – Jasné, jasné… Výtvarné umenie, ktoré je pre mňa ešte zaujímavé, končí postimpresionistami. Van Gogh, Gauguin, Cézanne… Videl som množstvo výstav, u nás aj v západnej Európe… Spomínam si, že ešte ako vysokoškolák som bol na výstave súčasného bavorského umenia. Bolo tam vystavených asi dvadsať rôznych videoinštalácií a ja som… ja som doslova prebehol tou obrovskou budovou za päť minút, a jediná vec, ktorá ma tam zaujala, bola inštalácia jednej bavorskej výtvarníčky. Vystavovala kochlíky s marihuanou. Aj to ma zaujalo skôr len kvôli marihuane… Odvtedy už na výstavy veľmi nechodím… Iba ak ma pozve niekto z priateľov. Video je predsa takým istým legitímnym prostriedkom na vyjadrenie výtvarnej myšlienky ako štetec a farba… – Ja video nechcem spochybňovať, len ma nezaujíma. Nie som ochotný venovať čas sledovaniu záberov kričiacich detí z ulice, masturbujúcich žien a zomierajúcich starých ľudí. Takže sa držíš tradičnej olejomaľby… – Držím sa olejomaľby a snažím sa maľovať čo najrealistickejšie, aby sa to ľuďom čo najväčšmi páčilo. Uvedomujem si, že to vyznieva značne antimodernisticky, však antimodernistický postoj to v konečnom dôsledku aj je, no myslím si, že jediným zmyslom umenia je to, že je adresované druhým v prístupnej, zrozumiteľnej forme. Všimol som si, že maľuješ aj podľa fotografických predlôh. Nafotíš si model, modelku, úryvok krajiny, výsek z oblohy… – Áno, maľujem najmä podľa fotografií, pretože chcem byť čo najrealistickejší, najzrozumiteľnejší. Mojím veľkým vzorom je Rembrandt… Rembrandt až taký realista nie je. Ten jeho štylizovaný šerosvit, pastózne, takmer až impresionistické ťahy, mytologické a biblické témy… – Mal som na mysli anatomické záležitosti. Ale vrátim sa ešte k maľovaniu podľa fotografií. Robím to aj preto, lebo jednak si nemôžem dovoliť zaplatiť model, a potom asi sotva si môžem priniesť do ateliéru les, hory, more… A keďže ti, ako sa tak dívam na tvoje obrazy, záleží aj na svetelných efektoch a osvetlenie v prírode je pohyblivé, nestále… – Jasné, jasné… A nemám z toho žiaden komplex, že pracujem s fotografiou… Prečo aj, veď je to vymoženosť techniky… – Veď práve. Myslím si, že dnes sa už akceptuje, ak výtvarník používa pri maľbe fotografiu. Skrátka, nemám s tým problém… Výstavy? – Výstav sa zúčastňujem pomerne málo. Maľujem preto, lebo nedokážem nečinne sedieť. Maľujem približne šesť hodín denne. Maľba je pre mňa svojím spôsobom meditácia. Je to manuálna práca, ktorá si nevyžaduje nijakú intelektuálnu akrobaciu. Vnímam to ako relax a, samozrejme, som veľmi rád, keď sa moja práca ľuďom páči. Možno niekto povie, že som komerčný, no mne to vôbec neprekáža. Jednoducho mám radosť z toho, keď sa moje obrazy predávajú. Za posledné dva-tri roky aj celkom pekne idú na odbyt. Podobný postoj máš aj k svojej literárnej tvorbe? – Nie, nie. Tam je to inak. Samozrejme, človek píše, aby si našiel čitateľa. No komunikácia medzi mnou a čitateľom nie je taká bezprostredná ako vo výtvarnom umení. Dá sa napísať ľahká, nenáročná beletria, no mne dáva oveľa väčší zmysel, keď sa prostredníctvom písania analyzujú a riešia nejaké vnútorné problémy. Svoje zážitky z kláštorného pobytu v Ladakhu si spracoval v knihe Gompa – Kláštorný denník. A čo tvoje ďalšie zážitky z ciest? Pomerne dlho si bol v Južnej Amerike. Dočkáme sa knižnej podoby? – Vlani, keď som bol na Sinaji, po odchode mojej priateľky, brata a jeho manželky, som tam zostal sám a začal som si niečo zapisovať. Je to čosi ako próza. Primárne je to o sinajskom pobyte, no nájdu sa tam aj reflexie, ktoré sa týkajú predovšetkým Peru, a potom aj Athosu. Takže je to akási zmes cestopisu a osobných reflexií. Spomenul si Athos. Šiel si tam preto, aby si prenikol do tajov ikonomaľby… – Ani nie ikonomaľby, ja som tam chcel tiež spoznať kláštorný život v rámci ortodoxnej kresťanskej cirkvi, porovnať ho so svojimi skúsenosťami z budhistických kláštorov, a prekladať knihu anonymného ruského autora o takzvanej Kristovej modlitbe. To je kniha, ktorá bola napísaná práve na Athose. Chcel som tam zotrvať aspoň dva mesiace, no nakoniec som dostal len štvordňové vízum, ktoré mi horko-ťažko predĺžili na týždeň. Robert Bielik (1963). Výtvarník, básnik, prozaik, pedagóg, cestovateľ. Vydal básnické zbierky Splny na inom nebi (1991); Rehoľa márnomyseľných bratov (1992); Prenášanie grálu (1996); Mandragora (1997); Mesačný brat (1999); Vlčí ruženec (2003). Knihy próz: Ukrižuj sa (1996); Gompa – Kláštorný denník (2000). Vyučuje kresbu a maľbu na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Žije v Bratislave. Zhováral sa Peter Macsovszky
