Keď sa už púšťame do hovorenia o turizme, nespájajme ho s kultúrou. Donedávna som turizmu veril, bol som jeho aktívnym účastníkom. O kultúre viem len to, čo som si zapamätal z detstva: patrí sa byť kultúrny. V detstve sa kultúra spájala s existenciou kultúrnych domov. Čo sa vám vybaví, keď poviem: kultúrny dom? Aká inštitúcia, aký svätostánok? Ustanovizeň, ktorá sa stará o konzumáciu kultúry? Ako takáto ustanovizeň vyzerala v časoch najväčšieho rozkvetu harmonicky všestranne rozvinutých kultúrnych domov a ako vyzerá dnes? Vtedy: pionierske akadémie, výchovné koncerty, diskotéky, kinosála, svadby, modelárske krúžky, kurzy jazyka a hry na gitaru, na klavír, na husle, na trombón. Kurzy a hry na. Kurzy. Hry v kurze. Kurzové predstieranie hier. Dnes? Diskotéky, pseudočínske reštaurácie, kinosála, veštenie z dlane, kurzy šamanizmu, kalanetika, dianetika, reiki, kluby osamelých sŕdc, kurzy feng-šuej, hracie automaty, internetová kaviareň… Vtedy: pach upotených súdružiek a lacných cigariet, kávová usadenina a prepálená záclona, vyradené školské lavice a socrealistická mozaika, čiernobiele portréty antických filozofov a nástenka s kosákom a kladivom odložená v rohu miestnosti… Dnes: vonné tyčinky ušúľané kdesi na pomedzí Nepálu a Tibetu, ťažká vôňa omamujúcich relaxačných olejčekov a technohudba, letáčiky o ufologických prednáškach a meditačných cvičeniach, čajovňa a brušný tanec… Nemôžem si pomôcť, ale keď je reč o kultúre, musím myslieť na kultúrny dom, predstaviť si niečo vznešenejšie mi spôsobuje značné ťažkosti. Viem, je to prejav mojej otupenosti a nekultivovanosti. Ale nie kvôli kultúrnym domom nemožno spájať turizmus s kultúrou. Ale preto, lebo toto spojenie je pričasté a málovravné. Prihusto omieľané. Bezduché, nezmyselné. Prečo sa od turistu vyžaduje, aby sa správal v cudzine kultúrne? Aby tam kultúrne reprezentoval svoju domovinu? Veď sama podstata turizmu je čosi zvrhlé a z tej podstaty sa mi obracia žalúdok. Ešte aj ten bezobsažný. Kto sa stáva turistom? Ten, kto podnikne namáhavú cestu, aby si v cudzine niečo pozrel a poučil sa? Príde na Piazza Navona a čo? Očumuje Berniniho fontány a predimenzovanú fasádu Borrominiho chrámu Sant´Agnese? A už je spokojný? Uviedol som zdanlivo únosnejší príklad. Zdanlivo neúnosný turista sa správa hlučne, trúsi odpadky, kade chodí, frfle, rozcapuje sa, voči miestnym zvykom neprejavuje ani minimum záujmu či pochopenia. Neúnosný v tomto prípade neznamená, že turistu možno alebo že sa nechá uniesť. Prišiel som si oddýchnuť, obskakujte ma. Prišiel som si oddýchnuť od vlastnej krajiny, od svojej rodiny, od seba. Časť rodiny je tu síce so mnou, ale aj tak od nej oddychujem. Tu som v cudzine, som anonymný, mám väčšie právo na sebavedomie, mám právo na neznalosť a porušovanie pravidiel. Mám právo na dobrodružstvo, hoci zbytočne riskovať nebudem. Zdanlivo neznesiteľná turistická masa sa hypnotickým krokom presúša po podvečerných prímorských promenádach, kráča, valí sa kamsi, kde je pravdepodobne zaujímavejšie. Keď tam príde, s ľahostajnučkým sklamaním zisťuje, že to nie je celkom to, za čím sa valila. Že to nie je až také pravé orechové. Masa opovržlivo ohrnie hornú peru a s apatiou somnambula sa odvalí po vyšuchtanej promenáde späť. Keď z jej konca prejde na jej začiatok, znovu sa obráti, začiatok sa obráti na koniec, skôr indiferentný, než dobrý, a masa môže znovu merať cestu. Spomalene, s tupým výrazom v očiach, vlečená sebou samou. Bezbrehou, ale nie oceánickou amorfnosťou. Keď promenádu takto niekoľkokrát poprekráča, unaví sa a nakoniec sa roztratí po penziónoch a hoteloch. Zajtra bude masa späť a kyvadlový pohyb môže pokračovať. Potom dovolenka uplynie a zdanlivo neúnosná masa sa zrazu začne tešiť, že môže cudzinu opustiť a vrátiť sa do nudnej, nezáživnej, chuťovo i pachovo nevýraznej domoviny. Nasadne do autobusu s pokazenou klimatizáciou a pätnásť-dvadsať hodín sa potí, až kým neuvidí spásonosné postavičky unudených colníkov dedovizne. Autobus. Pozrime sa teraz radšej na to, aká bola cesta do cudziny. Zdanlivo neznesiteľný turista, ktorý sa nerozhodol pre poznávací zájazd, dynamickú, no ešte všestrannejšie ubíjajúcu a neznesiteľnú napodobneninu dobrodružstva, ale pre oddychový pobyt pri mori, príde k výkladu cestovnej kancelárie a vyberie si z cenovo výhodnej poslednominútovej ponuky. Na farebnom letáčiku si prečíta, že výlet bude stáť len toľko a toľko. Poteší sa. Vojde dovnútra, aby sa domohol ďalších podrobností. Spýta sa, či by mohol dostať izbu s výhľadom na more. Milo mu oznámia, že oni tu, v tejto kancelárii, o tom rozhodnúť nemôžu, no ak sa na mieste pobytu obráti na tam-vždy-prítomnú delegátku, určite sa mu takú izbu dostať pošťastí. Turista povie, dobre, a zájazd zaplatí. V inštrukciách sa píše, že zraz účastníkov zájazdu bude tam a tam. Zdanlivo neznesiteľný turista sa na určené miesto dostaví včas. Na mieste vidí, že iní sa dostavili ešte včaššie. To ho podráždi. Nepodráždi ho však len to. Najväčšmi ho podráždi pomyslenie na pätnásť-dvadsať hodinovú cestu autobusom. Vie, že bude musieť pätnásť až dvadsať hodín znášať spolucestujúcich, ich odporný vzhľad, pach, šušťanie sáčkami, neprestajné napchávanie sa, prdy, smrad nôh ukradomky povyťahovaných z turistickej obuvi, grcanie a vresk detičiek, sranie a šťanie na odpočívadlách, nahlúple otázky a chvastúnstvo skúsenejších dovolenkárov, neschopnosť sprevádzajúcej delegátky, kaskadérske kúsky šoférov uvzato predbiehajúcich kamióny napriek tomu, že z protismeru sa rúti vozidlo, púšťanie poklesnutej, vidieckotancovačkovej elektronickej hudby sprevádzajúcej texty pudiace svojím stupídnym obsahom k samovražde. Zdanlivo neúnosný turista stojí na parkovisku a pohráva sa s myšlienkou, že to zabalí. Že schmatne zabalené a poberie sa kade ľahšie – domov. Potrebuje on naliehavo tieto dovolenkové stresy, príkoria a ústrky? Sú nepríjemnosti a nepohodlie cestovania nevyhnutnou daňou za oddych a exotiku? Asi áno a zdá sa, že masa neúnosných turistov je s útrapami vandrovania uzmierená. Táto pokora stáda je jedným zo stavebných kameňov nefalšovanej turistickej neznesiteľnosti. Turistický ruch je vlastne modifikovaný, maskovaný holokaust. To je strapatý, strmý výrok, som si toho vedomý. Trvám však na ňom. Až na ňom pretrvám naozaj. Holokaust, lebo rozvážanie, trápenie. Názor, že rozdiel medzi turistickým ruchom a holokaustom spočíva predovšetkým v tom, že zájazd je záležitosť viacmenej luxusná a smrťou až tak často nekončieva, je značne scestný. Najmä v prípade málomajetných turistov. Čím je turista chudobnejší, tým je neúnosnejší. Vyberá si z lacnejších zájazdov, čím si vlastne naisto zakupuje vstupenku do ríše pestrých, drobných i veľkých útrap. Od trápeného turistu nemožno požadovať, aby sa správal kultúrne. Správa sa podľa možností. Paleta nie je veľmi priestranná. Ak sa málomajetný turista rozhodne, že si nebude veľmi pripúšťať prdy a pot spolucestujúcich a že pätnásť až dvadsaťhodinovú cestu dajako prežije, ešte stále ho čaká viacrozmerné šikanovanie zo strany cestovnej kancelárie a domorodého obyvateľstva. V cestovnej kancelárii sa ho napríklad spýtajú, či si chce zabezpečiť miestenku a ak áno, kde si želá sedieť. Turista sa neprezieravo zaraduje, vyberie si sedadlo, za miestenku si priplatí. Keď autobus zastaví, turista natešene nastúpi a začne si hľadať sedadlo. Veľmi rýchlo však zistí, že sedadlá nie sú očíslované. Informuje sa u vodiča. Vodič ukazovákom začne zratúvať sedadlá, odzadu začínajúc. Potom neomylne ukáže na turistovo sedadlo. Toto je vaše miesto. Turista sa posadí. Objaví sa druhý vodič a ten povie, že sedadlo s tým číslom sa nachádza inde, ďalej. Turista sa poslušne premiestni. Príde sprevádzajúca delegátka a oznámi turistovi, že sedí na nesprávnom sedadle a že si, žiaľ, musí presadnúť. Turista chabo zaprotestuje, že veď on nevedel, sedadlá nie sú očíslované. Delegátka nekompromisne povie, že nič sa nedá robiť, musíte si presadnúť. Turista si presadne na sedadlo hneď pri dverách, tam, kde v týchto klimatizovaných autobusoch bývajú záchody a chladničky. Turista rýchlo zistí, že toto je najnepohodlnejšie miesto v autobuse, nohy si nemôže vystrieť. Predstaví si, aké to bude pätnásť až dvadsať hodín – nemôcť si vystrieť nohy. Zaplatil som si za nepohodlie, sedadlá nie sú očíslované, som vydaný napospas rozmarom cestovky, nik mi nepomôže, spravodlivosti sa už nedovolám, svet sa rúti do záhuby. Má pravdu, rúti sa. O slovenských turistoch sa povráva všeličo zlé. Že sú neporiadni. Že kradnú. Že rozhadzujú odpadky. Že čurajú a serú, kde si zmyslia. Že sú ustráchaní a najlepšie sa cítia v skupinke. Že ich nedostatok sebavedomia je odpudzujúci. Len v skupinke majú odvahu byť sebavedomí. A keď si uhnú. Inak nie. Neovládajú ani jazyky. Sú príšerne oblečení. Majú hlúpe poznámky. Frflú. Šomrú, nič im nevyhovuje. Šuštia igelitkami. Nakupujú sprostosti. Sú neslušní, nevychovaní, chýba im ohľaduplnosť. Ani len navzájom sa nezdravia. Chýba im náročnosť kultúrneho národa. Sú to „žebráci“. Slovenskí turisti sú skrátka perepúť. Musím sa ich trošku zastať a tým aj osvetliť, prečo si myslím, že ich neznesiteľnosť je len zdanlivá. Slovenskí turisti sú skutočne všelijakým spôsobom nechutní a odpudzujúci, no doposiaľ som si nevšimol, že by boli až takí hluční a expanzívni ako turisti americkí, nemeckí, talianski či škótski. Nie, hluční naozaj neboli, možno práve ich ustráchanosť, nesmelosť, zakomplexovanosť boli tým, čo na nich bolo doočíbijúco odporné. Ich nenáročnosť je hlučnejšia než hluk náročných západných turistov. Ich nesmelosť a ustráchanosť horšia ako expanzívnosť dovolenkárov prichádzajúcich do letoviska z bývalých i aktuálnych svetových impérií. Slovenskí turisti skrátka nevedia, ako správne byť turistom. Sú však učenliví, liečia sa hromadením skúseností. V kontakte s cudzincami a cez trampoty s cestovnými kanceláriami. Slovensko samé seba v zahraničí neodkrýva len prostredníctvom turistov, ale aj vďaka svojim cestovným kanceláriám. Útrapy nášho turistického modelu, ktorý druhú vlnu frustrácie – prvú predstavoval pohľad na ostatných účastníkov zájazdu – zažil na draho zaplatenom neočíslovanom nepohodlnom sedadle, zďaleka nekončia. Po príchode do letoviska vyhľadá delegátku, ktorá prideľuje príchodzím izby. Turista sa jej spýta, či by nemohol dostať izbu s výhľadom na more. Delegátka sa ponad okuliare naňho prísne pozrie a spýta sa, či má svoju požiadavku uvedenú v papieroch vystavených v cestovnej kancelárii. Turista povie, že nie, lebo mu povedali, že o izbách sa rozhoduje až v letovisku. Delegátka mu na to povie, že je to nezmysel, turista si izbu musí vybaviť v kancelárii. Turista s delegátkou ďalej nebojuje. Nechá sa ňou pokorne odviesť do skromnej izbietky bez sociálneho zariadenia. To sa totiž nachádza o poschodie vyššie, v ešte neskolaudovanej časti rodinného domu, ktorého obyvatelia sa živia turistickým ruchom. Takže, keď sa turista o pol tretej v noci zobudí, aby sa šiel vymočiť, musí vybehnúť po schodoch bez zábradlia a prejsť dvomi izbami zapratanými všakovakým stavebným náčiním. Až potom mu bude dopriata úľava. Skrátka komfort. Nevadí, vydržíme, veď už za týždeň ideme domov. Popoludní delegátka zvolá účastníkov a oboznámi ich s pravidlami. Raňajky od deväť nula nula do deväť štyridsaťpäť, obed od trinásť nula nula do trinásť štyridsaťpäť, večera od devätnásť nula nula do devätnásť štyridsaťpäť. Kto príde neskoro, nič nedostane. Stoly sú označené. Každý bude sedieť tam, kam si sadne v prvý deň. Každý deň si možno vybrať z dvoch až troch jedál. Nenavštevovať sa na izbách. Nerobiť hluk. Nepoužívať variče. Ošúchaná budova, ktorá sa honosí názvom Slovenský dom, má ešte ošúchanejšiu terasu s plastovými stoličkami, ale kto by jedol vonku, keď sa môže obstojne zapotiť dnu, pri malinkých označených stoloch. Všetci sú natesno, pri jedle vrážajú do seba lakťami. Rozdajú sa kartičky, na ktoré si každý napíše meno a číslo jedla, ktoré chce mať na druhý deň. Na druhý deň turista prichádza na raňajky o deviatej. Ľudí je veľa, je tesno, potí sa vo veľkom, masovo. Turista sa rozhodne, že bude chodiť radšej o pol desiatej, možno ich bude menej. Menej sa budú potiť. Už ani na obed nejde o jednej, ale o pol druhej. Odváži sa sadnúť si na terasu, za voľný stôl. Prinesú mu jedlo, ktoré si deň predtým z jedálneho lístka nevybral. Povie to čašníkovi. Čašník drzo odvetí, že vy ste známy tým, že zakaždým sedíte za iným stolom. Takže ja som už niečím známy, preľakne sa turista v duchu. Tak rýchlo a už som sa čímsi preznámil? Pozorujú ma a ja som si to ani nevšimol. Na druhý deň, nebudem tu teraz rozoberať, čo bolo alebo nebolo pri raňajkách, príde turista na obed zase o pol druhej. Sadne si na terase za iný voľný stôl, lebo ten, za ktorým sedel včera, voľný nie je. Turistovi to vôbec neprekáža. Zato to však prekáža čašníkovi. Veď som vám označil stôl, za ktorým budete sedávať, povie čašník. Ale tam už sedia, protestuje chabučko turista. Čašník protest prejde mlčaním a strčí pred turistu opäť iné jedlo, než to, pre ktoré sa turista včera na kartičke rozhodol. Toto jedlo som si nevybral, povie čašníkovi. Ten sa placho usmeje a povie, že jedlo, ktoré turista do kartičky zaznačil, sa už, žiaľ, minulo. Takže na obedy mám chodiť presne, pomyslí si turista skľúčene. Inak sa mi neujde. Nevedel som, že toto je pioniersky tábor, chcel by povedať čašníkovi, ale načo by mu to hovoril, keď v skutočnosti by to mal povedať radšej delegátke. Lenže delegátka bude asi konfliktná ježibaba. Slovenský turista je tu pre personál, ktorý je v Slovenskom dome tiež slovenský. Turista, ten neúnosný, neznesiteľný, odporný, ustráchaný, upotený, tupozraký, málo sebaistý, má platiť, poslúchať, slúžiť, brať ohľady na delegátku a personál, čiže neotravovať a nemať požiadavky. Len trpieť a čušať. Zaťať zuby a vydržať. Ten, kto sa dá na turizmus, je predsa vyvrheľ. Najhoršia sorta. Zberba. Bagáž. Kultúra, kultúrnosť, kultivovanosť sa nikdy nemôžu týkať turizmu. Cestovať, len aby sme svoje holé telá mohli povyvaľovať po ploche pláže alebo prípadne očumovať pamiatky a nazerať doslova do kuchyne domácich, je perverzné. Nosiť v sebe moč a výkaly a potom ich vypustiť v cudzej krajine hoci aj do zničujúco explicitných suchých záchodov z plastu – to sa nedá ospravedlniť. Prísť do cudziny a očakávať ústretovosť a nadmernú pohostinnosť domorodcov je bezočivosť. Musí byť predsa jasné, že ani štandardný turizmus, ktorému nechýbajú kvalitné služby renomovaných cestovných kancelárií, nemožno spájať s kultúrnosťou a kultúrou. Kedysi sa cestovalo za poznaním. Na skusy do sveta. Za iniciáciou. Dnes aj tie skusy sú akési falošnejšie. Dnes sa cestuje bezducho, bez zjavného pádneho dôvodu. Cestuje sa, aby človek nemusel ostať sám so sebou, v sebe. Najradšej by sa vyvliekol zo svojej kože. Pritesnej alebo priveľkej. Nevie ako, tak si aspoň namýšľa, že potrebuje dovolenku. Že si ju zaslúži. Najlepšie, ak v zahraničí. To ho vraj menej ničí. Ako keby ostal doma. Malo by byť jasné, že ak už aj slušný a luxusne, obojstranne uspokojujúco zrealizovaný turistický zájazd je neospravedlniteľnou perverzitou, tak potom podenková, podozrivá, polovičatá činnosť dosť veľkého počtu slovenských cestovných kancelárií je čosi, čo distingvovanú perverzitu presahuje. Ako by sa dal ten presah pomenovať? Nácvik holokaustu? Skrátka niečo, o čom sa nieže neoddá, ale ani nedá písať. Autor je spisovateľ a vyštudovaný sociológ
