Prozaik Peter Holka vydal svoju ďalšiu knihu, románovú novelu Láska prebýva na Kilimándžáre (Ikar 2015). Z veľkej časti sa v nej vrátil k svojim predošlým knihám, kde boli hlavnými postavami detskí hrdinovia, či už v tínedžerskom veku alebo na rozhraní chlapčenstva a junáctva. Hlavnou postavou novej prózy je dvanásťročný Peter Mitter, prežívajúci práve toto bolestivé rozhranie, kedy viac sníva o budúcnosti v podmanivom opare chlapčenskej fantázie a následne často zraňujúco naráža na ostré hrany prítomnosti.
V porovnaní s predchádzajúcou knihou Pokušenie sa autor vrátil do známej epickej situácie v tom zmysle, že výraznú pozornosť venoval svojim rodičom, takmer všetky kapitolky prvej časti začína vetou: „VIEM, ŽE OTEC MA MÁ RÁD, napriek tomu…“ Práve otec a mama (a najmä otec) sú tí, ktorí mladého Petra utvrdzujú v tom, že jeho sny o ďalekých krajinách a presvedčenie, že láska prebýva na Kilimandžáre, ktoré pre seba objavil skôr cez krásne poštové známky afrických štátov ako cez Hemingwayovu známu knihu Snehy Kilimandžára, majú zmysel, hoci najprv musí prejsť cez iné úskalia, akými sa javia pre neho škola, túžba víťaziť v bežeckých pretekoch po dennodennom trénovaní, kamarátstvo s Bercom a najmä prvá láska, ktorou vzájomne zahoreli so spolužiačkou Gitkou Púpavovou, hoci ju nechtiac v rámci svojej neposednosti – dnes sa používa termín hyperaktivita – poranil na líci nožnicami. Humor a jemná irónia, s ktorou autor narába so závideniahodnou ľahkosťou, sprevádzajú detského hrdinu, ktorý má už rázne nakročené do dospeláckeho sveta, čo tiež možno označiť za silnú stránku Holkovho rozprávačského naturelu. Tiež aj jemná oscilácia medzi citovosťou a racionálnym odstupom od exponovaných epických situácií sú výraznou devízou, či tou „pravou parketou“ tohto autora. Jeho Peter Mitter je hrdinom na jednej strane ešte typicky chlapčenským, ktorého ovplyvňujú dobrodružné knihy, nielen trénujúci beh v okolí svojho Mestečka, ale aj hľadajúci dobrodružstvo, kde sa len dá, s nezvládnuteľnou nepozornosťou v škole (až do určitého času), na druhej strane túžiaci spoznať tajomstvá dospelých vrátane temnej príťažlivosti sexuality. A tak už od prvých strán knižky zachytíme aj bublanie ponornej riečky nostalgie, ku ktorej sa pridá erotika dvanásťročných, čo už rozhodne nie je obdobie „hrania sa na doktorov“, ale je to čas dotykov viac ako nevinných, vyúsťujúcich až do situácie, ktorú v zasvätenejších kruhoch pomenúvajú ako „heavy petting“. Hodno dodať, že miera zasvätenosti do tajov vlastnej sexuality v tomto období býva vyššia u dievčat, aj u Petra a Gitky tomu bolo tak, hoci to malo iné, temnejšie príčiny – u Gitky prišlo k pohlavnému zneužívaniu kaplánom, ktorému sa za to i Petrovým pričinením ujde ten najkrutejší trest, páchateľ však zostane neznámy… Holka tak využil možnosť do prozaického textu z čias prvých letov do kozmu zakomponovať v súčasnosti veľmi naliehavú a medializovanú problematiku pedofílie zo strany kňazov, ktorá má zrejme netušene hlboké historické korene. Prvá časť pútavého, vtipného i dojímavého rozprávania o radostiach a starostiach chlapca, ktorému, s Jiřím Wolkrom povedané „chlapecké srdce mi zemřelo… trpím i tím, které mi v prsou se roditi počíná…“ sa končí neľahkým rozhodnutím rodiny odsťahovať sa z považského Mestečka do Čadce na nové otcovo pracovisko, Petrovo lúčenie sa so školou prebehne neľahko a narýchlo a on v Čadci zabúda na Gitku.
V druhej časti, ktorá je akoby podľa princípu zlatého rezu umiestnená do poslednej tretiny celého textu knihy, sa autor prenesie do súčasnosti, kedy sa mu podarilo realizovať cestu na vysnívané Kilimandžáro, obdivované od detstva na pre neho najkrajšej známke sveta. Počas cesty sa podrobuje sebaskúmaniu či bilancovaniu celej svojej doterajšej životnej púte a hlavne toho, čo bola preňho ozajstná láska a čo znamenala. Trápi sa tým, či to nebol práve on, kto zlyhával pri svojich partnerkách práve v ľúbostných vzťahoch, či nebol príliš sebecký a ľahkovážny. Presakuje tu aj zreteľná ľútosť za nevinnosťou toho obdobia, aké prežíval ako dvanásťročný Peter Mitter, ktorý zrejme práve vtedy prežil tú ozajstnú lásku, to Kilimandžáro bez Afriky, na ktoré trestuhodne zabudol po odsťahovaní na Kysuce. Z celej prózy vanie aj obdiv ku generácii našich rodičov, ktorým vydržala láska na celý život a nemuseli o nej veľmi alebo vôbec hovoriť, ale bola v nich a vyžarovala svoju silu aj na celé potomstvo. Hoci končí svoju podmanivú knižku a zamyslenie nad sebou, nad svojimi vzostupmi a pádmi, ktorých bolo viac ako tých prvých, a nad tým, čo ho vlastne vohnalo do panciera vlastnej samoty, pomerne pesimisticky – „Vystupovať a zostupovať ako do tela milovanej milenky, ako do jej medového lona, ako do úrodnej brázdy, ako do jej snov; zostupovať a vystupovať v náručí Kilimandžára až úplne do konca. Až do konca. A potom už nič…“ celkový dojem je však skôr zážitkom pre čitateľa, ktorý vie oceniť dobrý príbeh a umenie rozprávačskej príťažlivosti, už typickej a osvedčenej u tohto známeho a populárneho autora.