Česká a slovenská politická scéna majú k sebe omnoho bližšie, ako by sa mohlo na prvýkrát zdať. Najsilnejšia česká pravicová Občiansko-demokratická strana (ODS) podľa vzoru slovenskej SDKÚ pár týždňov pred voľbami mení lídra. Vzostup, politická kariéra a nakoniec aj pád Mirka Topolánka a Mikuláša Dzurindu sa v mnohom podobajú. Nespájala ich len programová blízkosť týkajúca sa napríklad rovnej dane, poplatkov za zdravotníctvo či názory na dôchodkovú reformu. Pôvodne nevýrazný a nerozhodný politik sa stal predsedom českej vlády iba vďaka čudnému prestupu dvoch poslancov z opozičnej ČSSD. Nerozhodný Petr Nečas Svoje rozhodnutie odstúpiť z predvolebného súboja oznámil Topolánek necelé dva mesiace po slovenskom kolegovi. Posledným klincom do rakvy sa stali jeho výroky pre gay-časopis Lui na adresu homosexuálov, Židov a cirkvi. „Co je to obyčejnej Čech, pro kterýho dělá Paroubek politiku? No to je přece vepřo, knedlo, zelo a v podstatě je třeba všechny zavřít, nakopat do prdele,“ vyhlásil niekdajší premiér. Nový volebný líder ODS Petr Nečas nie je v politike nováčikom. Vzdelaním prírodovedec vstúpil do Klausovej pravicovej strany v roku 1991 a už rok na to ho zvolili do Poslaneckej snemovne. Postupne pôsobil vo funkcii námestníka ministra obrany, podpredsedu parlamentného klubu či šéfa Výboru pre obranu a bezpečnosť. V decembri 1999 sa stal podpredsedu ODS a v období rokov 2006 až 2009 pôsobil vo funkcii ministra práce a sociálnych vecí. Nerozhodnosť prejavil dva razy. V roku 1997 navrhla ODS Nečasa do kresla ministra vnútra, ale odmietol to. V roku 2002 zase prepásol najväčšiu šancu stať sa po Václavovi Klausovi predsedom strany. Podcenil silu regiónov a proti Topolánkovi prehral tesným pomerom hlasov 168 ku 179. Skoro osem rokov však vydržal lojálne stáť pri svojom straníckom šéfovi. Teraz ho nahradil v role volebného lídra. Váhajúci a málo charizmatický Nečas prichádzajúci po arogantnom a táravom expremiérovi, však môže byť pre ODS darom z nebies. Iveta Radičová ako vzor Pár hodín po zemetrasení na českej politickej scéne nový volebný líder ODS vyhlásil, že zo slovenských politikov je mu najbližšia Iveta Radičová. Nečas ako minister sociálnych vecí znížil počet rodín poberajúcich detské prídavky a sprísnil vyplácanie sociálnych dávok. Pokúsil sa tiež naštartovať dôchodkovú reformu. „Z toho, čo spravila či pripravovala ODS, sú pre nás najmenej prijateľné dve veci: platby u lekára a výpoveď bez udania dôvodu. Obe tieto veci vystihuje Petr Nečas oveľa viac ako jeho predchodca Mirek Topolánek,“ tvrdí volebný manažér ČSSD Jaroslav Tvrdík. Podobne ako na Slovensku, aj v Česku výmena na poste lídra najväčšieho politického rivala môže spôsobiť ťažkosti najmä sociálnym demokratom. Kým sprofanovaní Dzurinda a Topolánek boli ľahkým terčom, Radičová a Nečas si vyžadujú sofistikovanejší prístup. Za oboma „novými tvárami“ sa vlečú staré tiene. Topolánek aj Dzurinda zotrvávajú na poste predsedov strán. Z českého volebného súboja neodstúpili ani kontroverzné postavy ako bývalý minister vnútra Ivan Langer a pražský primátor Pavel Bém, ktorí sú spájaní s radom škandálov, lobingom a kontaktmi s pochybnými podnikateľskými kruhmi. SDKÚ tiež prešla len plastickou operáciou. Podpredsedom strany a dvojkou na volebnej kandidátke zostáva Ivan Mikloš, pokladníkom Igor Kucej. Navyše strana oprášila odborných garantov nepopulárnych reforiem minulej vlády Miroslava Beblavého a Ľudovíta Kaníka. Charizma a politické skúsenosti Jeden podstatný rozdiel medzi Nečasom a Radičovou predsa len existuje. Lojálny Nečas pôvodne dlho oceňoval Topolánkov „ťah na bránku“, v posledných rokoch ho však začal kritizovať. Topolánkovi vyčítal kontroverzného lobistu Marka Dalíka a najviac vybuchol po expremiérovej vlaňajšej dovolenke s lobistami v talianskom Monte Argentariu. Najmä preto, lebo Topolánek dlho nemohol pochopiť, prečo to verejnosti tak prekáža. Vtedy Nečas vyhlásil, že straníckemu šéfovi chýba „sociálna inteligencia“ a ODS môže voľby vyhrať „iba vtedy, keď sa Topolánek udrží a nikam nevyjde“. Nečas nakoniec jednoznačne zdvihol ruku za jeho odchod z kandidátky. Na to by si Radičová asi netrúfla. Tiež sa síce stala volebnou líderkou len vďaka nútenému odchodu predsedu strany, ale Dzurindu nikdy verejne nekritizovala, ani ho nevyzývala, aby odstúpil. Neprekážali jej podozrenia z kupovania poslancov, ani podivuhodné financovanie strany. Zo súboja proti expremiérovi sa radšej vopred stiahla a neskôr proti Miklošovi súperila s vedomím, že medzi nimi prakticky niet rozdielov. Nečas v porovnaní s Radičovou nie je síce charizmatický, ale zato ide o skúseného a rozvážneho politika.