V posledných rokoch sme boli svedkami úžasného pokroku digitálnych technológií, čo malo samozrejme obrovský dopad aj na filmový priemysel a jeho produkciu. Dovolím si tvrdiť, že dobrý blockbuster sa dnes nezaobíde bez skvelých vizuálnych efektov a trikov. A ich množstvo a frekvencia využitia vo filme je stále väčšia a väčšia. Hlavný dôvod použitia špeciálnych vizuálnych efektov je jednoduchý: táto technológia dáva producentom možnosť vytvoriť na plátne takmer čokoľvek. Programátori dokonca už začali s tvorbou virtuálneho človeka, ktorý by sa dokázal správať a reagovať ako skutoční ľudia. Takže, ak zoberieme do úvahy neustále pokračujúci pokrok v oblasti digitálnych technológií, skutoční herci by sa asi mali pomaly začať obávať o svoju prácu. Virtuálni hrdinovia už totiž začali obliehanie. Digitálnu revolúciu vo filmovom priemysle spustil v roku 1993 Steven Spielberg filmom Jurassic Park. Trojrozmerné dinosaury vtedy ohromili asi každého. Ďalším dôležitým krokom na ceste k virtuálnemu hercovi bol film Toy Story, ktorý vznikol v produkcii Disneyho štúdií. Celý film bol kompletne vyrobený na počítači. Avšak dôraz bol na hračkách, ľudia boli v príbehu skôr vedľajšími postavami, preto nebolo prvoradé čo najviac ich vzhľad pripodobniť reálnym ľuďom. V roku 1999 sa vrátil George Lucas s pokračovaním svojej ságy Hviezdne vojny s názvom Epizóda I. V tomto filme sme tiež mohli vidieť digitálne vytvorené postavy – Jar Jar Bings a Watto. V skutočnosti boli ale títo dvaja hrdinovia mimozemšťania, nebolo teda ťažké vytvoriť ich tak, aby vyzerali reálne. Skutočný zlom ale nastal s nástupom filmu Final Fantasy: The Spirits Within (Final Fantasy: Esencia života). Tento film je rovnako ako Toy Story výsledkom počítačových programov, jeho realizátori sa ale tentokrát zamerali na ľudské postavy vystupujúce vo filme, usilovali sa ukázať, aké široké sú možnosti digitálnej techniky. Vo filme nehrajú žiadni živí herci, iba virtuálni. Tvorcovia sa snažili čo najviac zotrieť hranicu, ktorá ich oddeľuje. Ľudia prekvapivo film akceptovali, možno teda predpokladať, že vývoj filmu sa pohne väčšmi týmto smerom. Okrem toho je treba poznamenať, že nahradenie živých hercov virtuálnymi by malo mnoho výhod, zvlášť pre producentov. V prvom rade, počítačová technológia umožňuje vytvoriť akúkoľvek vysnenú postavu. Predstavte si, že si môžete vytvoriť ďalšiu Sharon Stone alebo Brada Pitta a dokonca ich môžete urobiť ešte krajšími a viac sexy. V druhom rade, spolupráca s virtuálnymi hercami by bola omnoho jednoduchšia ako spolupráca so živými hercami. Na rozdiel od reálnych filmových hviezd, ktoré majú vždy špeciálne požiadavky typu žlté závesy v hotelovej izbe (Pierce Brosnan) alebo desiatky fliaš vody Evian na umývanie vlasov (Kim Basinger), virtuálni hrdinovia nemusia jesť, nemusia piť a nemajú ani žiadne zvláštne požiadavky na producentov. Okrem toho, virtuálni herci vždy urobia to, čo budeme chcieť. Nebudú môcť povedať „nie“ na žiadnu z našich požiadaviek: ak ich požiadame, aby sa pred kamerou napríklad odhalili, určite nebudú proti. Producent má nad nimi úplnú kontrolu. V neposlednom rade, obsadenie virtuálnych hercov namiesto živých by rozhodne prudko znížilo náklady, pretože žiadne filmové hviezdy znamená žiadne miliónové honoráre. Samozrejme použitie digitálnych technológií na výrobu špeciálnych efektov vo filme je stále veľmi drahé – v mnohých prípadoch ide o desiatky miliónov dolárov, ale bez živých hviezd by bol rozpočet filmu stále nižší. Naopak, o to viac by sa mohlo investovať do dokonalejších a lepších technológií. Je však možné, že dobrí grafici a programátori by si po čase mohli tiež začať pýtať miliónové honoráre a rozpočet filmu by sa zase len prudko navýšil. Na druhej strane, cena technológií s ich napredovaním stále klesá, takže digitálne technológie začnú byť lacnejšie a tiež jednoduchšie na ovládanie a používanie. Hlavným nedostatkom virtuálnych hercov je však fakt, že stále nevyzerajú úplne reálne. Samozrejme, že dinosaury alebo iné čudné kreatúry či príšerky, ktoré diváci nikdy predtým nevideli živé, dokážu vyzerať presvedčivo, ale vytvoriť živého človeka na počítači je stále veľmi ťažké. Programátor môže vytvoriť virtuálneho človeka, ktorý bude vyzerať ako živý, avšak v momente, keď sa začne hýbať, divák okamžite rozpozná podvod. A i napriek tomu, že mnohí diváci sú veľkými obdivovateľmi vizuálnych filmových pokusov, stále uprednostnia živého herca pred virtuálnym. Ďalšou nevýhodou filmov vytvorených len na počítači je veľká časová náročnosť. Napríklad výroba filmu Final Fantasy: The Spirits Within trvala viac ako štyri roky. Ďalších 12 normálnych filmov bez použitia vizuálnych efektov by mohlo byť vytvorených za takéto obdobie. V podstate, virtuálni herci neohrozia pozíciu skutočných živých hercov, pokiaľ ich výroba bude taká časovo náročná. Okrem toho, nielen samotný film priťahuje pozornosť divákov. Je to tiež všetko to, čo sa deje v zákulisí filmového priemyslu. Všetky prestrelky a hádky medzi režisérom a štábom, problémy s rozpočtom, ľúbostné romániky medzi hereckými predstaviteľmi a vôbec celý proces spojený s výrobou filmu. Evidentne, ľudský faktor je veľkým oživením každého filmu a žiaden divák si asi nedokáže predstaviť filmovú premiéru bez spŕšky „klepov“. Takže, čo sa týka podobných afér a škandálov, virtuálni herci na prvý pohľad nedokážu živým hercom konkurovať. V konečnom dôsledku je totiž mnoho z týchto afér vymyslených producentmi filmu, len aby sa zvýšila jeho publicita. Ak by išlo len o vymyslené historky, virtuálni herci by mohli teoreticky zvládnuť aj takúto úlohu. Stačí si spomenúť na britskú kapelu Gorillaz. I napriek tomu, že všetci členovia skupiny boli kreslení, boli to vymyslené postavičky, bez problémov poskytovali interview, nakrúcali videoklipy a dokonca si boli prevziať cenu na MTV Music Awards. Okrem toho si na web stránke kapely mohol fanúšik nájsť všetko o detstve, rodine či priateľoch jednotlivých členov kapely. Takže aj napriek tomu, že členovia Gorillaz v skutočnosti neexistovali, ľudia sa o nich zaujímali. Samozrejme, v tomto prípade bola hlavnou motiváciou záujmu dobrá hudba, ale celý príbeh v pozadí je tiež rovnako príťažlivý. Podobným spôsobom by sa virtuálni herci tiež mohli stať objektom škandálov a ohovárania. Netreba ale zabúdať na fakt, že naprogramované obrázky síce môžu vyzerať reálne, ale ak nehovoria a nekomunikujú, zostanú len obrázkami. Takže účasť živých hercov v počítačovo vyrobených filmoch je stále nevyhnutná. Virtuálni herci tiež musia hovoriť a vyjadrovať sa, a to môžu zatiaľ zabezpečovať len živí herci. Bolo tiež dokázané, že herci, ktorí nadabovali postavy vo Final Fantasy: The Spirits Within, výrazne dopomohli k dotvoreniu charakterov a hereckým výkonom virtuálnych hrdinov. Bez Donalda Sutherlanda alebo Aleca Baldwina by tieto postavy zostali úplne bez života. V podstate im živí herci dali život. Možno teda predpokladať, že virtuálni herci raz nahradia skutočných hercov, rozhodne to ale nebude dnes, ani zajtra. Súčasné filmové hviezdy budú mať určite ešte veľa hereckých príležitostí, skôr ako odídu do dôchodku. Aktuálny vývoj v animovanom filme ale naznačuje, že filmový priemysel sa týmto smerom určite vydá a bude to len otázkou času, kedy sa film stane skutočnou virtuálnou záležitosťou. Dôkazom sú i posledné filmové úspechy ako Shrek alebo Hľadá sa Nemo. Okrem toho komerčná produkcia je v prvom rade o peniazoch a záujme publika. Takže je dosť možné, že onedlho už skutoční herci nebudú dominovať blockbusterom. Budú skôr bodovať v menších nezávislých filmoch alebo v divadlách. Taký je, žiaľ, pokrok. Autorka je študentka filmovej vedy na VŠMU v BA
