Carlo Levi bol úspešným talianskym spisovateľom, novinárom, maliarom a lekárom. Narodil sa v židovskej rodine v talianskom Turíne 29. novembra 1902. Jeho mama bola sestrou jedného z lídrov Talianskej socialistickej strany. Po štúdiu medicíny sa stal praktickým lekárom. Okrem medicíny sa Levi zaujímal už počas štúdia aj o socialistickú ideológiu a v roku 1930 sa zapojil do sociálneho reformného hnutie Giustizia e Liberta. Jeho veľkou záľubou bolo maľovanie. Stal sa jedným z najvýznamnejších maliarov talianskeho realistického hnutia. Svoju tvorbu mal možnosť verejnosti ukázať v roku 1923 na prvej výstave v Turíne, neskôr sa jeho maľby dostali aj do Londýna, Paríža či New Yorku. Pri príležitosti 100. výročia narodenia autora pripravilo Židovské múzeum v Berlíne veľkolepú výstavu jeho malieb. Ako Žida a aktívneho antifašistu ho poslali do exilu. Žil v niekoľkých izolovaných obciach v provincii Lucania. Dom, v ktorom žil, sa stal turistickou atrakciou. Roky, ktoré tam Levi strávil, využil na bohaté aktivity – maľoval a pre obyvateľov obcí pracoval ako lekár. Navštevoval Eboli, kde pomáhal chudobným a chorým na maláriu. Po skončení exilu žil v rokoch 1939 – 1941 vo Francúzsku, odkiaľ sa vrátil do Talianska. Jedným z jeho najväčších diel, ktoré napísal v Exile, bola novela Kristus sa zastavil v Eboli, ktorú vydal v roku 1945. Približuje v nej zaostalosť juhu Talianska. Poukazuje na chudobu v jednej štvrti mesta Matera a provnáva ju s Danteho peklom. Opísal stretnutie so ženou, ktorá odmietla uveriť, že Levi je Žid, pretože sa jej zdal byť človekom ako je ona sama. Toto dielo našlo významné miesto v sociálnom realizme v povojnovej talianskej literatúre a režisér Francesco Rosi ho sfilmoval. Novela ho preslávila a urobila z neho jedného z lídrov neorealizmu. V diele Zo strachu a slobody (1946) vyhlasoval intelektuálnu slobodu prostredníctvom prirodzeného ľudského strachu z nej. Hodiny (1950) sa zaradili medzi diela doby vytriezvenia po vojne. V knihách Slová sú kamene (1955) a Budúcnosť má srdce antiky (1956) sa zameral na svoje zážitky z ciest do Ruska a na Sicíliu. Kniha Slová sú kamene mu priniesla v roku 1956 ocenenie Viareggio Prize. Lipové stromy (1962) sa zaoberali povojnovým Nemeckom a skúmali korene spoločnosti, ktorá tolerovala vzostup nacizmu. Po vojne pracoval Levi ako editor LItalia libera, ktorá bola hlasom strany, ku ktorej patril, a prispieval do novín. Keď v roku 1940 prišiel do Ríma americký prekladateľ William Weaver, skamarátil sa so skupinou spisovateľov, medzi ktorými bol aj Carlo Levi, a pomohol im dostať ich prácu aj do Ameriky. Levi sa stretol aj so sovietskym spisovateľom Iľjom Erenburgom, ktorému namaľoval portrét. Popri práci editora a novinára sa naďalej politicky angažoval. V roku 1963 bol zvolený do senátu, kde zostal až do roku 1972. Zomrel 4. januára 1975 na zápal pľúc.
Spracované podľa internetu
