Európu znova obchádza prízrak antiglobalizmu. Grécke predsedníctvo sa začalo v piatok a sobotu neformálnym stretnutím ministrov práce členských krajín EÚ v gréckom Nafpliu. Ulice sa zároveň naplnili protestujúcimi odbormi a „antiglobalistami“. Vláda v Aténach sa už s tým asi bude musieť zmieriť. Aj počas júnového stretnutia Európskej rady prebehne v Thessalonikách protisummit.
Opäť sa vynára horúca téma „nepochopiteľného antieurópanstva“. Lenže, rovnako ako pri „antiglobalistickom“ hnutí, aj toto označenie je (zámerne) zavádzajúce. Nedá sa, samozrejme, vylúčiť ani účasť nacionalistov, no protesty sú v prvom rade namierené proti súčasnej podobe európskej integrácie, nie proti samotnej myšlienke zjednotenej Európy.
Dôvodov je viac ako dosť. Hlavnou myšlienkou protestov bol odpor proti európskej politike, ktorá vedie k zvyšovaniu nezamestnanosti a znižovaniu práv pracujúcich. V posledných rokoch badať na starom kontinente nebezpečný proces. Jedna krajina za druhou prijíma reformy pracovného práva, ktoré majú viesť k „väčšej flexibilite na trhu práce“. Reálny vplyv tohto eufemizmu spoznáme po podobnej reforme onedlho aj u nás – znižovanie minimálnej mzdy, oslabenie pozície odborov, uľahčenie prepúšťania z práce. Nedávno sa takto „sflexibilnil“ trh práce v Taliansku, deje sa to v Portugalsku.
Európska integrácia, jej rozširovanie aj prehlbovanie, mala šancu trend zastaviť. Smutným faktom je, že dnes mu naopak pomáha. Aj keď oficiálne stále stojí na zásadách solidarity a sociálneho štátu, reálna podoba je iná. Koordinuje sa iba monetárna politika. Cieľom Európskej centrálnej banky a Paktu rastu a stability je predovšetkým udržanie čo najnižšej inflácie, nie boj s nezamestnanosťou, či dokonca prerozdeľovanie.
Riešením nie je nostalgické lipnutie na národnom štáte. Ak má Európa získať súhlas ľudí, musí im niečo prinášať. Odvolávať sa na „historickú a civilizačnú nevyhnutnosť“, či „prínosy v dlhodobom horizonte“ (ktoré sa potom aj tak rozplynú) nestačí. Aj to vyjadrujú grécke demonštrácie.
