Informácie, a hlavne politické, sú v podstate súčasťou ideologického procesu, ktorého funkciou je stabilizácia daného status quo. Informačné štruktúry sú z tohto dôvodu vždy aj politickými (či ak chcete, ideologickými) štruktúrami, bez ohľadu na to, do akej miery sa to v rovine oficiálnej rétoriky maskuje. Systém, ktorý by nedokázal zabezpečiť tento politický súlad medzi informáciou a status quo, by musel veľmi rýchlo padnúť. Rovnako ako nám môže pri analýze politickej situácie poslúžiť analýza mediálnych obsahov (propagovanej informácie), nám môže poslúžiť aj analýza mediálneho ticha. V poslednej dobe v tomto zmysle zaujalo ne/informovanie o situácií na Balkáne. Napriek tomu, že kosovská kríza je doslova hrozivým príkladom krízového procesu. A práve významom tohto procesu je možné vysvetliť aj mediálne mlčanie. Pokračovanie plánu rozbitia Srbska Na území Kosova sú rozmiestnené bývalé vojská KFOR, ktorých oficiálny mandát na „mierovú misiu“ sa skončil koncom minulého roka. Kosovo je oficiálne súčasťou Srbska. Vojská NATO, chrániace útvary oficiálne rozpustenej UCK, sú na jeho území de iure i de facto nelegálne. Počas okupácie Kosova vojskami NATO boli teroristi z UCK „zlegalizovaní“. Vytvorili oficiálne štruktúry kosovského režimu, pričom z územia vyhnali vyše 300 tisíc Srbov. Zrovnali so zemou srbské dediny, fyzicky zlikvidovali akúkoľvek pamiatku po srbskom obyvateľstve a za takýchto okolností požadujú nezávislosť. NATO v podstate plnilo funkciu ochrany teroristov z UCK pri páchaní ich zločinov. Vyhnanie 300 tisíc ľudí z domova a vyvraždenie desiatok tisícok ďalších môžeme jednoznačne považovať za zločin. To všetko sa udialo za prítomnosti NATO na území Kosova. Nebudeme preháňať, ak povieme, že ak Západ teroristov vytvoril a chránil pri páchaní činností realizovaných počas okupácie Kosova jednotkami NATO, tak môžeme týchto teroristov považovať za obyčajný nástroj západnej politiky. Podobne, ako by sme mohli sudetských Nemcov považovať za nástroj politiky fašistického Nemecka. Veď tieto činnosti sa realizovali na území, ktoré bolo pod kontrolou KFOR- NATO, a teda Západu. Západné mocnosti dnes podporujú kosovských separatistov v ich požiadavke samostatnosti Kosova, ktorá nemá žiadnu oporu v medzinárodnom práve. To napokon sami uznávajú. Argumentujú, že kosovskí chlapci už inak nechcú, a v záujme „stability“ by teda bolo dobré im samostatnosť dať. Pritom oni týchto chlapcov vytvorili, vyzbrojili, osem rokov vojensky chránili, umožnili im páchať etnické čistky. A chránia ich aj teraz. No bývalá UCK očividne nie je nič iné, ako politicky bábková štruktúra „reprezentujúca“ hlavne americké vojská de facto okupujúce Kosovo. Západ počas okupácie Kosova vytvoril podmienky na to, aby mohol argumentom sily požadovať jeho oddelenie. Cieľom tohto pobytu nebolo nič iné, ako upevnenie svojich pozícií – USA oznámili, že sa z územia Kosova nestiahnu. K čomu môže viesť táto politika Ak bude Západ pokračovať, reálne hrozí ďalšia balkánska vojna. Na rozdiel od predchádzajúcich vojen bude rukolapne neospravedlniteľná, pretože to bude útočná vojna v záujme rozbitia Srbska. Ak sa v roku 1999 vojna ospravedlňovala zámienkami, ktorým mohli niektorí „presvedčení“ uveriť, dnes je už podstata celého procesu demystifikovaná. Vojnová propaganda sa preto bude prvoplánovo ideologizovať, čo okrem iného veľmi realisticky poukáže na ideologizáciu politického/mediálneho priestoru a jeho kontrolu zvonka. Výsledkom toho bude problematická politická priechodnosť takejto agresie v štátoch, ktoré budú z čisto vojensko – strategických dôvodov spolupracovať, podobne ako v roku 1999. To môže viesť k neskrývaným prejavom uplatnenia kontroly politického systému stredoeurópskych štátov predovšetkým zo strany USA. Tým najmenším bude spomínaná propaganda, väčším môže byť až zmena režimu. Aktivizácia nám známeho geopolitického algoritmu Tieto skutočnosti môžu viesť až k destabilizácii stredoeurópskeho regiónu ďalšou agresiou NATO na Balkáne. Útok na Srbsko môže viesť k otvoreným či skrytým zmenám režimov napríklad na Slovensku či v Čechách. Tam už k niečomu podobnému došlo v súvislosti s plánom umiestnenia systému protiraketovej obrany. Ak nedôjde k zmenám režimov, bude to odrazom nepotrebnosti takýchto zmien, čo zas podstatným spôsobom demystifikuje politické štruktúry v daných štátoch. Pritom tie sú už dosť demystifikované – stačí spomenúť Čechy, kde len málo chýba, aby sa verejne povedalo to, čo väčšina Čechov vie: Vládu, ktorá na základe volieb nezískala mandáty na vládnutie, dosadili Američania. Že všetky denníky kontroluje západný kapitál, a čo nekontroluje, kontroluje dosadená vláda. V dôsledku priamej kontroly prvkov politického systému je deklarovaný „pluralizmus“ v stredoeurópskych štátoch rovnako reálny ako ten za bývalého režimu – a závislosť systému nemá obdobu od druhej svetovej vojny. Príčinou zamlčovania informácií je práve potenciálne nebezpečenstvo, dosah a neospravedlniteľnosť procesu. Bezprostredný význam tkvie v tom, že je proti všetkým zásadám propagandy zbytočne zverejňovať informácie, ktoré nie sú z hľadiska pozitívneho vykresľovania tej-ktorej politiky priaznivé. Neinformovanosťou ľudí sa navyše dosahujú politicky vyhovujúce postoje: vojnová propaganda ich zastihne postojovo nepripravených, a to uľahčuje manipuláciu. Keby existovali aspoň minimálne alternatívne politické štruktúry (medzi ktoré patria aj médiá), existovala by aj možnosť brániť sa voči podobným javom. Alternatívne politické štruktúry však nejestvujú. Slovensko sa politicky ocitlo v nebývalom marazme. Slováci vo vlastnom štáte žiadnu politiku nerobia. Z tohto dôvodu slovenská „politika“ nepotrebuje štruktúry, ktoré inak potrebuje každá politika: informačné a odborné zázemie. Má čisto folklórny charakter. Ľudia ktorí v tomto smere predstavujú odborný potenciál, nemajú uplatnenie. Ideológiu, stratégiu i mediálnu kontrolu (o pluralizme nemôže byť ani reči) tu robí niekto iný – spomedzi Slovákov potrebuje nanajvýš pomocnú silu. Autor je študent politológie Absurdnosť Kto 17. januára o 18:00 počúval správy Slovenského rozhlasu a má aký-taký prehľad o situácií na Balkáne, musel sa čudovať. Ak však ide o človeka natoľko kompetentného, že okrem toho pozná aj pomery na slovenskej mediálnej a politickej scéne, možno sa až tak veľmi nečudoval… Vyjadrenie Ruska o tom, že ak Kosovo jednostranne vyhlási nezávislosť od Srbska, nikdy sa nestane členom OSN, svedčí podľa Slovenského rozhlasu „o zväčšujúcich sa ekonomických a politických záujmoch Ruska na Balkáne“. Ani slovkom nespomínal ekonomické a politické záujmy Západu. Západu, ktorý rozbil Srbsko a už dnes americké a západoeurópske spoločnosti rokujú so separatistami o tom, čo urobia so zásobami kosovských nerastných surovín. Spomínal Rusko – akoby to bolo Rusko, ktoré rozbilo nejaký štát a okupovalo časť jeho územia, ktoré tak politicky kontroluje (a teda ekonomicky exploatuje). Absurdné. Takáto taktika sa nazýva zámena pojmov, alebo v tomto prípade skôr zámena subjektov. Toho, kto bol okradnutý, jednoducho nazveme zlodejom. Prípadne niekoho iného, podstatné je, že nie skutočného zlodeja. Treba dodať, že takáto taktika je propagandistickou technológiou. Jej používanie naznačuje, že daný subjekt sleduje istý ideologický cieľ. O pravdivosti tohto predpokladu vypovedá aj použitie ďalšieho protirusky ladeného pojmu, ktorý o niekoľko desiatok sekúnd a zdanlivo v súvislosti s inou správou použila hlásateľka. Použitie niekoľkých, proti určitému subjektu zameraných stereotypov, ktoré tak majú umocniť negatívny obraz protivníka a „podložiť“ určité tvrdenie (v tomto prípade zámenu skutočných vinníkov), je tiež propagandistický postup. A je takmer vylúčené, že sa to udialo náhodou. Moderátorka použila termín „Putinova oligarchia“ a hovorila o obavách z jej zvyšujúceho sa vplyvu na Západe. Uvážte len, aké ťažké je pre našich propagandistov uznať zjavné väzby medzi politikou a ekonomikou. Napríklad v súvislosti s tým, že Washington používa svoje monopoly – tzv. veľkú štvorku – ako nástroj zahraničnej politiky. Náhle sa objaví takáto konšpirácia o „Putinovej oligarchii“. A to zo strany „investigatívcov“, ktorí inak (v správnom ideologickom garde) o systémovom vzťahu politiky a ekonomiky nevedia nič, a pri „analýzach“ vychádzajú z poučiek v štýle občianskej náuky z 19. storočia, či z toho, ako sa režim definuje oficiálne. Juhoslávia – obeť západnej geopolitiky Vďaka obrovskému geopolitickému významu Juhoslávie celkom logicky sprevádzalo jej rozbitie rozšírenie geopolitického vplyvu do strednej Európy v roku 1940 a rovnako aj po roku 1990. „Necelé dva roky pred smrťou Josipa Broza Tita zišiel sa vo švédskej Upsale medzinárodný kongres sociológov. Na údiv zúčastnených vedcov americkí kolegovia ich oboznámili s kurzom Washingtonu voči Juhoslávii po očakávanom odchode chýrneho štátnika a maršala.“ Navrhovalo sa podniknúť celý rad ideologických opatrení, ktorých jadrom bolo práve využitie a podpora separatistického nacionalizmu na Balkáne. Geostrategický význam Juhoslávie bol podobný ako v roku 1940: „Politická preorientácia juhoslovanského štátu, izolovanie jednej zo silných európskych armád, pretrhanie tradičného spojenectva Ruska a Srbska sa museli riešiť až na pozadí rozpadu federácie a destabilizácie regiónu… Od roku 1989 sa manipulovanie s udalosťami v Juhoslávii uskutočňovalo prevažne podľa zahraničných inštrukcií… Pozadie celého procesu sa vyjavilo až neskôr, po roku 1994, keď na balkánsku scénu vstúpil a zaujal aktívnu pozíciu blok NATO. Potvrdením sa stali udalosti roku 1999 v Kosove.“ Inými slovami, oficiálnym geostrategickým cieľom USA a NATO bolo de facto „izolovanie“ Juhoslávie. Použili pri tom metódu rozdúchavania národnostných rozporov, ktorá v konečnom dôsledku viedla rozbitiu k Juhoslávie. Vzhľadom na vysokú národnú súdržnosť Srbov a Čiernohorcov to bol najlepší a jediný možný spôsob, ako ju oslabiť. Túto líniu potvrdili kroky Západu hlavne v roku 1999. Otvorene podporovali albánskych teroristov jednak dodávkami zbraní, jednak vojakmi (!), ktorých označovali za „dobrovoľníkov“. Zámienka napadnutia JZR v roku 1999 sa ukázala ako vymyslená. Bez ohľadu na skutočnosť, že i Srbi sa v národnostne napätej situácií dopustili násilia na Albáncoch, boli to Albánci, ktorí, ako sa neskôr ukázalo, vyprovokovali konflikt a začali páchať etnické násilie. V kontexte západnej podpory teroristickej UCK a celkovej geostrategickej línie voči Juhoslávii tak uvedené udalosti nie je ťažké dešifrovať ako jasné úsilie o vyprovokovanie konfliktu a rozbitie štátu obligátnou metódou „piatej kolóny“. I bez ohľadu na politickú podstatu procesu možno v konečnom dôsledku za hlavnú obeť etnických čistiek označiť Srbov. Oni, nie UCK, sa však zároveň stali terčom útoku NATO. Citáty pochádzajú z knihy bývalého ministra zahraničných vecí Bohuša Chňoupka Dýka v chrbte
