Správa, že britský veľvyslanec v Uzbekistane Craig Murray bol odvolaný zo svojho postu po tom, ako nahlas hovoril o mučení, ma ohromila. Priznám sa, že som mu fandil, keď odsúdil hrôzostrašné pošľapávanie ľudských práv v Taškente. Bol to jeden z mála diplomatov pripravený porušiť zvyčajnú diskrétnosť. Podľa Amnesty International sú ľudia pod vládou autoritárskeho prezidenta Karimova pravidelne týraní. Pána Murraya do Taškentu poslali, aby tam hájil britské záujmy. Bolo od neho správne kritizovať hostiteľa, ktorý necháva vlastné obyvateľstvo umučiť na smrť? Mal sa sťažovať, že vo väzbe sú vynucované falošné priznania a ľudia sú tajne popravovaní? Alebo sa mal pozerať niekde inde a mlčať? Predpokladám, že väčšina kariérnych diplomatov by zvolila tú poslednú možnosť. Londýnu by to síce nahlásili, ale verejne by o tom mlčali. Ich nadriadení by totiž mohli povedať, že Uzbekistan je momentálne strategicky dôležitým partnerom vo ,,vojne proti terorizmu“. Vypočúvanie je preto síce tvrdé, ale nevyhnutné. Murray je, zdá sa, z iného cesta. Jeho posledné sťažnosti na to, že informácie o mučení v Uzbekistane dostávajú britské ministerstvo zahraničných vecí, ako aj výzvedná služba MI6 už upravené americkou službou FBI, pravdepodobne spôsobili, že ho odvolali. Podľa medzinárodného práva informácie získané mučením pred súdom právne neobstoja. A Dohovor OSN proti mučeniu vyslovene zakazuje ich používanie v praxi. Keď Pinochetova vojenská junta mučila mňa, obdivoval som krajiny ako Veľká Británia, ktorá odsudzovala diktátorove barbarské metódy. Teraz som však novovzniknutou britskou flexibilitou týkajúcou sa mučenia nemilo prekvapený. Rád by som povedal jednu vec veľmi jasne. Mučenie je zvrátenosť, nikto nedokáže popísať tú bolesť. Zatkli ma pred zrakom mojej ženy a dvoch detí v Santiagu v roku 1974 a potom týrali šesť dlhých mesiacov. Počas tej doby som si na sebe všimol akési dve mentálne štádiá: Prvým bol šok, pričom moja myseľ horúčkovito pracovala na tom, aby som sa pripravil na to, čo malo prísť. Druhým štádiom bolo akceptovanie, akceptovanie toho, že zomriem. Bol som však pripravený zomrieť so cťou. Je úplne jedno, či som sa priznal, alebo nie. Dôležité je, že tie informácie sa nikdy nemôžu objaviť pred súdom. Prakticky všetky priznania vybité z obvinených sú nezmysly, pretože ľudia sa priznajú k hocičomu a obvinia hocikoho, keď sú vystavení neľudskému zaobchádzaniu. Strach Craiga Murraya, že FBI dodáva informácie o obetiach mučenia anglickým úradom, je podľa mojej osobnej skúsenosti vysoko opodstatnený. Po prežití mučenia v Čile ma vypovedali do Panamy, kde ma neskôr zatkla panamská a čílska polícia, ktoré ma vypočúvali a bili opäť. Už vtedy boli na výsluchu prítomní aj agenti CIA. Ak tajné služby navzájom kooperovali proti komunistickej hrozbe, je jasné, že robia to isté aj vo vojne proti terorizmu. Zatknutie Pinocheta v Londýne pre mňa znamenalo jediný odkaz: už nikdy žiadna imunita pre mučiteľov. Mala to byť výzva pre všetkých ostatných tyranov vrátane uzbeckého prezidenta Karimova. Paradoxne však práve dnes môžu byť ľudia vo Veľkej Británii zadržiavaní na akúkoľvek dobu iba na základe informácií vynútených mučením v tretej krajine. Ospravedlňuje sa to všadeprítomnou teroristickou hrozbou. Občania cudzích krajín sú zadržiavaní v prísne stráženej väznici Belmarsh v južnom Londýne bez procesu. Stačí, že sú označení za podozrivých teroristov. Takže, buď pôjdeme cestou pána Murraya a zamietneme mučenie v akejkoľvek jeho podobe, alebo sa budeme vyhovárať, hľadať ospravedlnenia a rozhodneme sa, že Donald Rumsfeld vedel, čo hovorí, keď vyhlásil: ,,Treba rozlišovať medzi zneužitím a mučením.“ V dobe Abú Ghrajb a zlyhaní tajných služieb musíme skoncovať s mučením navždy. Dovoliť, aby sa ,,dôkazy“ získané týmto spôsobom v určitých prípadoch akceptovali, je zvrátené. Víťazom totiž v tom prípade budú iba mučitelia. Autor je fotograf
