Jeseň tradične býva bohatá na kultúrne udalosti. V oblasti džezu to platí dvojnásobne. Donedávna boli Bratislavské jazzové dni v podstate jedinou možnosťou v roku počuť hudbu tohto žánru na svetovej úrovni. Našťastie, v poslednej dobe, a to hlavne vďaka agilnému klubu Babylon, máme výborného džezu v Bratislave dostatok. Stále sú však bratislavské „džezáky“ najvýznamnejším eventom v regióne, či už ich vnímame ako fenomén hudobný alebo kultúrno-spoločenský.
Tohtoročný festival otvoril Bolla quartet maďarského tenorsaxofonistu Gábora Bollu. Mladučký, len sedemnásťročný Bolla býva označovaný prívlastkami ako supertalent či nastupujúca hviezda. Svojím vystúpením nezostal svojej povesti nič dlžný. Bolla je napriek mladému veku osobnosťou, na pódiu pôsobí suverénne. Vychádza z bopoveja coltraneovskej línie a v jeho hre cítiť dobre zvládnuté atribúty tejto školy – frázovanie, timing, reharmonizácie, jazyk atď. Jeho talent je nesporný aj v aranžérskej rovine a v komunikácii v rámci sprievodnej kapely. Baladický duet My one and only love s pianistom si zaslúži rešpekt. Pritom ozajstný všeobecný rešpekt v džezovej hudbe získava hudobník až okolo štyridsiatky. Bolla je na správnej ceste. Beefolk, skupina študentov hudobnej akadémie v Grazi, sa predstavila so svojou originálnou fusion music. Dominantným prvkom ich hudby je nevšedná a bohatá zvukovosť. Šesť ľudí na pódiu obsluhovalo viac nástrojov – huslista striedal husle, mandolínu, elektrickú gitaru, saxonofista rôzne typy saxofónov, basklarinet, priečnu flautu, islandský trombonista výborne spieval (mimochodom, účinkoval vo vokálnom zbore speváčky Bjork). Rytmiku tvoril akordeonista, basgitarista (alternoval s kontrabasom) a bicie. Takáto zvuková paleta podporená aranžérskym citom umožňuje prirodzeným spôsobom syntetizovať rôzne etnické motívy. Mohli sme počuť názvuky klezmeru, balkánu či tanga na pozadí dominantného groovu. Popri množstve krkolomných unizón a iných komponovaných častí zostával dostatočný priestor na improvizáciu, aj pre dlhé, energiou nabité plochy. Invenčný koncept, strhujúci výkon, nadšené publikum. Švéd Nils Landgren je muzikant mnohých tvárí. Spolupracoval s množstvom svetových hudobných hviezd z rôznych žánrových oblastí (napr. Esbjorn Svensson, Abba, Herbie Hancock, Wycleaf Jean). Do Bratislavy prišiel s konceptom Funky Abba, čo samo osebe nevyvoláva úplne príjemné asociácie. Landgrenove hudobné kvality však nedávali priestor na predsudky. Presnejšie – len dovtedy, kým nezačali hrať. Pôvodné piesne skupiny Abba majú patinu estrádnosti a gýčovitosti, ani Landregnove nápadité aranžmány z nich nedokázali dostať nový rozmer. Možno neboli také gýčové ako originály, no stále to nemalo ďaleko od lacnej estrády. Usudzujúc podľa tančekov a dĺžky sukne blonďavej trubkárky – speváčky – asi to tak aj malo byť. Prvým headlinerom tohto ročníka bol David Sanborn, veľká hviezda smooth/pop/funk džezu osemdesiatych rokov. Vo svojej kapele mal ďalšieho hráča so statusom hviezdy – perkusionistu Dona Aliasa, ktorý účinkoval na zásadných albumoch Milesa Davisa, Jaca Pastoria či Joni Mitchellovej. Sklamaním bola neúčasť avizovaného skvelého mainstreamového pianistu Geoffa Keezera. Sanborn hral to, čo sa od neho čakalo – energický jazzfunk s nasadením a groovom hodným jeho mena a, samozrejme, s jeho žiarivým altsaxofónovým tónom, ktorý ho preslávil aj v oblasti popu. Okrem toho však nepriniesol nič nové alebo invenčné, ako keby zostal hudobne zaseknutý niekde v polovici osemdesiatych rokov. Prekvapujúco málo priestoru dostal Don Alias, sólovo sa prejavil len v prvej polovici koncertu, neskôr sa dostal do úlohy štatistu a len občas prifarboval rytmus. A nebol by to Sanborn, keby nenadelil jednu zo svojich balád, ktorá ako keby vypadla zo soundtracku k americkému „béčkovému“ erotickému filmu.
Úvod sobotného večera patril slovenskému barytonsaxofonistovi Erikovi Rothensteinovi a jeho medzinárodnej zostave Rainbow project. Rothenstein vychádza z tradičnejšie poňatého west coast jazzu, prirovnanie ku Gerry Mulliganovi môže byť na mieste. Jeho vystúpenie pôsobilo rozpačitým, tak trochu akademickým dojmom. Po interpretačnej stránke na seba pútal pozornosť šikovný gitarista Armend Xaferi z Kosova. Rothenstein je lídrom skôr v kompozičnej rovine než interpretačnej. Na festivale takéhoto rangu sa však konfrontácii vyhnúť nedá, a tá pre Rothensteina tentoraz nevyznieva priaznivo. Najmä nie po tom, čo so svojou partiou predviedol americký trubkár žijúci v Londýne Abram Wilson. Spolu s dvoma saxofonistami a akustickou rytmikou rozohrali skvelú šou plnú hiphopových groovov a jazzfunkových improvizácií, odkazujúcich na živelný hard-bopový prameň čiernej hudby. Typický londýnsky zvuk, aký poznáme z platní napr. Courtney Pine-a, Soweto Kincha (ktorý sa na festivale predstavil pred dvoma rokmi). Wilson sa ukázal aj ako vynikajúci spevák so silnou charizmou. Bol to naozaj výborný set, v ktorom ponúkol aktuálny zvuk, vysoké inštrumentálne výkony a veľkú dávku energie a interaktivity, čo sa odzrkadlilo aj na spontánnych reakciách divákov. Nasledujúca speváčka Stacey Kentová nás vrátila minimálne 50 rokov dozadu. A bol to návrat celkom príjemný. Táto predstaviteľka bielej vokálnej džezovej školy presvedčila hlavne svojou úprimnosťou. Nehrala sa na černošku, nepredvádzala extrémny hlasový rozsah či mohutné vibráto a la Sarah Vaughanová. V prvom rade mala elegantný swingový ťaha frázovanie. Výrazovou rezervovanosťou pripomínala Holly Coleová či v niektorých aspektoch dokonca Joni Mitchellovú (hlavne v poslednej skladbe). Oprieť sa mohla o výborne swingujúcu, štýlovo čistú rytmiku. Očividne si spokojne vychutnúvala každú chvíľu na pódiu, prežívala každý tón spolu s kapelou. Táto uveriteľná naivita jej pridávala na presvedčivosti, že to, čo ľuďom spevom dáva, myslí naozaj úprimne. Kým Stacey Kentová vysokou úrovňou príjemne prekvapila, avizovaný headliner Pee Wee Ellis sklamal. Čierny saxofonista, veľká legenda funkovej hudby (stál pri zrode kapely praotca funku Jamesa Browna) prišiel na džezové dni ako líder vlastného projektu Live and Funky. Starý bard sa obklopil mladými hudobníkmi. Rešpekt budil svojou objemnou postavou, svojím tónom a frázovaním, no nie konceptom a celkovým prejavom kapely. Hudba zostala niekde na polceste medzi džezom a funkom, no na seriózne počúvanie jej chýbala väčšia invencia a na zábavu treba viac než len nekonečné, stále sa opakujúce improvizácie. Stalo sa už neraz, že úspešní sidemani nedokážu zaujať sólovým projektom. Asi aj preto sú známejší ako sidemani. Toto bol, žiaľ, jeden z jasných príkladov. Posledný večer začal tradične o hodinu skôr a kto prišiel neskoro, mohol ľutovať. Tok Tok Tok je projekt mladej charizmatickej čiernej speváčky Tokunbo Akinro v nezvyčajnom obsadení bez bicích nástrojov. Saxofonista Morten Klein hrá výborne aj na gitaru a ovláda beatbox (ústne bicie). Slepý klavirista Jens Gebel doslova čaroval na fender rhodes piane, vytiahol z neho prekrásne harmónie a nezvyčajné farby. Trio dotváral basgitarista Christian Flohr. Napriek absencii bicích nástrojov mala ich hudba neustály skrytý pulz, zachovávajúc si pri tom intimitu tria a drobných komunikačných dobrodružstiev. Priestor druhého účinkujúceho v nedeľný večer už akosi tradične vypĺňajú francúzske projekty spájajúce džez s elektronickým zvukom. V prípade Sayag Jazz Machine išlo v podstate o čisto elektronickú hudbu. Traja DJi, programátori či „obsluhovači krabičiek“ vytvárali hrubú stenu drumnbassových beatov, rôznych útržkov samplov. Tú pretkával svojimi improvizáciami živý saxofonista/flautista doplnený o živého kontrabasistu. Zážitok umocňovala svetelná šou a videoprojekcia. Bolo to sugestívne, no zároveň monotematické predstavenie. Obrovské privítanie sa dostalo japonskej klavírnej hviezde Hiromi, a to aj vďaka tomu, že v jej kapele hrá na bicie v New Yorku žijúci Martin Valihora. Prvá vec, ktorou Hiromi hneď očarila, bola dych vyrážajúca inštrumentálna technika, čo nie je u Japoniek prekvapujúce. U Hiromi však nie je samoúčelná. Má vypracovanú neskutočnú nezávislosť rúk, čo ako autorka a aranžérka v rámci tria umne využíva. Jej kompozície prekračujú štandardné džezové princípy. Klasicistické kadencie, ako vystrihnuté z Liszta, striedajú unisóna či rôzne rytmické a polyrytmické frázy, nemá problém použiť sambový rytmus či king-crimsonovsky znejúce pasáže. To všetko rozvíja v komponovanej dvadsaťminútovej suite. Hiromi svoju hudbu intenzívne prežíva, ponúka celú škálu emócií. So svojimi spoluhráčmi funguje ako jeden organizmus čerpajúci spoločnú energiu. Mimochodom, spoluhráči sú taktiež svetovou triedou – virtuózny mladík Tony Grey na basgitaru a spomínaný Valihora, ktorý sa ako jeden z mála Slovákov (ak nie jediný) etabloval na svetovej scéne. Frenetický aplauz na konci prekvapil aj samotnú Hiromi, ktorá musela dvakrát pridávať. Niet sa však čo čudovať, predviedla moderný power fusion ako remeň, navyše úplne z iného vesmíru. Aj keď bol koncert Hiromi bezpochyby vrcholom všetkých troch dní, na záver bola prichystaná nemenej kvalitná lahôdka – Spanish Harlem Orchestra. Allstars orchester hudobníkov z rôznych častí Karibiku, žijúcich v New Yorku, odohral set siahajúci od afrokubánskeho džezu po tanečnú salsu. Celá kapela – rytmická sekcia, dychy, speváci – mala ťah ako dobre vytunovaný motor. Moderné aranžmány pianistu a bandleadera Oscara Hernandeza nenechali nikomu ani na chvíľu vydýchnuť, stále sa v hudbe dialo niečo zaujímavé. Spanish Harlem Orchestra dokázali, že najlepšia moderná salsa sa dnes nehrá na Kube, ale v New Yorku. Jedinou nevýhodou bolo, že vystupovali následne po koncerte Hiromi, po ktorom boli mnohí diváci natoľko fascinovaní, že už nedokázali prijať ďalšiu porciu kvalitnej hudby. To však nič nemení na tom, že koncert newyorských Hispáncov, spolu s Hiromi, bol udalosťou, na ktorú budeme ešte dlho spomínať.
O smerovaní nášho najprestížnejšieho džezového festivalu existujú už niekoľko rokov pochybnosti. Posledný ročník priniesol niekoľko kvalitných koncertov, aj keď nie príliš rovnomerne rozložených (slabý piatok, o niečo lepšia sobota a tri kvalitné produkcie v nedeľu). Zdá sa, že definitívne rezignoval prezentovať aktuálny moderný džez a orientuje sa na širokú poslucháčsku akceptovateľnosť, niekedy aj za cenu dramaturgického prešľapu (Nils Landren, Pee Wee Ellis). Ďalším otáznikom sú priestory PKO, ktorým hrozí každým rokom definitívne zatvorenie. Zmena priestoru by bola jednou z najzásadnejších zmien od vzniku festivalu. Otázne je, či vôbec existuje v Bratislave nejaká vhodná alternatíva k PKO. Počkajme si, aké prekvapenia prinesie ďalší ročník. A dovtedy dovidenia na nejakom dobrom džeze v Babylone.
Autor je hudobník a publicista
Foto: autor
