Pozoruhodný článok Petra Greguša Fidel Castro ako terč a debakel americkej politiky (SLOVO č. 15/2001) v súvislosti s neúspešnou inváziou na Kubu v roku 1961 uvádza, že operáciu zorganizoval vtedajší šéf CIA John F. Dulles.
Ten bol však ministrom zahraničných vecí USA, kým americkej Ústrednej spravodajskej službe šéfoval jeho brat Allan. Mimovoľná bratská zámena potvrdzuje, že aj majster sa utne, a táto príležitosť nevdojak vyvoláva potrebu uviesť niekoľko faktografických poznámok.
Allan Welsh Dulles sa narodil 7. apríla 1893 v mestečku Watertown v štáte New York. Otec Allan Macy Dulles bol presbyteriánskym duchovným a matka Edith Foster Dullesová sa venovala výchove detí. Allan mal tri sestry a o opäť rokov staršieho brata Johna Fostera Dullesa. Rodina patrila k spoločenskej smotánke. Allanov starý otec z matkinej strany – generál John Watson Foster – bol počas vlády prezidenta Benjamina Harrisona ministrom zahraničných vecí. Allanov bratranec Robert Lansing mal rovnakú funkciu v kabinete Woodrowa Wilsona a bol kľúčovým reprezentantom USA na mierových rokovaniach po 1. svetovej vojne. Jednoucho – politika patrila v Allanovom rodinnom prostredí k zvyčajným povolaniam.
Na čele špinavých krokov CIA
Pôvod a majetkové pomery vytvárali predpoklady na naplnenie ambícií bratov Dullesovcov, ako aj na ich prirodzené stotožnenie sa so záujmami najvyššej mocenskej hierarchie USA. Allan začal svoju diplomatickú a špionážnu kariéru v roku 1916 na americkom veľvyslanectve vo Viedni. Odtiaľ sa presunul na ambasádu do Bernu. V roku 1920 už pôsobil v Turecku, kde predpokladal rýchly pád sovietskeho Ruska a navrhoval jeho rozparcelovanie na americké protektoráty. Záujmom o ropu v zakaukazskej oblasti si už vtedy získal priazeň klanu Rockefellerovcov.
Spojený s tajnou službou pôsobil striedavo v štátnej administratíve a spolu so svojím bratom v súkromnej advokátskej kancelárii na Wall Streete, kde k jeho prominentným klientom patrili aj spomínaní naftoví magnáti. Neskôr stál pri zrode Office for Strategic Service (OSS), na ktorého čele stál William Donovan. Allan Dulles viedol počas 2. svetovej vojny európsku centrálu OSS so sídlom na americkom veľvyslanectve v Berne, kde udržiaval čulé styky s predstaviteľmi hitlerovského Nemecka. Preto sa nemožno čudovať, že po vojne urobil zo šéfa elitného spravodajského útvaru Cudzie armády Východ Reinharda Gehlena bossa západonemeckej rozviedky. Nacistického generála Gehlena už v roku 1948 poctili najvyšším vyznamenaním Maltézskeho rádu a prezidentom Spolkovej spravodajskej služby bol až do mája 1968.
Allan Dulles sa podieľal aj na vzniku Central Intelligence Agency (CIA) v roku 1947, kde spočiatku viedol Department of Dirty Tricks (DDT), teda oddelenie špinavých trikov, ktoré sa oficiálne nazývalo „oddelenie plánovania“. Šéfom celej CIA sa stal v roku 1953 po inaugurácii prezidenta Dwighta Eisenhowera. V tom istom období sa Allanov starší brat stal ministrom zahraničných vecí, čo vytvorilo pozoruhodnú rodinnú harmóniu v činnosti diplomatických a špionážnych služieb USA.
Rodinkárstvo nie je výsadou totality
K najvýznamnejším inováciám tajného frontu po 2. svetovej vojne patril dôraz na psychologickú vojnu vedenú najmä hromadnými oznamovacími prostriedkami, medzi ktorými získala osobitné postavenie rozhlasová stanica Slobodná Európa. Zakladajúcimi členmi National Committee Free Europe, teda Národného výboru Slobodnej Európy, ktorý vznikol v roku 1949, boli bratia Dullesovci, vtedajší náčelník amerického generálneho štábu a neskorší prezident Eisenhower, predseda Bank of America Lawrence Giannini, riaditeľ rockeffelerovskej Chase National Bank Arthur W. Page a ďalší zástupcovia rozhodujúcich mocenských, vojenských, diplomatických, finančných a spoločenských kruhov.
Dosť však bolo histórie. Pozrime sa na ňu z hľadiska súčasnosti a najmä budúcnosti. Fakt, že v kľúčových pozíciách na vrchole najdemokratickejšej krajiny sveta súbežne pôsobilo bratské duo Dullesovcov, očividne naznačuje, že rodinkárstvo nebolo a nie je výsadou totalitných režimov. Rody s dedičným privilegovaným ekonomickým a politickým postavením očividne nepatria ani do starého železa monarchií, ani do čerstvo zošrotovaných sociálnych experimentov 20. a 21. storočia. Naopak – pre Spojené štáty sú dynastie charakteristické a ich vyjadrením zďaleka nie sú iba spomínaní bratia či súčasný americký panovník Bush II.
Ukazuje sa, že nijaký politický systém nie je a zrejme ani nemôže byť vo svojej podstate natoľko originálny, aby sa z hľadiska technologických princípov a zákonitostí moci zásadne odlišoval od iných spoločenských modelov, ako sa to usiluje hlučne tvrdiť každá konkurenčná propaganda.
Autor (1956) je spisovateľ a publicista
