Bol som Paulusovým pobočníkom

O bitke storočia, ako mnohí nazývajú boj o Stalingrad, vyšlo veľa kníh. Autorom jednej z nich bol i Wilhelm Adam, pobočník a osobný priateľ bývalého poľného maršala a veliteľa nemeckej 6. armády Friedricha Paulusa. Nazval ju Bol som Paulusovým pobočníkom. SLOVO vám prinesie nielen krátky pohľad na túto knihu, ale v pokračovaní aj exkluzívny autentický rozhovor s W. Adamom. W. Adam vo svojej knihe podáva strhujúci a napínavý obraz dramatického ťaženia wehrmachtu v druhej svetovej vojne na úseku Poltava – Stalingrad od januára 1942 do januára 1943. Podrobne opisuje sovietsku protiofenzívu a napokon aj katastrofálnu situáciu nemeckých vojsk pri Stalingrade. Sú to otrasné obrazy skazy, keď nemeckých vojakov moril neznesiteľný hlad i zima a ustupujúce vojská sa v panike hnali cez stuhnuté mŕtvoly vlastných vojakov. Tieto udalosti vníma zo zorného uhla dôstojníka starej tradičnej nemeckej vojenskej školy. Napäté vzťahy Druhú časť knihy vypĺňajú obrazy zo zajatia a ťažký boj ľudí tentoraz samých so sebou, ktorí počas vojenského obkľúčenia v stalingradskom kotle nadávali na Hitlera, v zajatí strhávali ďalších na svoju stranu, a tak spoznávali pravdu o Hitlerovi. Wilhelm Adam sa tiež dopracoval k svojej pravde o Stalingrade i o druhej svetovej vojne vôbec a po návrate zo zajatia sa stal presvedčeným antifašistom a antimilitaristom. Wilhelm Adam bol Paulusovým najbližším spolupracovníkom. Vzťahy medzi Paulusom a jeho vtedajším náčelníkom štábu generálom Schmidtom boli veľmi napäté, až nepriateľské. Paulus neprekročil rámec služobných vzťahov so žiadnym z generálov vo svojom okolí. Iba s Adamom sa zblížil, dôveroval mu a overoval si u neho svoje rozhodnutia. Dalo by sa povedať, že Adam bol akýmsi spovedníkom poľného maršala, čím je význam jeho spomienok autentickejší, väčší a cennejší. Netrpezlivý Hitler Skôr, ako sa budeme zaoberať situáciou v štábe maršala Paulusa v Stalingrade, pripomeňme si niekoľko epizód, ktoré sa odohrali v Hitlerovom poľnom stane. Bolo to koncom septembra 1942, keď prišlo k nepríjemnej výmene názorov v Hitlerovom poľnom stane medzi Hitlerom a náčelníkom generálneho štábu Franzom Halderom. Hitler už pri príchode náčelníka štábu bol zamračený. Pedantný Halder otvoril fascikel a začal referovať o situácii na východnom fronte. – Prestaňte, – prerušil ho Hitler. – Hovorte mi o Stalingrade. Iné ma nezaujíma. – Situácia sa, bohužiaľ, nezmenila, môj führer. Rusi kladú fantastický odpor. Bojuje sa v meste. Na juh od Stalingradu predsunuté jednotky 6. armády prenikli k brehom Volgy. Generál Paulus oznamuje… – Viem, prečo mi hlásite dvadsaťráz to isté! -vyrútil sa Hitler na náčelníka štábu. – Povedzte mi, kedy dobyjete Stalingrad! – Ak dovolíte, môj führer, – zajakal sa Halder, – zdá sa, že musíme dočasne zastaviť ofenzívu. Šiesta armáda má ťažké straty…. – Čo? – sčervenel Hitler. – Vy nie ste generál, ale frajter! Mali by ste veliť rote! Pýtam sa vás, kedy padne Stalingrad?! Halder sa pokúsil niečo povedať, ale Hitler ho prerušil. – Čo je toto? Čo? – zamával pred Halderom listami strategického plánu a hodil ich na zem k nohám náčelníka štábu. – Prečítajte si, čo tam stojí! Halder nemusel čítať. Vedel predsa naspamäť, že podľa plánu sa mali nemecké vojská 10. júla zmocniť Borisoglebska, 20. júla Stalingradu, 10. augusta Saratova, 15. Kujbyševa, 25. septembra mali dobyť Baku, a tým skončiť letné boje v roku 1942. – Oneskorili ste sa už o dva mesiace, – kričal zadychčaný Hitler. Halder sa pokúsil oponovať, hovoril o míľových postupoch od Rostova na východ, ale to vyvolalo len führerov väčší hnev. – Potrebujem Rusko, a nie míle. Dva mesiace ste prešľapovali na mieste, generál Halder. Kde je Stalingrad? Na východe mám 240 divízií, milióny vojakov, a vy mi navrhujete zastaviť ofenzívu?! Ak nie ste schopný viesť armády, choďte veliť rote. Najlepšie urobíte, ak sám požiadate o penzionovanie, ináč vás vyženiem ako pucáka… Halder cúvol k dverám. Uvedomil si, že všetko je stratené, preto položil už len jednu otázku: – Komu mám odovzdať generálny štáb? – Kurtovi von Zeitzlerovi! Voda z Volgy Tučnučký Zeitzler, nový náčelník generálneho štábu, vstúpil do Hitlerovej pracovne s vážnou tvárou. Nevšímal si generálov, ktorí stáli okolo, lebo dobre vedel, že všetci naňho zazerajú. Bol len synom vidieckeho farára a nikto z príbuzenstva nerobil vojenskú kariéru. Zdalo sa, že Hitler bol spokojný s výberom nového náčelníka. Neskôr sa len utvrdil v tomto presvedčení, keď onedlho dostal od Stalingradu do ríšskej kancelárie malý darček – poľnú fľašu naplnenú vodou z Volgy. Bol to nápad Kurta von Zeitzlera. Hitler sa tešil darčeku ako malý chlapec. Nalial vodu do pohárov, pil ju ako víno a predniesol prípitok. Situácia pri Stalingrade sa napriek tomu nezmenila. Rusi naďalej kládli veľký odpor. Uplynuli dva mesiace a 19. novembra 1942 splašený Zeitzler telefonoval Hitlerovi. Ten však spal a keďže sa ho náčelník štábu neodvážil nechať zobudiť, zanechal mu u pobočníka len odkaz: – Len čo sa führer prebudí, oznámte mu, že Rusi dnes ráno začali ofenzívu. Večer Zeitzler prišiel k Hitlerovi osobne, aby mu podal hlásenie. O dva dni sa zasa ukázal s hlásením, v ktorom navrhoval, aby sa Paulusova armáda, ktorá sa dostala do obkľúčenia, mohla prebiť na západ. V mene Paulusa žiadal, aby mu nechali voľnú ruku. – Tak ako Paulus ani ja nevidím iné východisko, – uzavrel. – Nikdy! – rozčúlil sa Hitler. – Šiesta armáda zostane v Stalingrade. Vtedy ešte nepredpokladal, že jej podstatná časť tam naozaj zostane naveky… Zúfalý pokus o záchranu Práve pre tieto udalosti som navštívil plukovníka Adama: zánik 6. nemeckej armády, zajatie generála Friedricha Paulusa a spolu s ním i jeho. No predsa len moja prvá otázka patrila obdobiu bojov o Stalingrad. – Základom plánu ruskej stalingradskej ofenzívy, – spomínal plukovník Adam, – bolo obkľúčiť a zničiť všetky nemecké zväzy, ktoré sa prebojovali k Stalingradu. Podľa plánu mali údery zasadiť jednotky troch frontov: juhozápadného, donského a stalingradského. Dňa 19. novembra 1942 začal sa súčasne prielom našej obrany na niekoľkých úsekoch juhozápadného a donského frontu. V ten deň ráno po silnej delostreleckej príprave sovietska pechota a tankové zväzy začali postupovať k juhu… Na druhý deň, 20. novembra, prešli do protiofenzívy aj vojská stalingradského frontu. Dňa 23. novembra dokončili jednotlivé fronty obkľúčenie nemeckých vojsk. V obkľúčenom priestore bolo 22 nemeckých divízií s počtom 300-tisíc mužov a množstvo vojnového materiálu. Bola to operácia, ktorá ukázala veľké vojnové umenie sovietskych generálov a dôstojníkov. Dobre premyslený a pripravený úder vykonali energicky a presne. V polovici decembra podnikli hitlerovské vojská zúfalý pokus prebojovať sa k Stalingradu a oslobodiť obkľúčených. Protiúdery sovietskych vojsk tomu zabránili a zvyšky porazených nemeckých vojakov sa rozpŕchli na západ. Potom sa rozvinula generálna ofenzíva sovietskych vojsk na severnom Kaukaze a v oblasti Voroneže. Tá definitívne uzavrela obkolesenie nemeckých vojsk pri Stalingrade. Obkľúčené vojsko bolo vystavené bombardovaniu sovietskeho letectva, delostreleckej a mínometnej paľbe. Pozemné útoky neprestávali. V nemeckej armáde vypukol hlad. Nemci sa letecky pokúsili zásobovať obkľúčené vojská a časť ich evakuovať, ale aj tento pokus zmarilo sovietske letectvo. Od 19. novembra 1942 do 10. januára 1943 sovietske vojská zničili pri Stalingrade vyše 600 nemeckých dopravných lietadiel. Sovietske velenie navrhlo generálovi Paulusovi, dôstojníkom a vojskám v obkľúčení kapituláciu. Hitler im ju zakázal prijať a nariadil postaviť sa na húževnatý odpor. Paulus teda kapituláciu odmietol. Situácia na fronte sa stala pre nemeckých vojakov neudržateľná. V štábe maršala Paulusa Dunkerque, Tobruk, Moskva, Pearl Harbor, Stalingrad, Kursk, Falaise, Minsk, Berlín – to sú miesta nerozlučne späté s najdramatickejšími udalosťami druhej svetovej vojny. Zo všetkých sa však vari najhlbšie vryl do pamäti generácií, ktoré prežili druhú svetovú vojnu, Stalingrad. Stal sa priam symbolom zvratu vo vojne a nádejou pre porobené národy. Po Stalingrade prišli ďalšie porážky wehrmachtu až po tú konečnú v Berlíne. Kniha o Stalingrade nie je iba spomienkou vysokého dôstojníka na historické udalosti, ale aj osobnou spoveďou, ktorá ukazuje na hlboké vnútorné rozpory a konflikty medzi vysokými štábnymi dôstojníkmi v kritických dňoch stalingradskej bitky. Naviac ukazuje aj prerod jedného z významných aktérov – vysokého dôstojníka na demokrata a antifašistu. A podľa neho samého až táto bitka urobila z neho ozajstného Nemca – vlastenca. Bulvárna tlač písala nezmysly o Paulusovom návrate zo zajatia. Vraj má list od Stalina, v ktorom zdôrazňoval neporaziteľnosť Sovietskeho zväzu, a príde domov s nejakým tajným komisárom. Keď sa maršal Paulus 25. októbra 1953 vrátil do Berlína, čakal ho tam aj plukovník Adam, ktorý ho odprevadil do Drážďan. Paulus mu spomínal, že pri odchode zo Sovietskeho zväzu prežil ťažké chvíle. Potom mu podal vyhlásenie, ktoré si prečítal. Bolo v ňom napísané: ,,Ako veliteľ nemeckých jednotiek v takej osudovej bitke pre moju vlasť, v boji o Stalingrad, som spoznal všetky hrôzy dobyvačnej vojny, a to nielen pokiaľ ide o mojich vojakov. Poučenie z vlastných skúseností, ako aj z priebehu druhej svetovej vojny ma priviedlo k poznaniu, že osud nemeckého národa nemožno stavať na myšlienke moci, ale iba na trvalom priateľstve so Sovietskym zväzom a s ostatnými mierumilovnými národmi. Preto nepovažujem teraz podpísané vojenské zmluvy na západe, spočívajúce na ideách moci, za vhodný prostriedok na vytvorenie podmienok mierového zjednotenia Nemecka a zabezpečenia mieru v Európe. Naopak, tieto zmluvy iba zväčšujú nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z rozdelenia Nemecka a toto rozdelenie iba prehlbujú. Som presvedčený, že jediná reálna cesta k mierového zjednoteniu Nemecka a zabezpečenia mieru vôbec vedie iba cez vzájomnú dohodu Nemcov a podpísanie mierovej zmluvy na základe sovietskej nóty o nemeckej otázke adresovanej západným mocnostiam 15. augusta tohto roku! Preto som sa rozhodol, že po návrate do vlasti venujem všetky svoje sily dosiahnutiu opätovného mierového zjednotenia Nemecka a upevnenie priateľstva nemeckého ľudu so sovietskym ľuďom, ako aj so všetkými ostatnými mierumilovnými národmi. Nechcel by som opustiť Sovietsky zväz bez toho, aby som sovietskych ľudí neubezpečil, že svojho času som prišiel do ich krajiny ako nepriateľ slepo poslúchajúci rozkazy, teraz však odchádzam z nej ako priateľ.“ (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je publicista