Bývame v bezpečí 15. parížskeho obvodu: v buržoáznej oblasti, kde nehorí nijaké auto. Nepokoje sú len v chudobných oblastiach a autá horia len tam. Vo Francúzsku sme si to zariadili dobre: postavili sme getá ďaleko od bohatstva, takže nás chudobní ľudia neobťažujú pocitmi viny. Jediní ľudia, ktorých sociálne nepokoje trápia, patria k pracujúcej triede, ktorá tam žije. A potom to ešte, samozrejme, trápi policajtov. Až tak ma neprekvapujú veci, ktoré sa dejú. Sú totiž prirodzenou reakciou na každodenné symbolické násilie a zúfalé životné podmienky, ktoré museli ľudia žijúci v týchto oblastiach znášať príliš dlho. Smutné je, že chudobní ľudia, ktorí roky splácajú pôžičky, za ktoré si kúpili auto, majú skutočné problémy. Smutné je, že medzi civilné obete násilia patria aj chudobní ľudia žijúci na predmestiach. Smutné je, že pre mladých ľudí z prisťahovaleckých komunít bude ešte ťažšie nájsť si prácu – v ich životopise bude vždy figurovať miesto, kde žijú. Smutné tiež je, že z toho všetkého bude priamo získavať krajná pravica. Smutné je, že zajtra vo väzení mnoho mladých a stratených mladých mužovo zistí, aké sú následky toho, čo urobili. V skratke – priepasť medzi dvoma svetmi sa ešte viac prehĺbi. Ľudia (a vláda) možno konečne pochopia, že nemôžeme akceptovať, aby za múrmi geta ľudia žili mizerným životom. To je možno jediný pozitívny aspekt tragédie. Pochybujem však o tom. Konzervatívne a pravicovo-liberálne sily sú len zriedka fanúšikmi hermeneutiky sociálnych problémov. Radšej sa na veci pozerajú cez prizmu „práva a poriadku“.
Autor je sociológ
