Odídu: blesky a hromy, šok a strach. Prach, popol, oheň, dym, piesok, krv a kopa prachu sa presunú za kulisy. Javisko však zostáva obsadené. Otázka položená pri dvíhaní opony nebola zodpovedaná. Prečo sme šli do vojny? Ak sa skutočne nenájdu zbrane hromadného ničenia, otázka sa bude ozývať čoraz nástojčivejšie. Aj keď sa nejaké zbrane v Iraku nájdu, je pravdepodobné, že väčšina bola presunutá do novších skrýš za irackými hranicami. Ak by došlo k hrôzostrašným udalostiam, môžeme sa spoľahnúť na predvídateľnú odpoveď: „Dobrí, čestní, nevinní Američania dnes umreli kvôli zlým teroristom al-Káidy.“ Áno, budeme počuť prezidentov hlas ešte predtým, ako vôbec vysloví takéto slová. (Tých z nás, ktorí nie sme práve nadšení Georgeom W. Bushom, môžeme len utvrdiť, že žiť s ním v Oválnej pracovni je, akoby ste boli zosobášení s priateľom, ktorý vždy hovorí presne to, čo už vopred viete, že povie; to pomáha vysvetliť, prečo ho viac než polovica Ameriky, zdá sa, miluje.) Kľúčovou otázkou zostáva – prečo sme šli do vojny? Odpovede zatiaľ niet. Množstvo odpovedí už vyvolalo riadny zmätok. Samozrejme, najboľavejšie je v tomto momente odhalenie hrobov. Odhalili sme svet monštra, ktoré zabilo nevypovedané množstvá, megamnožstvá obetí. Nikde sa nezdôrazňuje, že veľa týchto tiel patrilo šíitom z južného Iraku, ktorí boli počas posledných dvanástich rokov opakovane popravovaní preto, že sa odvážili vzbúriť proti Saddámovi hneď po skončení vojny v Perzskom zálive. Samozrejme, práve my sme ich povzbudzovali k tomu, aby revoltovali. A potom sme im nepomohli. Prečo? V prvej Bushovej administratíve možno koloval argument, ktorým nakoniec vyhrali tí, ktorí sa nazdávali, že šíitske víťazstvo nad Saddámom by spôsobilo množstvo irackých imámov, ktorí by postupovali spolu s iránskymi ajatolláhmi: šíiti by sa spojili so šíitmi! Z hľadiska zostávajúcich irackých šíitov by sa nám ťažko dokazovalo, že neboli obeťami dvojitého kríža. Možno sa potom obzrú ponad hroby, za oslobodenie ktorých si navzájom blahoželáme, a hrobovým hlasom nás požiadajú, aby sme prevzali na seba podiel viny. Čo, samozrejme, neurobíme. Áno, naša vina za veľkú časť týchto tiel zostáva v úzadí. Saddám kopal masové hroby počas celého obdobia 70. a 80. rokov. Masovo zabíjal komunistov, čo nás veľmi neobťažovalo. Potom zmasakroval desiatky tisíc Iračanov počas vojny s Iránom – v čase, keď sme ho podporovali. Veľké množstvo nedávno objavených hrobov pochádza práve z tohto obdobia. Skutoční zabijaci sa však nikdy neobzerajú späť. Administratíva sa zapodievala len tým, ako čo najlepšie spustiť vojnu. Ponáhľala sa nájsť ospravedlniteľné dôvody. Iračania predstavovali nukleárnu hrozbu, oplývali zbraňami hromadného ničenia, úzko spolupracovali s al-Káidou, boli dokonca špinavými géniami v pozadí útokov 11. septembra. Dôvody, ktoré sa ponúkali americkej verejnosti, sa ukázali nedostatočné, neoveriteľné a bez akejkoľvek realpolitiky. Museli sme predať vojnu na základe falošných motívov. Intenzita falzifikácie bola najväčšmi vnímaná ako odraz obrovskej škody, ktorú 11. september priniesol americkej morálke, najmä korporáciám. Všetkým zamestnancom firiem na vysokých i nízkych postoch, manažérom, šéfom divízií, sekretárkam, predajcom, účtovníkom, trhovým špecialistom, všetkým týmto masám amerických firemných úradníkov, aj tým, čo mali príbuzných, priateľov alebo spolužiakov pracujúcich v dvojičkách. Šok prenikol do fundamentu amerického ducha. Americká pracujúca trieda sa identifikovala s bojovníkmi, ktorí umreli, keď bojovali s ohňom, s požiarnikmi a policajtmi, všetci sa naraz stali vznešenými. Pre Busha to bol zdroj politického bohatstva, ale za podmienky, že dokázal prezentovať vhodný zmysel odplaty pred miliónmi občanov – alebo desiatkami miliónov? – ktorí sa priamo identifikovali s tými, ktorí vo dvojičkách zhoreli. Keď sa vojakom, ktorých sme poslali do Afganistanu, nepodarilo chytiť Usámu bin Ládina, Bush sa opäť zamotal do domácich problémov, ktorých okamžité riešenie nebolo až také jednoduché. Ekonomika upadala, trh bol na dne a niektoré z klasických bášt americkej viery (korporačná integrita, FBI a katolícka cirkev – spomeniem aspoň tri) utrpeli osobitnú, závažnú stratu svojej tváre. Rastúca nezamestnanosť podkopávala národnú morálku. Keďže naša administratíva zjavne nebola pripravená riešiť ktorýkoľvek z týchto závažných problémov, ktoré navyše neprinášali bohatstvo pre horných desaťtisíc, bolo prirodzené, že cítila potrebu pustiť sa do väčších dobrodružstiev – vojny! Akýkoľvek závažnejší dôvod bol namieste – nukleárna hrozba, teroristické hniezda, zbrane hromadného ničenia. Nakoniec sme aj tak mohli vyhlásiť, že oslobodzujeme Iračanov. Kto sa mohol v tejto veci sporiť? Nikto. Mohli sme sa len pýtať: Čo to bude stáť našu demokraciu? Ak sa hovorí, že administratíva niečo vedela, veľká väčšina nás nevedela nič – administratíva vedela, že máme veľmi dobrú, možno mimoriadne dobrú, aj keď v podstate neotestovanú skupinu ozbrojených síl, zručnú, disciplinovanú, vysoko motivovanú armádu, orientovanú na budovanie kariéry a vedenú generálmi, ktorí sú inteligentní, s vyjadrovaním na vysokej úrovni, a oveľa menej korumpovateľní ako ktorékoľvek iné vojenské skupiny v Amerike. V takejto situácii si ich Biely dom nemohol dovoliť nepoužiť. Dokázali by svoju povesť budovateľov morálky pred kľúčovou zložkou amerického života – pred desiatkami miliónov Američanov, ktorých 11. september citovo zranil. Mohli dokonca slúžiť oveľa väčšej skupine, ktorá svojho času tvorila takmer 50 percent populácie a bola hlavnou politickou oporou prezidenta. Táto skupina sa dá len ťažko prekonať. Bolo vecou kolektívneho ega, že dobrý priemerný biely americký muž už ani nemal prečo pestovať svoju morálku, keďže trh práce bol na tom zle, jedine že by sa stal príslušníkom ozbrojených síl. Tam to bolo iné. Ozbrojené sily sa stali paradigmou vysokého mladého atléta, ktorý sa usiluje otestovať si svoju veľkosť. Mohlo to byť aj tým, že tam, kde líšky dávajú dobrú noc, sa skrýval chlapík, ktorého prinútili rozkazovať a ktorého meno bolo Irak? Vysnívaný protivník. Púštna vojna je šitá na mieru vzdušným silám, ktorých technológie sú dokonale porovnateľné s prvotriednym leteckým módnym modelom na úteku. Áno, oslobodili by sme Iračanov. A tak sme šli ďalej, napriek všetkým prekážkam. Prvú z nich predstavovala OSN. Bez ostychu, bez hanby, hrdo, a s vervou sa najmenej polovica našej nezvyčajne rozdelenej Ameriky už nedočkavo hnala do ďalšej vojny. Vedeli sme, že naša televízia bude ohromujúca. A aj bola. Sterilná, ale ohromujúca, presne taká, aká by dobrá káblová televízia mala byť. Boli aj iné dôvody na využitie našich vojenských zručností, menšie, ale zato dôležité: tieto dôvody nás vracajú k pretrvávajúcemu nepokoju bieleho amerického muža. Za posledných tridsať rokov ho zakaždým porazili. Či už to bolo dobré alebo zlé, ženské hnutie dosiahlo úspech a ego starého bieleho muža v žiare zhorelo. Dokonca aj útecha z povzbudzovania jeho tímu v televízii bola narušená. Mnohým sa dostalo oveľa menšej odmeny pri sledovaní športu ako v minulosti, čo je jasná a deklarovateľná strata. Veľké biele hviezdy z predvlaňajška už boli väčšinou preč, vo futbale, basketbale, boxe a polovica ich je preč aj v bejzbale. Vo všetkých týchto športových disciplínach dnes dominujú čierni géniovia (a do popredia sa rýchlo dostávajú aj Hispánci, svoj priestor si nachádzajú aj Ázijci). My, bieli muži, sme zostali dominantní napoly v tenise (aspoň v tej mužskej polovici), a azda sa nám darí v ľadovom hokeji, lyžovaní, golfe (s pozoruhodnou výnimkou Tigera), ako aj v lakrose, ľahkej atletike, plávaní a vo Svetovej federácii wrestlingu – v pozostatkoch kedysi veľkého a slávneho bieleho atletického centra. Samozrejme, niektorí športoví fanúšikovia milovali hviezdy svojich favorizovaných tímov bez ohľadu na rasu. Niekedy mali najradšej čiernych atlétov. Títo bieli muži mali väčšinou blízko k liberálom. Bushovi boli nanič. Ten sa musel starať o svojho bezprostredného voliča. Jeho skrytá sila spočívala v tom, že vedel o nevypovedaných veciach, ktoré najväčšmi trápili bielych Američanov – teda presne o tých veciach, ktoré si neboli vždy pripravení priznať. Napríklad to, že ľudia posadnutí športom sa môžu stať závislými od víťazstva. Šport, korporačná etika (reklama) a americká vlajka sa stali triumvirátom víťazstva, ktoré viedlo k mnohým psychickým prepojeniam na armádu. Koniec koncov, vojna bola so všetkým ostatným najdramatickejšou a najvážnejšou extrapoláciou športu. Stratégiu víťazstva mnohí chápali ako najušľachtilejší druh zisku v spojení s patriotizmom. Bush teda vedel, že veľké víťazstvo v ľahkej vojne by u dobrého bieleho amerického muža zabralo. Keby černosi a Hispánci zastupovali medzi naverbovanými vojakmi svoju časť populácie, ani tak by netvorili väčšinu. Tváre dôstojníckeho zboru (ako vidno na televíznych obrazovkách) pritom naznačovali, že percento bielych rástlo s rastúcou hodnosťou. Navyše sme vyrazili s radom tankov, námornými jednotkami a jedným zázračným tromfom — najlepšími leteckými silami, aké kedy existovali. Ak by sme kdekoľvek inde machizmus nedokázali identifikovať, určite by sme sa spoliehali na prepojenie medzi bojom a technológiou. Dovolím si naznačiť nepríjemnú myšlienku, a to že toto bol jeden zo skrytých, ale zato skutočných dôvodov, prečo sme vyhľadávali vojnu. Vedeli sme, že s veľkou pravdepodobnosťou v nej budeme dobrí. V priebehu všetkých tých rýchlych udalostí uplynulých mesiacov prešla naša armáda záhadnou transformáciou. Z potenciálneho veľkého atléta sa chtiac-nechtiac stal pomocný lekár, ktorý musí rýchlo operovať nebezpečne chorého pacienta plného frustrácie, ukrutností a násilia. Aj v poslednom mesiaci, keď pacient má už ranu ako-tak zašitú, sa vynára nová, neľahká otázka: Vyrobili sa nové lieky na šíriace sa infekcie? Vieme vôbec ako liečiť hnisy? Alebo by bolo lepšie aj naďalej dôverovať len veľkému americkému šťastiu, našej viere v naše božsky ochraňované šťastie? Zo zvyku sme z nadšenia bez seba. Ak sa tieto hnisy ukážu nezvládnuteľné alebo jednoducho náročné na čas, nemali by sme ich nechať tak? Mohli by sme sa presunúť na iné miesto. Sýria, mohli by sme vyhlásiť hlasom Johna Waynea: Môžeš utekať, nemôžeš sa však skryť. Saudská Arábia, ty preceňovaná napuchnutá nádrž, potrebuješ nás viac než kedykoľvek predtým? A Irán, pozri, zrak upierame na teba. Bol by si dobrou potravou. Pretože keď bojujeme, cítime sa dobre, sme pripravení ísť a potom ísť ešte ďalej. Máme chuť. Veď sú tu miliardy, ktoré môžeme získať na Blízkom východe, pokiaľ sa udržíme na čele biliónov dlhov, ktoré sa za nami vrátia domov. Povedzme to nahlas: motívy, ktoré vedú k najväčším historickým činom národa, nemôžu byť vyššie, ako je duchovné chápanie jeho vedenia. Kým George W. možno nevie toľko, koľko si myslí, že vie o povahe božieho požehnania, aj tak nás vezie veľkou rýchlosťou – tento muž za volantom, ktorého najväčšou pýchou je azda to, že vedel využiť čiastočné vlastníctvo prvoligového bejzbalového tímu, aby získal post guvernéra Texasu. A – zabudneme vôbec niekedy? – bol vynesený právnymi trikmi a podfukmi v dnes už poškvrnenom, no ešte stále všemocnom chválospeve: Sláva Ti! Nie, nevyrastieme vyššie, ako je duchovné chápanie nášho vedenia. A teraz, keď opojenie z víťazstva začalo chladnúť, niektorí zistia, nakoľko je skazené. Veď sme opäť obeťami všetkých tých reklamných vied, ktoré závisia od lží a manipulácie. Klamali nás o skutočných dôvodoch tejto vojny, ťahali za nos, uťahovali si z nás niektorí z najlepších stláčateľov gombíkov, len aby sme uverili, že sme vyhrali šľachetnú a potrebnú bitku, keď protivník bol v skutočnosti vymletý hlupák, ktorého hrôzy ustupovali s rastúcim vekom. Možno nebol až taký starý. Saddám sa možno rozhodol ísť do podzemia s toľkým bohatstvom, koľko si len mohol zobrať, a financovať al-Káidu alebo niektorú jej časť v spolupráci s Usámom bin Ládinom – nový podzemný tím, nekompatibilné teroristické dvojičky. Toto je hypotéza natoľko šialená ako svet, v ktorom začíname žiť. Demokracia, viac než akýkoľvek iný politický systém, závisí od trošky čestnosti. Koniec koncov to dosť závisí od milosrdnosti lídra, ktorý nebol nikdy sám sebou zmätený. Čo možno povedať o človeku, ktorý strávil dva roky vo vzdušných silách Národnej gardy (aby nemusel ísť do Vietnamu) a potom postúpil – ako mnoho iných skazených a bohatých otcových synov – aby sa nemusel hlásiť do služieb v druhom roku služby? Väčšina z nás si pamätá epizódy z mladosti, pri ktorých sa zahanbí. Znakom dospelosti je, že sa už nesnažíme profitovať z našich raných nedostatkov a nerestí, ale sa pokúšame z nich poučiť. Bush však z vyhlásenia o ukončení útokov na Irak spravil veľkolepú módnu šou. Dramaticky pristál na palube lietadlovej lode Abraham Lincoln na prúdovom lietadle S-3B Viking. Lietadlová loď sa nachádzala neďaleko San Diega vo vzdialenosti dosažiteľnej helikoptérou. G. W. sa však musel ukázať pri leteckých insígniách a presvedčiť, ako dobre mu sedí uniforma, ktorú si nectil. Jack Kennedy, vojnový hrdina, bol stále v civile, aj keď pôsobil ako hlavný veliteľ. Podobne ako generál Eisenhower. George W. Bush, keby bol úplne sám, sa mohol stať modelom svetovej triedy (keďže sa nikdy nefotografuje na škaredé snímky), keď si vzal helmu a predviedol letecký odev. Keď tam stál pred fotoaparátmi, vyzeral ako jeden z dobrých chlapíkov medzi dobrými chlapíkmi. Dúfajme, že naša demokracia prežije toto neustále špinenie do hniezda. Z The New York Review of Books preložila Judita Takáčová
