Ľubica Somolayová Rastlinná úzkosť v drieku nebadateľne skromná v nádychu vietor v žilkovaných plachtách zapiera pohyb bez vychýlenia z rozvážnej osi bez radikálnych rozhodnutí vykoreniť dokonale prispôsobivá s istotami pevne pri zemi začína svoj rituálny tanec – roztvára kvet do čiastočiek a každou sa poddáva zvlášťako môže čosi živé byť tak pokojné? dávať najavo bez rozmýšľania, aby bolo o čom premýšľať? zakorenené v koreničke rezonanciami tratí od okrajov lístkov vedia o nás – dokonale vodivé zdržanlivosťou proti banalite a hystérii Zdržanlivosť iskriaci pokoj vybuchuje pod povrchom exploduje v útrobách ako kyslík (čo nás drží pri živote, aj zabíja) sopky pod ľadovcom vyhrievajú jaskyne lávou, ale ja nedokážem zadržať smútok presakujúci z medzibunkových priestorov a tebe z diaľky tento boj nevinnosti so skúsenosťou pripomína vznešenú ľahostajnosť * * * Bez nároku na protipohyb, protivášeň či proticit, jednosmerne: nezakladá si na zrážke v symetrii. Medúza ponúka všetko, no s prílivom očakáva aj reakciu, ochotná urobiť pre ňu kedykoľvek čokoľvek. Byť ako ona: obtekajúca každú molekulu relevantného pulzora. Šíriaca rozvírené body elementárneho pokoja. Dokonale súzvučná v dvojitej špirále prieniku skúseností. Ochutnávajúca zrnká potu, čo odmietajú kryštalizovať. Ochraňujúca krehké jadrá, čo trúfalo opustili svoje kôstky. Strážiaca bezpečnosť včiel, čo nevedia zaspať a lietajú pomedzi vločky snehu. Plasticky rešpektovaná opornými obrysmi. Equilibrium ponuky a dopytu je tak dočasne v kríze. Čo ak územie hry potichu presakuje, elegantne sa pretiahne každou škárou natrhnutého vykryštalizovaného priestoru a infikuje ďalší, čerstvo nariasený? * * * Ak sú obrazy mechanizmom na prenos citov jednoduchosť ich foriem kompenzujem bohatosťou zámerov jednorozmerných bezpečne skrytých pod ploskáčmi na dne pod kubíkmi mora v temnejúcej tiaži s belasou medúzou na zvýraznenie kontrastu aby nebodaj nevyplávali zahovárame odďaľovaním veci ponárame pod prah zaostriteľnosti Tiaž hĺbky všetko zažehlí a tretí rozmer radi oželieme ako však rafinovane pospájať všetky plochy tak aby sme sa ráno budili svieži, so spojitosťou svetla aj pri obnovujúcich sa korienkoch vlasoch aby nám v noci nevyprchalo čo už stáročia existuje len v mysliach niekoľkých jedincov aby sme nepodľahli panike keď zistíme, že viac než o mystiku ide o schopnosť využiť vlastnosti svetla vo svoj prospech vlastnosti jazyka na zahovorenie gumovanie neistých obrysov spod rozhodných ťahov priamo do centra presvedčivosti Ľubica Somolayová (1979) vyštudovala históriu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa venuje dejinám a teórii poézie. Jej debut Prižmúrenými očami vyšiel dvojjazyčne v San José, na sklonku roku 2006 vychádza v slovenčine. Martin Solotruk Planktón gravitácie (úryvok) Životodarný mušt z prázdna šumí stvorením – zo seba sa rodí čas. Manifestuje slobodné ja, jasný nepoškvrnený zárodok všade- prítomného živého vedomia, čo eruptívne kvasí exponovanými gestami. Tie privolávajú pozornosť, aby ju zvnútornili do individualizácie čiastočiek, sebareflexie živého striebra, čo sa práve rodí z peny najkrutejšej depresie, z exponenciálnej gradácie koncentrovanej koncentrácie. Mnohé sústredila do komory, experimentálneho prostredia spoločného osudu. Hermeticky uzatvára sústavu, kumuluje v nej strapcovitú dôkaznosť tvorivú valenciu kĺčov. Voľné pokračovania aj tentoraz prichádzajú s rajskou hojnosťou poínt. Sladko sa nevedia dočkať, kedy príde ich chvíľa uvoľnenia do priebežne búrlivého prežívania. Zvnútra sa rozvíjajú príbehy autentických sfér, snažia sa o najhlbší ponor čo najďalej od posledného pokusu o najhlbší nádych, o unesenie vírom kozmického oťaženia. To pretaví zdanlivé nezáväznosti do neuveriteľného riešenia, odhalí nevyhnutnosť postupu od skamenenia do plného bezvýchodiska, až po uvoľnenie toho najlepšieho, čo len môže vyplynúť z daného experimentu so životom. Ďalšie voľné pokračovanie nekonečného príbehu zdúpnie všetkými koncentrickými vrstvami nášho stále šteklivého systému. Vieme o ňom, prispieva k uvoľneniu, k sekrécii, čo nám okrem hrdosti dáva i nekonečnú rýdzu radosť, akoby išlo o čosi viac než len prostý laktázny langue. Seba- roztok sa nasycuje najrôznejšími živinami, presne sa definujú množiny otvorených diel, kvantové matrice v okamihu spúšťajú sladkej reakcie aktivujú k manifestácii premenné roja. Roj experimentuje so zákonitosťami spätnej väzby, čo definujú zdravý rozvoj každého živého popínavca, molekulárneho spletu i žiarivého dieťaťa ako centra pozornosti, každého centra mozgu, čo vstupuje do puberty, v kvasnom procese mladého vína, heroicky zápasí o čistotu, o rozvinutie krásne zvnútornenej kresbo- vitosti. Mapuje svoj nukleárny pohyb, náš latentný historický talent, čo máme na čas v kostiach. To k nemu nás povoláva tento mušt mušej pozornosti, drobnou prácou v prázdne učí novým formám drobnohľadna, molekulárnemu klenotníctvu. Planktón gravitácie testuje chamtivosť v podmienkach priateľskej komunity. Prieskumne zakúša haptickú prítomnosť satelitotvorných reflexov, čo sa zakukľuje do číreho hlasu. Skúma reflexné plôchy všetkého, čo považujeme za svoje najmä preto, že to visí na vlásku, na našom vlásku, čo spája riadiace centrum, štúdio nášho vedomia momentálneho s bdelosťou takmer slnečnou. Vďaka nej vysielame relácie pre ľudí, relácie ľudí i relácie vlnení navzájom do odletov a preletov vzájomne ponúknutých krídel. Tie sprostredkúvajú vznášavé nosné pomyslenia. Vysielame relácie o našej neschopnosti prestať vysielať, zdanlivo definitívnej, pretože bdelosť, ktorú vysielame, a ktorá vysiela nás, prekročila hranicu dostredivosti systému tradičnej spotreby významu. Vyniesla nás do sveta, kde sa pred zrakom, ktorým žmurkavo pukáme sféry, rodí, čo sa má stať. Do sveta, kde známe veličiny zrazu plávajú celkom prirodzene a vôbec nie dostratena. Sú to stále ony, ibaže teraz sa konečne našli, v novej, totálnejšej úlohe: o život bojujú hľadaním sebazáchovného vdychu, plávajú ako moderátorské stelesnenie hybnosti interaktivity v živom vysielaní, Veličiny sa ponárajú za vždy jemnejším rozlíšením, vráskavejú, učia sa za pochodu. S každým ponorom do kŕdľa vektorov múdrejšie, môžu si poľahky dovoliť aj hravosť, spontánnosť, priam tryskovú, cielene disperznú, veď ich momentum živí výdatnosť voľného významu. Koncentruje sa do dýzového uvoľnenia v gradujúcom vrchole. Hyperaktívna swarm intelligence, elektromagnetická húfnosť planktónu, čo v pravej chvíli akceleruje do všadeprítomnej navigácie. Martin Solotruk (1970) po štúdiu na Univerzite Komenského (angličtina – slovenčina) pôsobí na Filozofickej fakulte UK (americká literatúra a kultúra). Venuje sa prekladom (Samuel Beckett, Seamus Heaney, Charles Simic, John Ashbery, Ted Hughes). Vydal básnické knihy Tiché vojny (1997, Prémia ceny Ivana Kraska), Mletie (2001) a Planktón gravitácie (2006). Vedie festival poézie a vydavateľstvo Ars Poetica.
