Vlani sa básnik Milan Rúfus dožil osemdesiatky. Okrem rôznych spomienkových podujatí sa v tom čase po Slovensku začala šíriť aj výzva na jeho poctu – Slovensko recituje Rúfusa. Vyzývala slovenčinárky, slovenčinárov, pracovníkov v kultúre, divadielka poézie a všetkých, čo milujú slovenskú poéziu, aby sa majstrovi poďakovali a vzdali mu hold a úctu tým, že sa na Slovensku budú recitovať jeho básne. S nápadom prišla Základná škola Dr. Milana Hodžu v Bratislave, a spisovateľ Drahoslav Machala v spolupráci s Národným osvetovým centrom a Ústavom politických vied Slovenskej akadémie vied spustili reťaz drobných poďakovaní básnikovi prostredníctvom recitovania jeho poézie. Pravda, vtedy ešte nikto nevedel, že táto pocta bude o niekoľko mesiacov zároveň rozlúčkou s ním.
Na výzvu zareagovali aj učiteľky Základnej školy v Leopoldove a zorganizovali večer Rúfusovej poézie. Okrem detí ho adresovali všetkým, ktorí mali chuť načúvať posolstvu jeho básní. K podujatiu som svojou troškou prispela aj ja a prinieslo mi to čosi nečakané. Jeho najdôležitejším výsledkom pre mňa nebola ani vysoká účasť divákov, ani úspešný priebeh. Najviac ma zasiahlo to, že vďaka stretnutiu, ktoré sme nazvali Báseň v živote básnika sa Rúfusova poézia prihovorila človeku, ktorý jeho hlas dovtedy nepočul. Môjmu otcovi. Dočítala som sa o tom v regionálnom časopise, kam o tomto stretnutí s Rúfusovou poéziou napísal:
Rozumiem
Toto miesto v časopise som si pôvodne chystal na vyjadrenie svojho jednoznačne negatívneho postoja k zavádzaniu eura u nás s názvom Nerozumiem. Už som sa hotoval písať, keď ma moja dcéra Mária zavolala, aby som si pozrel počítačovú prezentáciu o Milanovi Rúfusovi, ktorú pripravuje pri príležitosti majstrových osemdesiatych narodenín v spolupráci s leopoldovskou školou. Už som ich od nej pár videl, ale toto bol celkom iný žáner, kde mladá poetka skladá audiovizuálny hold veľkému umelcovi a ťažko dosiahnuteľnému vzoru.
Hudba, obraz, majstrove básne a počítačové propriety by v mnohých pragmatikoch mohli vyvolať dojem, že pôjde o statočnú zlátaninu. Tiež som pragmatik, ale za tých šesť minút som pochopil, že by sme nemali žiť iba pre euro či koruny. Jemná dramaturgia minidielka ma previedla poéziou, o ktorej som si vždy myslel, že jej nerozumiem. V montérkach a postojačky som pred monitorom mlčal so slzou na krajíčku, užasnutý, že poézia sa dá čítať. A dá sa čítať aj inak, ako si mnohí myslíme. A je rovnako prekvapujúce, že dokáže prehovoriť aj cez zdanlivo nezlučiteľné veci.
Vojtech Moravčík
A pre mňa sú aj takéto malé stretnutia básnika a čitateľa dôkazom, že aj po básnikovej smrti môžem vetu z výzvy Nielen my máme Rúfusa, ale aj Rúfus má nás, povedať v prítomnom čase.
