Banská Bystrica v živote Ľudovíta Štúra

Vyhlásený Rok Ľudovíta Štúra dáva široký priestor na prezentáciu významných politických, spoločenských a kultúrno-umeleckých udalostí viažucich sa túto výraznú osobnosť slovenskej histórie z rozličných uhlov pohľadu. Na mape Štúrovho putovania najviac svieti Uhrovec, Bratislava, Modra. Sú však aj ďalšie miesta, menej akcentované, ktoré podávajú svedectvo o jeho živote a diele.

01_stur_01.jpgRok 1835 bol pre 19-ročného mladého muža významným medzníkom, v ktorom osvedčil svoje smerovanie do budúcnosti. Na bratislavskom lýceu aktívne pôsobil v Spoločnosti česko-slovenskej,  pripravoval na vydanie almanach Plody (1836). V tom čase sa v jeho blízkosti pohyboval aj o niekoľko rokov starší Banskobystričan Samuel Vanko (člen výboru Spoločnosti česko-slovanskej), ktorý mladšieho Ľudovíta pre jeho schopnosti a zápal obdivoval. Ako sa blížili letné prázdniny, prejavil Štúr záujem spoznať krásnu Banskú Bystricu. Dôkaz o tom podáva jeho list priateľovi Pavlovi Čendekovičovi z 8. júna 1835, v ktorom mu objasňoval svoje najbližšie plány na leto.

Samuel Vanko rád ponúkol Ľudovítovi pohostinstvo v dome svojich rodičov, ktorí bývali v Dolnej Striebornej ulici. Samuelov otec  bol remeselník – debnár, svoje remeslo vykonával vo vlastnom dome so záhradou. Svedectvo o jeho vyše mesačnom pobyte poskytol Michal Bothár v Národných novinách z roku 1911. Bol to synovec Samuela Vanka, ktorý sa o Štúrovom pobyte v meste od Urpínom dozvedel od svojej matky Zuzany, Samuelovej sestry.

07_bb_stara_01.jpg
Aké bolo vtedy samotné mesto? V tom čase malo ešte stredovekú podobu s hradbami, mestskými bránami, veľkým námestím s peknými domami; práve v tom roku bol sprístupnený jedinečný mestský park, obrázok nižšie. Pýchou Banskej Bystrice bolo školstvo s jeho zaujímavými pedagógmi a ich odchovancami. Na biskupskom stolci pôsobil proslovensky orientovaný Jozef Belanský, nazývaný otec dietok pre jeho úprimný vzťah k vzdelávaniu mládeže. Mestu dominovala známa šikmá veža, katedrála Sv. Fr. Xaverského, Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie i slovenský kostol Sv. Kríža. Za mestskou bránou v Lazovnej ulici svietil novopostavený evanjelický chrám. 

11_mestsky_park_02.jpg

Okolitá krásna príroda poskytovala nespočetné možnosti na pešie potulky i náročnejšiu turistiku, čo Štúr v hojnej miere využíval. Po aktívnom oddychu sa rád utiahol do tichej záhrady domu a čítal svojho obľúbeného Schillera.

Domácnosť Vankovcov žila čulým spoločenským ruchom, cez prázdniny prichádzali k nim najmä mladí ľudia, nadšení vlastenci, s ktorými Ľudovít zápalisto debatoval o národných otázkach. Ale nezostalo iba pri vážnych témach, došlo aj na zábavné hry a spevy pri gitare, Štúrovom obľúbenom hudobnom nástroji. V skromnej domácnosti mu chutili bryndzové halušky a zemiaková „baba“ –  po bystricky haruľa.

K častým návštevníkom domu patril vtedy 29-ročný Karol Kuzmány, banskobystrický evanjelický kňaz. Plný elánu práve začal pripravovať na vydávanie literárnu  revue Hronka (1836-38) s podtitulom Podtatranská zábavnice. Časopis krasomilného a užitečného čtení. Celkom iste sa ich spoločný rozhovor niesol v duchu smerovania slovenskej kultúry a umenia. Nie náhodou sa Hronka na istú dobu stala platformou pre nastupujúcu štúrovskú generáciu. Sám Ľudovít už v jej prvom ročníku (1836) publikoval báseň Óda na Hronku a potom aj ďalšie príspevky. Priateľstvo a spolupráca s Karolom Kuzmánym pretrvala až do predčasného skonu štyridsaťročného Ľudovíta Štúra.

14_kuzmany.jpg14a_hronka.jpgBanskobystrický evanjelický kňaz Karol Kuzmány sa stal Štúrovým doživotným priateľom a spolupracovníkom, do jeho literárnej revue Hronka štúrovci často prispievali.

V prostredí stredného Slovenska sa Štúr započúval aj do tunajšieho  jazykového prostredia, ktoré neskôr pretavil do kodifikácie spisovnej slovenčiny roku 1843.

Na záver príjemného oddychového, ale aj inšpiratívneho pobytu daroval Štúr na rozlúčku dcére domácich Zuzane vlastnoručne napísaný preklad Schillerovej piesne Chlapec v potoku. V rodine sa tento dokument dlho uchovával, dnešných dní sa však nedočkal.

Možno naznačiť, že leto 1835 definitívne naštartovalo mladého Ľudovíta na dráhu jednej z najvýznamnejších osobností slovenského národného života. Od jesene toho spomínaného roku nasledovali pevné kroky štúrovskej generácie na ceste k vytúženej slobode.

15_hotel_rak.jpgV hoteli Rak na hlavnom banskobystrickom námestí strávil Štúr začiatkom februára 1849 päť dní a nocí.

Do Banskej Bystrice sa Ľudovít Štúr vrátil až začiatkom februára 1849 ako jeden z vodcov slovenských dobrovoľníkov, bojujúcich na strane rakúskeho cisára. Z doteraz bežných citovaných prameňov o jeho „povstaleckom“ pobyte v meste bol záznam v Dejinách kráľovského mesta Banská Bystrica od Emila Jurkoviča (vyd. 2005). Autor tejto jedinečnej kroniky bol lojálne prouhorsky orientovaný, písal ju v maďarskom jazyku spätne v rokoch 1896  – 1922. V jeho očiach bol Štúr neprijateľný, zrejme čerpal zo spomienok  a zdrojov podobne orientovaných pamätníkov. V texte uvádza:

„S príchodom rakúskych vojsk sa v meste na Hromnice objavil aj Ľudovít Štúr. Na druhý deň zamýšľal zorganizovať v župnom dome zhromaždenie, aby na ňom rozvinul idey jeho cisársko-kráľovského veličenstva k slavianskemu ľudu. Richtár Rárus, ktorému Štúr oznámil zhromaždenie, nenašiel dôvod, prečo by mu nevydal povolenie. Bol totiž presvedčený, že Štúr, ktorý od svojho príchodu neprestával navštevovať generálovo sídlo, usporadúva zhromaždenie s jeho súhlasom. Starosta Glabits, ktorý bol vzdialený Štúrovým politickým názorom, sa dopočul o jeho zámere. Pozrel sa na celú vec lepšie a na svoj veľký údiv sa dozvedel, že generál (gen. Götz – pozn. autorky) vôbec nevie o Štúrovom uvažovanom zhromaždení. Okamžite teda odvolal udelené povolenie. Počin odôvodnil tým, že vzhľadom na generálov prísny zákaz všetkých zhromaždení – dokonca dal zavrieť aj kasíno – súhlas nemôže byť Štúrovi udelený… Ľudovít Štúr, aby predsa len mohol usporiadať ľudové zhromaždenie, vydal formálne nariadenie mestskej rade ohľadne vyhlásenia zhromaždenia. Aby získalo väčšiu váhu, dal ho podpísať aj tunajšiemu veliteľovi posádky barónovi Veithovi.  Mimochodom, v sprievodnom liste žiadal mestskú radu, aby dala pozvánku vyhlásiť po dedinách. Mešťanov trápilo Štúrovo vystupovanie a to, ako sa začal správať. Nikto nerozumel, z akého titulu tu mieni účinkovať a rozkazovať dokonca aj mestskej rade, keď nie je ani vojakom, ani vládnym komisárom. Štúr však nedokázal primäť mestskú radu na publikovanie jeho nariadenia. Nepodarilo sa mu ani vybaviť zasadaciu sieň v župnom dome. Neostávalo mu teda nič iné, ako postaviť sa na ulicu a vysvetľovať poslucháčom myšlienky jeho veličenstva, ktoré podľa neho spočívali v tom, aby všetkých vyzvalo do zbrane. Nakoniec rozdal publiku proklamácie, ktoré boli vytlačené ešte v Prahe.“

Z iných historických zdrojov je známe, že Ľudovít Štúr prišiel do Banskej Bystrice spolu s rakúskym vojskom na čele slovenských dobrovoľníkov 2. februára 1849. Ubytoval sa na námestí v hoteli U Raka (Nám. SNP č. 15) a zotrval v ňom 5 dní. Tu intenzívne rokoval o ďalšom postupe a plnení vytýčených cieľov.

13_lazovna_staranov.jpg
Lazovná ulica v 19. storočí, vľavo v strede je budova bývalého župného úradu.  V bývalej budove župného úradu je dnes sídlo štátnej vedeckej knižnice.

svk_3.jpgV súvislosti s aktuálnym výročím narodenia Ľudovíta Štúra sa pracovníci Štátnej vedeckej knižnice a Literárneho a hudobného múzea, ktorí dnes sídlia v bývalej budove župného domu v Lazovnej ulici č. 9, začali viac zaujímať aj o iné zdroje informácií, súvisiace so Štúrovým pobytom v meste. A podarilo sa! V pražských Národních nowinách (red. Karel Havlíček) č. 49 z 27. 2. 1849 publikoval Mikuláš Dohnány  túto správu o Štúrovom pobyte Banskej Bystrici, ktorú spracoval v Brezne 7. 2. 1849:

„Štúr opustil v spoločenstve troch Slovákov Kremnicu dňa 2. februára, aby v B. Bystrici nových dobrovoľníkov nazbieral a v rozširovaní života slovenského pokračoval. V B. Bystrici sa mnoho maď. vetrom nadutých obyvateľov nachádza, a preto neboli sme s takou srdečnosťou a úprimnosťou slovanskou ako v Turci prijatí, ale viac s bázňou a očakávaním ako si p. Štúr počínať bude?  Srdečne nás však prijali tí, čo náš príchod túžobne očakávali, uväznenci a mučeníci naši, ktorí  mnoho týždňov v žalári za slovenskú národnosť sedeli a trápení boli… Dňa 5. o 11. hodine v sieni stoličnej nesčíselné množstvo ľudu už túžobne očakávalo ten okamžik, v ktorom p. Štúr v spoločenstve dvoch dôstojníkov do siene vstúpiť mal. I vstúpil on do siene tejto a medzi hlučným vyvolávaním „Sláva mu, vivat!“ postupoval napred. Vystúpil, oslovil poslucháčov, ktorí s veľkou tichosťou  a nadšením  počúvali nikdy neslýchané veci a slová. P. Štúr najprv predniesol úmysly JMC, z ohľadu národa sloven., ktoré sú: aby mu slobody dané zostali, jeho práva sa nezrušili, ale sväté, nedotknuté sa zachovali; vykladal ďalej, aké boli slobody, čo nám Maďari dali, že to bol iba posmech a potupa atď., že oni ich len pre seba zadržali a nás i ďalej v temnosti a v otroctve zadržať chceli. Preto my Slováci opásali sme si meče a vzali sme si pušky, aby sme si vydobyli slobody a práva, ktoré od J. Jasnosti i nám udelené boli, ale Maďari nám zlomyseľne dať nechceli. Naposledy so zápalom vyzýval všetkých statočných Slovákov do zbroje pre svojho kráľa a pre svoju slovenskú slobodu. Jeho reč bola mnohokrát vykríknutím  „Sláva mu“ prerušovaná. Potom sa ešte čítala proklamácia „ k národu slovenskému“. Nikdy obecenstvo bystrické takú reč doposiaľ na tom mieste nepočulo, a v tom dome, v ktorom práve naši najlepší bratia Slováci v temnici trpeli pre národnosť slovenskú. Niektorí z našich dobrých  šuhajov sa ihneď zapísali medzi dobrovoľníkov. A tak sa slávne toto zhromaždenie dokončilo.“ 

M. Dohnány ďalej uvádza, že v ten istý večer o 7. hodine sa obnovil mestský úrad, ustanovila sa kráľovská rada a slovenská reč sa ako úradná uviedla.  Na druhý deň sa konalo zhromaždenie zástupcov z okolitých obcí, ktorí si taktiež vypočuli plamennú reč Ľudovíta Štúra.

pt_l._stura_1.jpgpt.jpg

Podpredsedníčka NR SR Jana Laššáková a primátor mesta Ján Nosko, odhalenie pamätnej tabule.

Práve informácie z pražských Národných nowín podnietili vedenie štátnej vedeckej knižnice k aktivite – osadeniu pamätnej tabule na počesť vystúpenia Ľudovíta Štúra v zasadacej sieni župného domu (dnes spoločenskej sály ŠVK). Stalo sa tak 28. septembra t. r. za účasti dôstojnej reprezentácie verejného života – podpredsedníčky NR SR Jany Laššákovej, primátora mesta Jána Nosku, rektora Univerzity Mateja Bela Vladimíra Hiadlovského a ďalších vzácnych hostí. Pamätná tabuľa je umiestnená  v autentickom interiéri budovy na prvom poschodí pred vstupom do spoločenskej sály. Natrvalo bude pripomínať vzťah Ľudovíta Štúra k mestu pod Urpínom. Doteraz sa tak dialo iba prostredníctvom pomenovania Námestia Ľudovíta Štúra v priestore, kde sa spája pôvodná Banská Bystrica s Radvaňou.  

Hoci priame stopy Ľudovíta Štúra v Banskej Bystrici boli krátkodobé, ich význam nadobudol silu najmä v nasledujúcom období. Matičné roky čerpali práve v banskobystrickom prameni –  Štefan Moyses a Karol Kuzmány utvorili prvú dvojicu vzácnych osobností na čele tejto  národnej ustanovizne, odtiaľto pochádzal Gustáv K. Zechenter Laskomerský, tu „spieval“ pohronský slávik Andrej Sládkovič, na desať rokov sa upísal mestu aj Ján Botto. V Banskej Bystrici v tom čase žilo veľa národne orientovaných učiteľov, študentov, advokátov i prostých ľudí, ktorí výrazne pomáhali dvíhať hlavu slovenskému národu. Bez vplyvu mesta pod Urpínom by sa nepodarilo dosiahnuť to, čo sa v období existencie Matice slovenskej (1863 – 1875) udialo.

Foto: Archív autorky

Vyšlo v Literárnom týždenníku 33 – 34/2015

(Celkovo 44 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter