Začiatky arizácie židovského majetku na Slovensku spadajú do polovice roku 1939. Za jej definitívny začiatok možno považovať prijatie zákona č. 335/1939 Sl.z. – vládne nariadenie o dôverníkoch a dočasných správcoch v priemyselných, remeselníckych, obchodných podnikoch a iných majetkových podstatách. Nasledoval tzv. prvý arizačný zákon, prijatý ako zákon o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch – zákon č. 113/1940 Sl.z. Ten tvrdo kritizovali radikáli v HSĽS, preto po rokovaniach Jozefa Tisu s Adolfom Hitlerom v Salzburgu bolo prijatých niekoľko noriem, ktoré zákon novelizovali. Tento proces vyvrcholil v novembri 1940 schválením zákona o židovských podnikoch – nariadenie č. 303/1940 Sl.z. – tzv. druhý arizačný zákon. Najmä počas roku 1940 hromadne zatvárali drobné židovské podniky a obchody, čo vyplynulo z prijatia tzv. druhého arizačného zákona. Celkové údaje sa rôznia, ale najpravdepodobnejší údaj hovorí, že na Slovensku zlikvidovali do marca 1942 vyše 10 000 malých židovských podnikov (v tabuľke – stĺpec 3 je údaj 9935 k 26. marcu 1942). Samotná arizácia sa stala predmetom ostrého politického zápasu a v čase realizácie ju podrobovali neustálej kritike. Bola predmetom korupcie a jej realizátori v nej videli zdroj politického postupu i osobného obohatenia. Nakoniec sa skončila škandálom, keď samotný iniciátor a organizátor arizácií Augustín Morávek volil emigráciu.
