Toto slovné spojenie akiste navodí v čitateľovi asociáciu s alarmujúcou hospodárskou situáciou kedysi prosperujúcej latinskoamerickej krajiny. Medzinárodné spravodajské agentúry totiž už dva roky prinášajú znepokojujúce komentáre o nevydarenom ekonomickom experimente, pre ktorý sa zaužíval termín „argentínska cesta“. Charakterizuje ho enormná zahraničná zadlženosť a insolventnosť krajiny, neefektívnosť zahraničných investícií a pôžičiek, neúspešná ekonomická a menová reforma, založená na nekontrolovateľnej liberalizácii trhu, závratný rast cien, zmrazenie miezd, vysoká nezamestnanosť, korupcia, politická nestabilita, vážne sociálne napätia a nepokoje, absencia krátkodobých i dlhodobých ozdravných ekonomických a politických perspektív. Popri týchto pohľadoch zvonku zaujme osobnou skúsenosťou a postrehmi list argentínskeho spisovateľa strednej generácie Jorgeho Andradeho, ktorý uverejnila vo svojom najnovšom čísle prestížna španielska kultúrna revue Cuadernos Hispanoamericanos pod názvom Život v krajine stroskotancov. Autor obrazne prirovnáva situáciu v dnešnej Argentíne k tragickému stroskotaniu prepychového zaoceánskeho parníka Titanic pred necelým storočím, ktoré poslúžilo ako téma pre výpravný katastrofický film. Tri lode v jednej Podľa argentínskeho spisovateľa cestujúci prvej triedy tancujú za veselých zvukov orchestra na hornej palube, kým dolná polovica lode je už potopená. Toto prirovnanie však autor pokladá len za čiastočne výstižné, lebo na rozdiel od tragického parníka je Argentína plavidlom, ktoré postupuje troma rýchlosťami, a či skôr ide o tri lode v jednej, ktoré sa po zrážke s ľadovcom rozdelili a každá z nich sa uberá vlastným smerom. Cestujúci prvej triedy nad hladinou ďalej bezstarostne tancujú, horná paluba sa totiž odpojila a plaví sa do zasľúbených prístavov. Natisnutí pasažieri v podpalubí sa už všetci utopili. Turistická trieda sa ešte len zvoľna potápa, pričom cestujúci sa usilujú zachovať si dôstojnosť, hoci voda im už siaha povyše členkov a nebezpečne stúpa vyššie a vyššie. Cestujúcich prvej triedy je však podľa Andradeho len menšia časť, sú to len tri či štyri milióny z celkového počtu 36 miliónov Argentínčanov. Majú peniaze a majetky v zahraničí a slobodne sa môžu rozhodnúť, či sa vysťahujú, alebo s nostalgiou za tangom ostanú žiť naďalej v Argentíne v izolovaných a strážených enklávach, chránení pred hlasnými zvukmi a pouličným ruchom za záhradnými mrežami svojich víl a rezidencií. Budú poberať príjmy v dolároch a uskutočňovať platby v znehodnotenej domácej mene, ktorej nepomohla ani drastická daňová reforma. V podpalubí cestovalo 18 miliónov ľudí žijúcich podľa aprílových štatistík na hranici biedy, pričom pri súčasnej inflácii, nezamestnanosti a zmrazených mzdách presiahne ich počet za prvý polrok tohto roka 22 miliónov. Necelých 15 miliónov cestujúcich v turistickej triede sa zníži v druhom polroku na 10 miliónov, kým ďalších 4 či 5 miliónov klesne pod životné minimum, no v súčasnej situácii ešte vždy vyvolávajú zdanie, že si uchovávajú svoju zvyčajnú životnú úroveň. Chudobní intelektuáli Andrade poukazuje na niektoré javy kultúrneho života v Argentíne, ktoré zákonite súvisia s terajšou hospodárskou situáciou. Cestujúci turistickej triedy navštevujú ešte vždy kiná, kde akoby zázrakom hrajú filmy domácej či zahraničnej produkcie. Diváci využívajú v pracovné dni vstupenky za polovičnú cenu, alebo polovičné zľavy pre dôchodcov. Oveľa menšiu návštevnosť vykazujú divadlá, lebo vstupenky sú v porovnaní so vstupenkami do kín drahé. Sedadlá v hľadiskách sú len riedko obsadené, takže si človek kladie otázku, ako sa môže udržať nad vodou také množstvo predstavení, čo ponúkajú programy buenosaireských divadiel. Napokon zistíte, že okrem inscenácií komerčných titulov, pre ktoré sa vždy nájdu producenti, ostatné inscenácie žijú len z veľmi skromných štátnych dotácií, alebo ich financujú divadelné spoločnosti a členovia súborov na ne prispievajú z vlastných príjmov či z príjmov kaviarní a reštaurácií prevádzkovaných pri divadlách a obsluhovaných samotnými hercami. Pasažieri turistickej triedy okrem toho s obľubou navštevujú ekologickú pobrežnú rezerváciu na juhu argentínskej metropoly. Prechádzajú sa tam, absolvujú kondičné behy, cyklistické túry a podnikajú rodinné výlety do tejto oblasti exotickej flóry, fauny a lagún v nenarušenom prírodnom prostredí. Postarala sa o to samotná príroda v povodí Rio de la Plata, ktorú obsadila vojenská chunta pre jeden zo svojich neuskutočniteľných megalomanských projektov. Pri odpočinku a občerstvení na nedeľnej prechádzke v tejto rezervácii sa dá pozorovať vodné vtáctvo, jašterice a hlodavce, ktoré nepoučiteľní intelektuáli, vyznajúci sa lepšie v mestských štvrtiach ako v skutočnej faune, pokladajú za potkany. Zvieratá tu žijú vlastným životom, necítia sa ohrozené človekom. Pred vstupom do tohto areálu mnohí návštevníci podpisujú petície na mestský magistrát, aby zamedzil stavbu mrakodrapov na okraji prírodnej enklávy, lebo by to narušilo jej ekologickú rovnováhu. Knihy a petície Cestujúci turistickej triedy na argentínskom Titanicu navštevujú aj knižný veľtrh, ktorý sa končí začiatkom mája. Tohto roku bolo na ňom menej stánkov ako po minulé roky, zato však pribudlo sympózií, okrúhlych stolov a predstavovaní knižných noviniek za hojnej účasti záujemcov. Už vyše dvadsaťpäť rokov navštevujú tento knižný veľtrh húfy ľudí, ktorí dokonca aj kupujú knihy, využívajúc desaťpercentnú zľavu z predajnej ceny a nízke vstupné 2 pesos, čo je v prepočte 0,75 eura. Dve pesos sú tie isté dnes ako kedysi, lenže na menovej parite málo záleží v porovnaní s reálnou kúpnou silou. Jej pokles je ešte citeľnejší pri nákupoch v supermarketoch či lekárňach, lebo ceny liekov a potravín zodpovedajú kurzu dolára. Obyvatelia argentínskej metropoly nechodia však na knižný veľtrh len preto, aby kupovali knihy alebo počúvali prejavy domácich či zahraničných intelektuálov, ktorých je však čoraz menej, lebo im platia honoráre v znehodnotenej domácej mene, ale prechádzajú sa len tak medzi stánkami a stolmi. S nemalým úspechom tam od nich žiadajú podpisy na petície za zrušenie manipulovateľných volebných lístkov alebo privilegovaných dôchodkov pre tých, čo zastávajú nejakú verejnú funkciu, bez ohľadu na dĺžku jej trvania alebo na vek zvýhodneného. Na potulkách v obľúbenej vychádzkovej a záhradnej štvrti Palermo môže návštevník natrafiť na neveľký stánok s nápisom Putovná knižnica. Nájdete tam pomerne pestrý výber kníh, časopisov a novín. V kaviarňach argentínskej metropoly je dávnou tradíciou, že hosť má k dispozícii pestrú paletu dennej tlače. Stánky Putovnej knižnice požičiavajú záujemcom za mierny poplatok a na krátky čas aj knihy. Ani zachránení, ani utopení Svoj list z Argentíny končí spisovateľ Jorge Andrade konštatovaním, že na potápajúcej sa lodi jeho krajiny predstavujú cestujúci turistickej triedy zvláštnu kastu. Nie sú zachránení, ani sa ešte neutopili. Hrozivá voda im už siaha až po krk, oni sa však nevzdávajú starých návykov. Vždy sa nájde zopár pesos na vstupenku do kina. Keď ľudia na to majú, zavítajú aj do divadiel, majú politické vedomie, ustavične proti niečomu protestujú a ak si nemajú za čo kúpiť knihu, zájdu aspoň na skromnú kávičku a v kaviarni si zadarmo prečítajú noviny. Ostáva už len dodať, že v čase, keď v juhoafrickom Johannesburgu prebiehal svetový summit OSN o trvalo udržateľnom rozvoji, osobné svedectvo argentínskeho spisovateľa Jorgeho Andradeho poskytovalo dôveryhodné postrehy o neutešenej hospodárskej situácii v jednej z kľúčových krajín Latinskej Ameriky. Jeho úvahy poukazujú na malú účinnosť teoretických diskusií za zeleným stolom, ktoré sú aj pri dobrej vôli na hony vzdialené od skutočných potrieb a záujmov širokých vrstiev obyvateľstva. Po Mexiku a Brazílii je toho názorným príkladom na latinskoamerickom kontinente kolaps, ku ktorému viedla „argentínska cesta“.
