Latinská Amerika stála veľmi dlho mimo pozornosti nášho intenzívnejšieho politického a kultúrneho záujmu, predovšetkým v našich geopolitických končinách (možno s čiastočnou výnimkou Kuby). Bol to akosi svet viazaný zväčša na Španielsko a Portugalsko a ani na tie sa naša pozornosť často neupierala – súc krajinami dlhodobo vnímanými ako len spola „európske“ (čo nie je bez logickej príčiny), len spola „západné“. Nie je preto zvláštnym javom, že vieme tak žalostne málo aj o dejinách predkolumbovskej Ameriky.
Neznalosť týchto dejín však má viacero príčin. Spomedzi nich zohrala najvýznamnejšiu úlohu ignorancia a ideológia hegemónie presviedčajúca „kresťanskú civilizáciu“ o jej nenahraditeľnom pozitívnom vplyve na civilizovanie pohanského kontinentu. Táto ideológia išla tak ďaleko, že dejiny Latinskej Ameriky sa v našom povedomí zväčša začínali príchodom prvých Európanov. Väčšina politických režimov programovo likvidovala akékoľvek archeologické, etnologické či lingvistické výskumy pôvodných obyvateľov a kultúr Ameriky. Exemplárnym prípadom je aj Čile.
Čile je jednou z najužších a zároveň najdlhších krajín na svete. Zo severu na juh meria 4270 kilometrov a maximálna šírka je 180 kilometrov. Od púštnych až po ľadovcové oblasti zahŕňa táto latinskoamerická krajina najodlišnejšie hydrologické a geologické podmienky a podnebné pásma. Rôznorodosť životných podmienok zodpovedá aj rozmanitosti etník, ktoré na území Čile žili v predkolumbovskom období. Medzi civilizáciou Aymarov na severe, hraničiacich s niekdajšou ríšou Inkov, až po Indiánov Mapuche na juhu, žili rôzne etnické a kultúrne zoskupenia. K nim treba prirátať aj obyvateľstvo Veľkonočných ostrovov – Rapa Nui (Pascuenses) a obyvateľov Ohňovej zeme (Fueguinos). Na týchto miestach niekdajších najrozvinutejších civilizácií na území Čile sa aj dnes zreteľne odzrkadľujú všetky udalosti, ktoré nastali po momente kontaktu tzv. Starého kontinentu s pôvodnými obyvateľmi Ameriky.
Tiwanaku a Tawantinsuyo
Posledným výsledkom vývoja autochtónnych spoločností v andskej oblasti bola ríša Inkov Tawantinsuyo. Vedno s aztéckou civilizáciou v Strednej Amerike je vyvrcholením kultúrnych procesov kontinentu. Civilizácia Tawantinsuyo sa vyvíjala v období medzi rokmi 1200 až 1532. Archeologické výskumy ukazujú, že príchod prvých skupín ľudí hovoriacich jazykom kečua spôsobil rozpad kultúry Tiwanaku, ktorá predchádzala štátnemu útvaru Inkov. Nové obyvateľstvo sa usadilo predovšetkým v oblasti okolo jazera Titikaka. Podľa legendy sa prvé veľké rozšírenie územia Inkov odohralo za vlády Inku Capaca Yupanki – piateho Inku – keď porazil svojich susedov z národa Chancas. Anexii ďalších území zabránila napokon európska invázia. Do roku 1532 sa ríša Inkov rozprestierala na území Kolumbie, Ekvádoru, Peru, Bolívie, severozápade Argentíny a polovici územia Čile.
Územie Čile lákalo Inkov predovšetkým nerastným bohatstvom v púšti Atacama, z ktorého Inkovia najväčšmi oceňovali tyrkys. Na severe to boli zdroje medi a striebra a v centrálnom Čile zlato. Politický úspech Inkov spočíval predovšetkým v schopnosti využívať náboženský potenciál podmaňovaných kmeňov a osvojovať si ho. Napríklad prastarý kult hôr v regiónoch Tarapaca a Atacama, ktorý sa prejavil stavaním svätýň na najvyšších vrcholkoch hôr či sopiek. Zvyšky niektorých z nich sa zachovali podnes a svedčia o tom, že Inkovia ich počas náboženských slávností často využívali.
Aymarovia
Aymarovia sú etnická skupina zjednotená spoločným jazykom, ktorá od prehistorických čias obýva časti Peru, Bolívie a severu Čile. V čase príchodu Španielov žili Aymarovia medzi andským altiplánom a pobrežím oceánu. Žili v mnohých organizovaných celkoch nazývaných Ayllu, v ktorých kolektívne pracovali na určitom území. Na čele každého útvaru Ayllu stál jeho vodca, osoba s veľkou spoločenskou autoritou. O územia sa Ayamarovia často delili s príslušníkmi iných miestnych etník, ktorých hranice sa menili a prelínali. Takýto spôsob politickej a územnej organizácie umožňoval viacerým etnikám spoločne využívať miestne prírodné suroviny a pôdu. V praxi to znamenalo toľko, že všetci mali prístup napríklad k zdrojom, zvieratám a podmienkam typickým pre altipláno (najčastejšie išlo o lamy, alpaky, zemiaky), ako aj typickým plodinám z pobrežných území (bavlna, kukurica, soľ, ryby, guáno a podobne).
Kontakt s dobyvateľmi zásadne narušil územnú a sociálnu sieť Ayamarov. Pre Európanov bola neprijateľná koncepcia území, ktoré by neboli presne vymedzené a o ktoré by sa delili všetky skupiny obyvateľstva. Dôsledkom conquisty bolo teda aj akési stvorenie jednotného pojmu „Indiáni“, do ktorého na presne ohraničenom priestore zaradili roztrúsené rodinné a komunitné jednotky. Keďže Španieli žili len na malom území nížiny pod Andami, Aymarovia boli nútení hľadať útočisko. Tak sa územie ich životného priestoru zredukovalo len na altipláno a predhorie. Základné ekonomické činnosti Aymarov existujú podnes, hoci v podstatne oklieštenej podobe. Pôvodný funkčný ekonomický systém sa stal závislý od trhu a produkcia sa začala deliť na výrobu životne nevyhnutných plodín a tovar určený na predaj. Táto závislosť spôsobila dezintegráciu celých rodín, migráciu do miest, pretrhanie sociálnych väzieb, vzostup biedy, rasizmu a kriminality.
Indiáni Mapuche
Slovo „mapuche“ znamená doslovne „ľudia zeme“. Indiáni Mapuche sú najpočetnejším domorodým etnikom na území Čile, predstavujú približne pol milióna osôb. Obývajú predovšetkým strednú a južnú časť krajiny, takzvanú Araukániu a medzi tradičné oblasti ich rozšírenia patrilo pobrežie, centrálne údolie Ánd a samotné pohorie. Podľa toho sa delia aj na tri základné podskupiny: Araukánci žili tradične v centrálnom údolí Ánd, Pehuenches v horách a Huilliches v najjužnejších častiach Čile. Aj spoločnosť Indiánov Mapuche sa tradične riadila princípom vytvárania komunít, na čele ktorých stál vodca, tzv. Lonko. Jednotlivé komunity obývali spoločné územie, ale nevytvárali spoločné dediny. Spôsob života by sme mohli označiť za lovecko – zberačský a zároveň pastiersko – poľnohospodársky. To im umožňovalo veľkú mobilitu na viacerých územiach a preto aj výmenný obchod. Španielska conquista spôsobila v organizácii spoločnosti Indiánov Mapuche veľké zmeny a novým spôsobom života sa stala – vojna. Hlavou spoločenstva sa stal tzv. Toki, teda vojenský veliteľ, ktorého prednostným záujmom bolo zjednocovať jednotlivé skupiny. Po každom vojenskom konflikte sa volil nový Toki. Vďaka efektívnemu systému sa Indiánom Mapuche podarilo relatívne úspešne čeliť prieniku Európanov na svoje územia v Araukánii vyše tristo rokov.
Neznáme kultúry V čase príchodu Pedra de Valdiviu v roku 1536 bolo približne milión päťdesiattisíc domorodcov. V štatistike sú zahrnutí aj príslušníci iných skupín (Atacama, Diaguitas, Picunches, Huilliches, Alacalufes, Tehuelches, Selk´nam, Yamanas…) ktoré boli vyhladené, prípadne postupnou asimiláciou vytvorili miešaneckú, criollskú vrstvu spoločnosti. V súvislosti s ťažbou medi a dusičnanom britskými spoločnosťami sa začal tlak na peruánske a bolívijské územia, kultúrne viazané na severné Čile, ktorý viedol až do Tichomorskej vojny v rokoch 1879 – 1893, v dôsledku čoho Čile získalo bývalú peruánsku provinciu Tarapacá a bolívijskú Antofagasta. Zmenu hraníc tentoraz andskí Indiáni, ale predovšetkým Aymarovia, pocítili: v záujme kontroly dlhej a mimoriadne heterogénnej krajiny udeľovalo Čile povolenia na exploatáciu bohatých zdrojov prírodného bohatstva a preto aj na kolonizáciu a „civilizovanie“ indiánskych populácií. V záujme udržania nových hraníc sa rozpútala tzv. čilenizácia a násilná asimilácia. Táto politika sa uplatňovala už od konca 19. storočia, Aymarov však zasiahla najmä v 30-tych rokoch 20. storočia, keď politickou (včleňovanie do armády), kultúrnou (zákaz používania jazyka, náboženská prevýchova) a sociálnou (odnímanie detí rodičom) dezintegráciou tradičných etnických spoločností boli takmer vyvraždení a do istej miery asimilovaní. Jediným prípustným jazykom bola španielčina (resp. kastílčina, castellano), alebo rozšírená angličtina.
Dôsledkom urbanizácie po druhej svetovej vojne bola aj poľnohospodárska reforma, ktorá spôsobila masový exodus obyvateľov Ánd a opustenie tradičných pracovných aktivít.
Osemdesiate roky nesúce sa v duchu neoliberálnych modelov takmer dokonalo popretŕhali väzby fungovania poľnohospodárskych komunít a ďalší exodus do miest. Deväťdesiate roky odhalili obrovské vákuum v poznaní starých aj nových dejín pôvodného obyvateľstva. V januára 2001 vytvorila čílska vláda Komisiu pre pravdu a nový prístup k pôvodnému obyvateľstvu (Comisión Verdad y Nuevo Trato de los Indígenas) zameriavajúcu sa najmä na poznávanie dejín a vývoj predkolumbovských kultúr. Archeologické, etnologické a ďalšie bádanie, ale aj sociálne projekty podporuje aj Národná komisia pre indiánske záležitosti CONADI (Corporación Nacional de Desarrollo Indígena).
