Donedávna som si myslel, že jediným „oficiálnym“, resp. „demokratickým“ periodikom, ktoré podáva ako-tak vyváženejšie informácie, je PRAVDA. Preto ma nemilo prekvapil komentár Mariána Repu (19. 4.) k najnovšej afére pred siedmimi rokmi vybuchnutého českého muničného skladu, pri ktorom existuje „odôvodnené podozrenie“, že šlo o dielo ruských agentov.
V preambule článku sa síce autor poisťuje vetou, „ak sa ruská stopa potvrdí“, ale celý článok je koncipovaný tak jednoznačne, akoby ruská stopa bola dokázaná na 200 %. Článok obsahuje viacero neobhájiteľných tvrdení. Napríklad podľa Repu je názor časti našich obyvateľov, že NATO je hrozbou pre mier (a nie naopak) výsledkom ruskej propagandy a dezinformácií. Pritom si stačí porovnať mapu spred tridsiatich rokov a tú dnešnú, aby sme videli, kam sa až smerom k Rusku posunuli vojská Aliancie, nehovoriac o vyše stovke amerických vojenských základní po celom svete. Aby autor vyliečil pochybovačov z bludu a obdivu k onomu veľkému dubisku (ako označil Rusko slovenský klasik), pripomína, že Rusi nás predbiehajú iba v počte vrážd na stotisíc obyvateľov. Škoda, že neuviedol aj počty vrážd v „najdemokratickejšej krajine“, s ktorou sme najnovšie zviazaní na večné časy a v ktorej sa človek po zotmení neodváži na ulicu.
Kresba: Ľubomír Kotrha
V rozhlasovej relácii Z prvej ruky sa zasa neodborne diskutovalo o koľko diplomatov (vrátane špiónov) majú Rusi viac v Prahe než Česi v Moskve. Opäť mi chýbalo porovnanie so situáciou medzi ČR a USA, ktorého vojaci sa „cítia doma“ na celom svete a ich „diplomati“ sa venujú zrejme len obdivovaniu krás tej-ktorej krajiny. O tom by mohla dobre rozprávať napríklad nimi odpočúvané nemecká kancelárka. Pochybne dokazované a mnohokrát preformulované historky o vraždách vlastných, k druhej strane prebehnuvších agentov sú v médiách na dennom poriadku, ale nemali by sme zabúdať ani na tucty pokusov amerických tajných služieb o zavraždenie Fidela Castra. Ďalším problémom je dôveryhodnosť informácií tajných služieb. V posledných rokoch sa objektívne dokázalo, ako vedia klamať napríklad v prípade incidentu v Tonkinskom zálive vo Vietname, o prítomnosti ruských ponoriek vo švédskych vodách (na moje prekvapenie som dokument o tom videl na STV2), alebo o prítomnosti zbraní hromadného ničenia v Iraku, na čo doplatili nie dvaja muniční pracovníci ale (ak chcem byť opatrný tak len) desaťtisíce nevinných Iračanov, nehovoriac o tom, že z ďalších týmto činom vyrobili teroristov.
V najnovšom prípade sedem rokov starého „štátneho terorizmu“ na území Českej republiky je (ako vždy) veľa nejasností. Zato je úplne jasné, čomu tento incident poslúžil. Ruská firma nedostavia Dukovany, severný plynovod do Nemecka je ešte viac ohrozený než predtým a obraz Ruska ako nepriateľa a zloducha už ani nemôže byť černejší. Možno by bratov Čechov vyliečilo z ich rusofóbie, keby namiesto ruských surovín museli draho platiť USA za bridlicový plyn. U nás je oproti Čechám nenávisť voči všetkému ruskému menej výrazná aj vďaka spontánnym náladám populácie, ktoré nemožno celkom ignorovať (pozri záujem o očkovanie Sputnikom V), takže nám zatiaľ hádam nehrozí, že na sídla ľavicových strán ktosi namaľuje heslá o vlastizradcoch a agentoch cudzej veľmoci.
Verejná mienka sa však dá ovplyvňovať aj veľmi nebadane a rafinovane. Napríklad v programovom televíznom časopise Max informovali, že 19. 4. na STV2 pobeží dokument o Nikitovi Chruščovovi. Film sa napokon neodvysielal. Keby som chcel konšpirovať, tak by som tvrdil, že to bolo kvôli česko-ruskej špionážnej afére. V skutočnosti to však bolo preto, že pre slovenského televízneho diváka je prenos akéhokoľvek športového prenosu viac než nejaký dokument, pri ktorom treba rozmýšľať. Zarážajúci bol však text, ktorý dokument uvádzal. Chruščov bol v ňom charakterizovaný ako „pokračovateľ politiky studenej vojny, ktorý počas svojej vlády priviedol svet na pokraj jadrového konfliktu“. Každý, kto vnímal svet v dobe karibskej krízy však vie, že nebyť umiestnenia sovietskych rakiet na Kube, by túto krajinu obsadili americké vojská a dosadili tam bábkovú vládu. Pre mladších treba pripomenúť, že po dohode Chruščova s Kennedym boli odtiaľ ruské rakety stiahnuté s prísľubom, že USA na Kubu nezaútočia a tiež že stiahnu z Turecka vlastné, už skôr tam umiestnené rakety namierené na ZSSR. A pokiaľ ide o studenú vojnu, tú vyhlásil vo svojom prejave vo Fultone v roku 1946 sám Churchill. Smutné je, že studená vojna sa stáva v dnešných dňoch opäť realitou. A prispievajú k tomu u nás všetci tí, ktorým je viac pochvala od mocných spojencov než blaho ľudstva.