Tento rok, najmä ak Spojené štáty pôjdu do vojny proti Iraku, si v americkej tlači nepochybne prečítate viacero článkov o „antiamerikanizme v Európe“. A čo tak antieuropeizmus v Spojených štátoch? Veď len zvážte: K zoznamu štátov, určených na prehliadnutie vo výkaloch európskej histórie, musíme pridať Európsku úniu a piatu Francúzsku republiku. Jedinou otázkou je, nakoľko chaotická bude ich dezintegrácia. (Mark Steyn, Jewish World Review, 1. mája 2002) a. Aj výraz „syrožravé porazené opice“ sa používa (na označenie Francúzov) rovnako často, ako Francúzi hovoria „vyžmýkajte židov“. Joj, prepáčte, to je iný ľudový francúzsky výraz. (Jonah Goldberg, National Review Online, 16. júla 2002) alebo z celkom iného súdka: „Chcete vedieť, čo si naozaj myslím o Európanoch?“ opýtal sa riadiaci pracovník amerického ministerstva zahraničných vecí. „Myslím si, že sa mýlili pri každej veľkej medzinárodnej udalosti za posledných dvadsať rokov.“ (citát Martina Walkera, UPI, 13. novembra 2002). Takéto výroky ma nedávno priviedli do Spojených štátov – do Bostonu, New Yorku, Washingtonu a do protestantských štátov Kansas a Missouri, aby som skúmal meniace sa americké postoje k Európe v očakávaní možnej druhej vojny v Perzskom zálive. Každý, s kým som na východnom pobreží hovoril, súhlasil s tvrdením, že Európa a Európania ľudí iritujú ešte väčšmi ako naposledy, začiatkom osemdesiatych rokov. Perá sú namočené do kyseliny a pery našpúlené, aby zosmiešnili Európanov, tiež známych ako Eurovia, Euroidi alebo Eurotrpaslíci. Richard Perle, ktorý je dnes predsedom Rady pre obrannú politiku, tvrdí, že Európa stratila svoj „morálny kompas“ a Francúzsko svoje „morálne vlákno“ . Toto podráždenie siaha až k najvyšším miestam Bushovej administratívy. V rozhovoroch s jej riadiacimi pracovníkmi som zistil, že za výrazom „naši priatelia v Európe“ často nasledoval výraz „bolesť zo spojenectva“. Súčasný stereotypný pohľad na Európanov sa dá ľahko zhrnúť. Európania sú slabosi. Sú slabí, zachmúrení, pokryteckí, nespoločenskí, dvojtvárni, niekedy antisemiti a často antiamerickí pacifisti. Jedným slovom: Eurotrpaslíci. Ich hodnoty a chrbtové kosti sa rozplynuli vo vlažnom kúpeli multilaterálnych, nadnárodných, sekulárnych a postmoderných nezmyslov. Svoje eurá míňajú na víno, dovolenky a nafúknuté sociálne štáty namiesto toho, aby ich míňali na obranu. A potom sa zboku vysmievajú, kým Spojené štáty robia ťažkú a špinavú robotu pri udržiavaní bezpečného sveta pre Európanov. Američania sú naopak silní, principiálni obrancovia slobody vo vlasteneckých službách posledného naozaj suverénneho národného štátu na svete. Osobitná štúdia by sa mala napísať o sexuálnych symboloch týchto stereotypov. Ak antiamerickí Európania vnímajú Američanov ako bitkárskych kovbojov, antieurópski Američania sa na Európanov dívajú ako na chatrných zženštilcov. Američan je mužný, heterosexuálny chlap; Európan je zženštilý, impotentný alebo vykastrovaný. Z vojenskej stránky sa Európania Američanom nevyrovnajú. (Veď majú menej ako dvadsať nákladných bojových lietadiel, pričom Spojené štáty ich majú vyše dvesto). Po prednáške, ktorú som mal v Bostone, sa postarší Američan pritackal k mikrofónu a spýtal sa, prečo Európe „chýba živočíšna sila“. Ako som zistil, slovo „eunuch“ sa používa vo forme „EU-nuch“. Sexuálna symbolika sa pretvára na ešte sofistikovanejšiu rozpravu o americko-európskych rozdieloch v článku Roberta Kagana z Carnegieho nadácie pre mier pod názvom Moc a slabosť, uverejnenom vo vplyvnom časopise Policy Review. „Američania sú z Marsu a Európania sú z Venuše,“ presvedčivo píše Kagan, pričom parafrázuje slávnu knihu o vzťahoch medzi mužmi a ženami Muži sú z Marsu, ženy sú z Venuše. Nie všetci Európania sú rovnako zlí. Briti sú obyčajne vnímaní ako trochu odlišní a niekedy lepší. Americkí konzervatívci Britov často šetria opovrhnutiahodným označením Európania, s čím by väčšina britských konzervatívcov, myšlienkovo ešte stále vedená Margaret Thatcherovou, z celého srdca súhlasila. A Tonyho Blaira, podobne ako Thatcherovú pred ním a Churchilla pred ňou, vo Washingtone vykresľujú ako žiariacu výnimku európskej moci. Najhoršie nadávky sú vyhradené pre Francúzov, ktorí to, samozrejme, v rovnakej miere vracajú. Ani som si neuvedomil, nakoľko je v americkej ľudovej kultúre rozšírená stará anglická zábavka uťahovania si z Francúzov. „Viete, Francúzsko, my sme ich ciele zachránili dvakrát a oni pre nás nikdy nič nespravia,“ informoval ma Verlin „Bud“ Atkinson, veterán z druhej svetovej vojny, v kasíne Ameristar v Kansas City. V rozhovore so stredoškolskými a vysokoškolskými študentmi v Missouri a Kansase som objavil zvláštny ľudový predsudok: zdá sa, že Francúzi sa neumývajú. „Cítila som sa veľmi špinavo,“ tvrdila mi vysokoškoláčka o svojom výlete do Francúzska. „Ešte stále si však bola čistejšia ako francúzski chlapi,“ dodala druhá. Dvaja prominentní americkí novinári, Thomas Friedman z The New York Times a Joe Klein z The New Yorker, mi po návrate z rozsiahleho knižného turné po Spojených štátoch povedali, že kamkoľvek šli, všade sa stretli s protifrancúzskym cítením, každé zabŕdnutie do Francúzov vyvolávalo úsmev. Redaktor NationalReview Online a samozvaný konzervatívny kritik Jonah Goldberg, ktorého môžete vidieť aj v televízii, spopularizoval vyššie uvedené označenie „syrožravé porazené opice“, ktoré sa ako prvé objavilo v epizóde Simpsonovcov. Goldberg mi povedal, že keď začal písať protifrancúzske články pre National Review v roku 1998, zistil, „že je pre ne trh“. Triafanie sa do Francúzov sa stalo charakteristickým znamením. 1. Samozrejme, nemá význam spájať neokonzervatívne polemiky, predsudky kansaských stredoškolákov voči správaniu sa Francúzov v kúpeľni, poznámky riadiaceho pracovníka amerického ministerstva zahraničných vecí a potom celý ten súbor označiť antieuropeizmom. Ako európsky publicista nechcem zaobchádzať s americkým antieuropeizmom takým istým spôsobom, ako americkí publicisti sčasti zaobchádzajú s európskym antiamerikanizmom. Musíme rozlišovať medzi legitímnou, informovanou kritikou EÚ alebo súčasných európskych postojov a hlbším, trvalejším nepriateľstvom voči Európe a Európanom ako takým. Rovnako ako americkí publicisti by mali, hoci to často nerobia, rozlišovať medzi legitímnou, informovanou európskou kritikou Bushovej administratívy a antiamerikanizmom, alebo medzi legitímnou, informovanou európskou kritikou Šaronovej vlády a antisemitizmom. Zložitou otázkou, s ktorou by zasvätení ľudia asi nesúhlasili, vo všetkých týchto prípadoch je: Kde je deliaca čiara? Takisto si musíme zachovať určitý zmysel pre humor. Jeden z dôvodov, prečo sa Európania tak radi vysmievajú prezidentovi Georgeovi W. Bushovi, je, že niektoré veci, ktoré vyslovil, resp. ktoré vraj vyslovil, sú smiešne. Napríklad: „Problém s Francúzmi je ten, že nemajú výraz pre slovo podnikateľ (entrepreneur).“ Jeden z dôvodov, prečo sa Američania tak radi vysmievajú Francúzom, je, že existuje dlhá anglosaská tradícia – siahajúca až do čias Shakespeara – vysmievania sa z Francúzov. Je tu však aj pasca. Konzervatívni publicisti ako napr. Jonah Goldberg a Mark Steyn používajú urážlivé vyhlásenia, pričom niektoré z nich sú humorné, iné napoly humorné a niektoré z nich dosť vážne. Ak sa ohradíte voči tým vážnejším, stále vám môžu odpovedať: „Ale veď ja som len žartoval!“ Humor funguje pri zveličovaní a pri hrách so stereotypmi. No ak by mal európsky publicista opísať Žida ako „macesožravé porazenú opicu“, považovalo by sa to za humorné uťahovanie si? Samozrejme, kontext je veľmi odlišný: Francúzi v Spojených štátoch neboli obeťami genocídy. Takýto experiment by však mohol našich humoristov zastaviť aspoň na chvíľu. Antieuropeizmus nie je to isté ako antiamerikanizmus. Emocionálnym leitmotívom antiamerikanizmu je nevôľa spojená so závisťou; antieuropeizmus je zasa motivovaný podráždením zmiešaným s opovrhovaním. Antiamerikanizmus je ozajstnou posadnutosťou mnohých krajín, a to najmä Francúzska, ako nedávno konštatoval Jean-François Revel. Antieuropeizmus má veľmi ďaleko od toho, aby bol americkou posadnutosťou. Reálne prevládajúci americký ľudový postoj voči Európe je pravdepodobne jemná indiferentnosť zmiešaná s pôsobivou ignoranciou. Cestoval som po Kansase dva dni a ľudí, ktorých som stretol, som sa pýtal: „Čo vám napadne, keď poviem Európa?“ Mnohí zareagovali mlčaním, občas sprevádzaným chichotom. A potom povedali niečo ako: „No, myslím si, že veľa sa tam nepoľuje,“ (Vernon Masqua, tesár v McLouth) „No, to je ďaleko z domu,“ (Richard Souza, ktorého rodičia pochádzajú z Francúzska a Portugalska) alebo po veľmi dlhej prestávke na rozmyslenie: „No, to je dosť ďaleko, tam za oceánom,“ (Jack Weishaar, postarší farmár nemeckého pôvodu). Ak by ste vyslovili slovo Amerika pred farmárom alebo tesárom hoci aj z tej najvzdialenejšej dediny v Andalúzii alebo v Podkarpatskej Rusi, môžete si byť istý, že by na túto tému povedal oveľa viac. V Bostone, New Yorku a vo Washingtone mi opakovane tvrdili, že aj tí, ktorí poznajú kontinent veľmi dobre, sa od skončenia studenej vojny stali voči Európe čoraz indiferentnejší. Európa nie je vnímaná ani ako silný spojenec, ani ako vážny potenciálny rival, ako napríklad Čína. „Je to domov pre starých ľudí,“ povedal mi jeden americký kamarát, ktorý študoval na strednej škole aj univerzite v Anglicku. Konzervatívny vzdelanec Tucker Carlson v diskusii o relácii Crossfire vysielanej na CNN poznamenal: „Komu na tom záleží, čo si myslia Európania. EÚ míňa všetok svoj čas na to, aby zaručila, že britská boloňa (druh salámy, pozn. prekl.) sa bude predávať na kilá, a nie na libry. Celý kontinent Ameriku zaujíma čoraz menej.“ Keď som sa spýtal vedúceho pracovníka americkej administratívy, čo by sa stalo, keby Európania i naďalej kritizovali USA z pozície vojenskej slabosti, jeho odpoveď bola: „Nuž, záleží na tom?“ Zdalo sa mi však, že tento výraz indiferentnosti bol prehnaný. Áno, moji spoločníci v rozhovore využívali čas, aby ma utvrdzovali v tom, ako málo im na tom záleží. No u otvorených amerických kritikov Európy v skutočnosti ide o to, že voči Európe zvyčajne ani nie sú ignorantskí alebo indiferentní. Európu poznajú – takmer polovica z nich študovala na Oxforde alebo v Paríži – a na svojich európskych priateľov si vedia spomenúť veľmi rýchlo. Podobne ako väčšina európskych kritikov Spojených štátov zúrivo popiera, že je protiamerická („nechápte ma zle, ja krajinu a ľudí milujem“), budú aj oni rovnako trvať na tom, že nie sú protieurópski. Antiamerikanizmus a antieuropeizmus sa nachádzajú na opačných koncoch politickej škály. Európsky antiamerikanizmus nájdete najmä naľavo, americký antieuropeizmus napravo. Najotvorenejší americkí eurokritici sú neokonzervatívci, pričom používajú ten istý druh bojovej rétoriky, akú zvyčajne používali voči americkým liberálom. Aj samotný Jonah Goldberg mi priznal, že Európania sú pre liberálov určitým vzorom. Tak som sa ho spýtal, či je Bill Clinton Európan. „Áno,“, povedal Goldberg, „alebo aspoň rozmýšľa ako Európan.“ Je niekoľko dôkazov o tom, že ľavo-pravé rozdelenie charakterizuje aj postoje medzi ľuďmi. V decembri 2002 výskumná agentúra Ipsos-Rei zahrnula do svojho pravidelného prieskumu americkej verejnej mienky niekoľko otázok formulovaných pre ciele tohto článku. Na otázku, s ktorou zo štyroch výpovedí o americkom a európskom prístupe k diplomacii a vojne sa dá súhlasiť, 30 percent voličov Demokratickej strany a iba 6 percent voličov Republikánskej strany si vybralo výpoveď: „Európania uprednostňujú diplomatické riešenia pred vojnou a to je pozitívna hodnota, z ktorej by sa Američania mohli učiť.“ Na druhej strane iba 13 percent demokratických voličov a až 35 percent republikánskych voličov (najväčšia skupina respondentov) si vybralo výpoveď: „Európania pričasto hľadajú kompromisy miesto toho, aby sa radšej postavili za slobodu, aj keď to bude znamenať vojnu, a to je negatívne.“ Rozdiel bol ešte jasnejší, keď si respondenti mali vybrať medzi dvoma tvrdeniami o „spôsobe, akým by sa mala viesť vojna proti Iraku“. Až 59 percent republikánskych voličov a iba 33 percent demokratických voličov si vybralo „USA si musia zachovať kontrolu nad všetkými operáciami a musia zabrániť európskym spojencom, aby tí obmedzili manévrovací priestor USA“. Na druhej strane 55 percent demokratických voličov a 34 percent republikánskych voličov si vybralo tvrdenie: „Je nevyhnutné, aby sa Spojené štáty spojili s európskymi krajinami, i keď to obmedzí schopnosť USA robiť vlastné rozhodnutia.“ Bolo by zaujímavé preskúmať hypotézu, že republikáni sú v skutočnosti z Marsu a demokrati z Venuše. Pre niektorých konzervatívcov je americké ministerstvo zahraničných vecí zároveň vysunutou strážnou hliadkou Venuše. William Kristol, jeden z amerických dedičných neokonzervatívcov píše o „osi zmierenia, ktorá sa ťahá od Rijádu cez Brusel až po Washington“. Pre britského občana je dosť kuriózne zistiť, že náš premiér sa stal riadiacim členom štátneho departmentu. Proatlantickí Európania by sa nemali až tak tešiť, keďže aj medzi celoživotnými liberálnymi proeurópskymi zamestnancami štátneho departmentu sa objavuje určitá horkosť a rozčarovanie z Európanov. Kľúčovým dôvodom takéhoto rozčarovania bolo desivé zlyhanie Európy, keď nezabránila genocíde štvrť milióna bosnianskych moslimov vo svojom vlastnom dvore. Európa odvtedy opakovane nebola schopná v zahraničnej a bezpečnostnej politike vystupovať jednotne, a dokonca aj spor medzi Španielskom a Marokom o maličký, neobývaný ostrov pri marockom pobreží musel riešiť Colin Powell. „Nie sú seriózni,“ znel jasný rozsudok nad Európanmi, vyslovený Georgeom F. Willom počas bohatých raňajok vo washingtonskom hoteli. I keď pán Will rozhodne nepatrí medzi liberálov v štátnom departmente, mnohí zamestnanci tejto inštitúcie by s ním súhlasili. Z historického hľadiska sa situácia obrátila. Veď aký rozsudok vyniesol Charles de Gaulle nad Američanmi? „Ils ne sont pas sérieux.“ 2. Výrazná časť Američanov je teda rozčarovaná a podráždená Európou, poznačená rastúcim pohŕdaním a dokonca nepriateľstvom voči Európanom, čo si v extrémnom prípade zasluhuje označenie antieuropeizmus. Prečo to všetko vzniklo? Niekoľko možných vysvetlení sa už naskytlo; preskúmať ich všetky by si vyžadovalo celú knihu. Ja tu môžem len naznačiť niekoľko smerov, ktorými sa môžeme uberať. V Spojených štátoch ustavične existovalo akési napätie z antieuropeizmu. „Amerika vznikla ako protipól Európy,“ mieni Michael Kelly, bývalý redaktor The Atlantic Monthly. „Prečo,“ spýtal sa George Washington vo svojom rozlúčkovom prejave, „spojením nášho osudu s osudom ktorejkoľvek časti Európy sa náš mier a prosperita zamotáva do osídiel európskych ambícií, rivality, záujmu, humoru a rozmarov?“ Pre milióny Američanov bola v 19. a 20. storočí Európa miestom, z ktorej sa utekalo. Európa však aj fascinovala, ako to slávne opísal Henry James. Američania túžili vyrovnať sa jej a potom ju prekonať, a to najmä dve európske krajiny – Anglicko a Francúzsko. Arthur Schlesinger ml. mi zacitoval starý verš – Keď Američania umierajú, idú do Paríža. „Každý človek má dve krajiny,“ povedal Thomas Jefferson, „svoju vlastnú a Francúzsko.“ Kedy sa americké postoje voči Anglicku a Francúzsku tak veľmi obrátili? Žeby to bolo v roku 1940, v roku „zvláštnej porážky“ Francúzska a „najkrajšej chvíle“ Anglicka? De Gaulle vtedy objavil sebavedomie Francúzov na rozdiel od Američanov a Churchill vytvoril „osobitný vzťah“ medzi dvoma národmi svojich predkov. (Ak chceme pochopiť dnešné postoje Chiraca a Blaira k USA, kľúčovými menami sú ešte stále de Gaulle a Churchill.) Počas päťdesiatich rokov, od roku 1941 až po rok 1991, sa Spojené štáty a silnejúce spoločenstvo Európanov zúčastňovali na spoločnej vojne proti spoločnému nepriateľovi: najprv proti nacizmu, potom proti sovietskemu komunizmu. Toto bol rozkvet geopolitického Západu. Počas studenej vojny, samozrejme, existovalo v tomto transatlantickom vzťahu aj opakované napätie. Formovanie niektorých z dnešných stereotypov možno nájsť v sporoch začiatkom osemdesiatych rokov o rozmiestnení jadrových rakiet a zahraničnej politiky USA voči strednej Amerike a Izraelu. Vytvorili sa v mysliach tých istých ľudí: napríklad Richarda Perla, známeho ako „princ tmy“ kvôli tvrdým postojom. Tieto transatlantické argumenty boli často o tom, ako naložiť so Sovietskym zväzom, nakoniec však boli týmto jasným, spoločným nepriateľom skrotené. Dnes to už tak nie je. Možno sme svedkami toho, čo austrálsky publicista Owen Harries predpovedal vo svojom článku, uverejnenom v časopise Foreign Affairs pred desiatimi rokmi: pádu Západu ako pevnej geopolitickej osi v dôsledku straty tohto jasného, spoločného nepriateľa. Európa bola hlavným divadlom druhej svetovej vojny a studenej vojny; no nie je centrom „vojny proti terorizmu“. Priepasť medzi relatívnou silou sa prehĺbila. Spojené štáty nie sú len jedinou superveľmocou sveta, sú hyperveľmocou a jej vojenské výdavky sa onedlho vyrovnajú vojenským výdavkom ďalších pätnástich najsilnejších štátov dokopy. Európska únia nepremenila svoju porovnateľnú ekonomickú silu – približujúc sa k americkej ekonomike s 10 biliónmi dolárov – na porovnateľnú vojenskú silu alebo diplomatický vplyv. Rozdiely sa týkajú aj použitia moci. Robert Kagan tvrdí, že Európa sa priblížila ku kantovskému svetu „zákonov a pravidiel a nadnárodných negociácií a spolupráce“, kým Spojené štáty zostali v hobbesovskom svete, kde vojenská moc je ešte stále kľúčom k dosiahnutiu medzinárodných cieľov (i cieľov liberálnych). Prvá a samozrejmá otázka musí byť: Je to pravda? Myslím si, že Kagan v tom, čo pripúšťa, že je „karikatúra“, je v skutočnosti veľmi vľúdny voči Európe, a to v tom zmysle, že vyzdvihuje niečo, čo je v realite príbehom chaotického hľadania a národných rozdielov. Druhou, menej samozrejmou otázkou je: Chcú Európania a Američania, aby to bola pravda? Odpoveď sa zdá kladná. Mnohým americkým politikom sa páči myšlienka, že sú z Marsu – treba tomu rozumieť v zmysle „bojovný“ (Martial), nie „marťanský“ (Martian), kým mnohí európski politici sa považujú za programových „Venušanov“. Takže prijatie Kaganovej tézy je súčasťou vlastného príbehu. Onedlho rozšírená Európska únia si hľadá jasnejšiu identity, Európu silne zvádza túžba vymedziť sa voči Spojeným štátom. Svoj vlastný obraz opisuje vymenúvaním vecí, ktorými sa od Ameriky odlišuje. V hroznom žargóne štúdií identity sa Amerika stáva „tou druhou“. No Američanom sa nepáči byť tými druhými. (A komu vôbec sa to páči?) Dôsledky teroristických útokov z 11. septembra zvyšujú ich pripravenosť prijať vojenskú a misionársku zodpovednosť za úlohu Ameriky vo svete. Stanley Hofmann vypozoroval, že Francúzi a Američania sa považujú za národy, ktoré majú univerzalizujúce, civilizujúce poslanie. Existuje už európska, nielen čisto francúzska, verzia mission civilisatrice, tzv. „EU-tópia“ nadnárodnej integrácie založenej na práve, ktorá je však v ostrom konflikte s najnovšou, konzervatívnou verziou amerického poslania. A tak napríklad Jonah Goldberg podráždene cituje výrok nemeckého proatlantického veterána Karla Kaisera, podľa ktorého „Európania urobili niečo, čo pred nimi neurobil nikto: vytvorili zónu mieru, kde je vojna vylúčená, absolútne vylúčená. Európania sú presvedčení, že tento model je platný aj pre iné časti sveta“. Každá strana sa nazdáva, že jej model je lepší. Vzťahuje sa to nielen na konkurujúce modely medzinárodného správania, ale aj na modely demokratického kapitalizmu: na rozličnú zmes voľného trhu a sociálneho štátu, slobody jednotlivca a sociálnej solidarity atď. Pre politológa Charlesa A. Kupchana, autora nedávno vydanej knihy Koniec americkej éry, to predznamenáva blížiacu sa „zrážku civilizácií“ medzi Európou a Amerikou. Kým Kagan si myslí, že Európa je trvalo slabá, Kupchan ju považuje (a nie Čínu) za budúceho veľkého rivala Spojených štátov. Mnohým Európanom by sa páčilo tomu uveriť, no v Spojených štátoch bol Kupchanov názor takmer ojedinelý. V USA existuje ďalší výrazný trend. Už som spomenul, že v Amerike devätnásteho a dvadsiateho storočia bolo podozrievanie všetkého európskeho zmiešané s obdivom a fascináciou. Úprimne povedané, prevládal americký komplex kultúrnej menejcennosti. Ten sa však začal postupne vytrácať. Toto vytrácanie sa ku koncu studenej vojny s následným rastom Spojených štátov ako jediného „nadvládcu“ urýchlilo, a to spôsobom, ktorý nie je ľahké presne určiť. Nový Rím sa už necíti byť ohrozený starými Grékmi. „Keď som do Európy išiel po prvýkrát v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, Európa nám bola nadradená,“ napísal mi nedávno bývalý americký diplomat so širokými skúsenosťami v Európe. „Nadradenosť nebola osobná – nikdy som sa necítil ponížený ani tými najvyvyšujúcejšími sa ľuďmi – ale civilizačná. Veci sa však zmenili. Amerika sa už nemusí hanbiť.“ 3. Všetky tieto trendy boli akoby zahmlené počas ôsmich rokov od skončenia studenej vojny prítomnosťou čestného Európana v Bielom dome, Billa Clintona. George W. Bush, chodiaci dar pre každého európskeho protiamerického karikaturistu, dorazil do Bieleho domu s unilaterálnou agendou, pripravený upustiť od niekoľkých medzinárodných zmlúv. Po 11. septembri svoje nové prezidentovanie zadefinoval ako vojnové. Zistil som, že post-11. septembrový pocit, že Amerika je vo vojne, pretrváva oveľa silnejšie vo Washingtone ako kdekoľvek inde v Amerike, New York nevynímajúc. A pretrváva najmä v srdci Bushovej administratívy. „Vojna proti terorizmu“ posilnila existujúcu tendenciu medzi republikánskou elitou veriť tomu, čo Robert Kaplan nazval „hrdinskou politikou“ silne okorenenou fundamentalistickým kresťanstvom, ktorá vo svetskej Európe očividne absentuje. Ako uviedol Walter Russel Mead z Rady pre zahraničné vzťahy vo svojej knihe Osobitná starostlivosť, do americkej zahraničnej politiky sa vrátili „jacksonovské“ tendencie. Teroristi al-Káidy sa stali novými Indiánmi z kmeňa Muskogov. Otázka Američanov pre Európanov – ako sa ma spýtal aj konzervatívny komentátor Charles Krauthammer – potom znela: „Ste v zákopoch s nami alebo nie?“ Odpoveďou bolo najprv jasné áno. Každý cituje titulok z Le Monde „Nous sommes tous des Américains.“ O rok a pol neskôr je Tony Blair jediný európsky líder, o ktorom si väčšina Američanov myslí, že je s nimi v zákopoch. Mnohí vo Washingtone sa nazdávajú, že Francúzi sa vrátili k svojim starým protiamerickým postojom a že nemecký kancelár Gerhard Schröder v septembri opätovne vyhral voľby kvôli tomu, že cynicky zneužíval antiamerikanizmus. Kedy a kde sa začali európske a americké postoje opäť rozchádzať? Začiatkom roku 2002 eskaláciou izraelsko-palestínskeho konfliktu na Blízkom východe. Blízky východ je tak zdrojom, ako aj katalyzátorom hroziacej zostupnej špirály narastajúceho európskeho antiamerikanizmu a rodiaceho sa amerického antieuropeizmu, ktoré sa navzájom posilňujú. Antisemitizmus v Európe a jeho údajný súvis s európskou kritikou Šaronovej vlády sa stal predmetom tých najtvrdších protieurópskych komentárov písaných konzervatívnymi americkými komentátormi a politikmi. Niektoré z týchto kritík sú samy osebe nielen silne proizraelské, ale aj „prirodzene v prospech Likudu“, vysvetlil mi jeden liberálny židovský komentátor. V nedávno publikovanom článku Stanley Hoffmann píše, že je tu akoby viera „v totožnosť záujmov medzi židovským štátom a Spojenými štátmi“. Propalestínski Európania zúriví z toho, že kritika Šarona sa označuje ako antisemitizmus, hovoria o sile „židovskej loby“ v USA, čo potom utvrdzuje najhoršie podozrenia amerických stúpencov Likudu o európskom antisemitizme, a tak to ide ďalej a ďalej. Okrem tohto beznádejného chaosu vzájomne sa ovplyvňujúcich predsudkov – o ktorých je pre nežidovského Európana ťažké písať bez toho, aby neprispel k rastúcej nespokojnosti, ktorú sa usiluje analyzovať – existujú aj skutočné rozdiely medzi európskym a americkým prístupom k Blízkemu východu. Európski politici si napríklad väčšinou myslia, že vynegociované riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu by bolo väčším príspevkom k dlhodobému úspechu „vojny proti terorizmu“ ako vojna proti Iraku. Naším najvýraznejším bodom v tejto súvislosti je, že kým studená vojna proti komunizmu v strednej Európe Ameriku a Európu spojila, „vojna proti terorizmu“ na Blízkom východe ich rozdeľuje. Sovietsky zväz zjednotil Západ, Blízky východ ho rozdeľuje. Ak sa na to pozrieme bližšie, takéto rozdelenie je mimoriadne stupídne. Európa ako sused a zároveň domov rastúceho islamského obyvateľstva má oveľa väčší životný záujem na mierovom, prosperujúcom a demokratickom Blízkom východe ako Spojené štáty. A navyše, stretol som sa s dvoma vedúcimi pracovníkmi americkej administratívy vo Washingtone, ktorí celkom dobre chápali argument, ktorý začínajú používať niektorí americkí komentátori, a to, že demokratizácia širšieho Blízkeho východu by mala byť novým veľkým transatlantickým projektom pre revitalizovaný Západ. V tejto chvíli je však situácia iná. V tejto chvíli sa zdá, že druhá vojna v Perzskom zálive len rozšíri priepasť medzi Európou a Amerikou. Aj keď k vojne v Iraku nedôjde, Blízky východ môže i tak rozvíriť situáciu, v ktorej ozajstný alebo údajný európsky antiamerikanizmus vyvolá ozajstný alebo údajný americký antieuropeizmus, ktorý zasa vyvolá antiamerikanizmus, a to všetko sa ešte väčšmi skomplikuje obvineniami z európskeho antisemitizmu. K zmene by mohlo dôjsť vyvinutím zvýšeného vedomého úsilia na oboch stranách Atlantiku alebo príchodom novej administratívy do Washingtonu v roku 2005 alebo 2009. Medzitým sa ešte mnohé veci môžu pokaziť. Súčasné transatlantické nepriateľstvo je totiž výrazom hlbších historických trendov, ako som spomínal. Mohli by ste povedať, že zvýraznenie „amerického antieuropeizmu“, ako som učinil v tejto eseji, prispeje k zostupnej špirále vzájomnej nedôvery. Publicisti však nie sú diplomati. Americký antieuropeizmus existuje. A jeho nositelia môžu byť prvými lastovičkami dlhého, nepríjemného leta.
Uverejnené v The New York Review of Boos, 15. januára 2003, preložila Judita Takáčová
