Môžu nás fotografie klamať alebo akýmsi iným spôsobom zavádzať? Sme schopní to odhaliť a brániť sa tomu? Podobné otázky sú v dobe neobmedzeného reprodukovania obrazov a ich vplyvu na naše vnímanie skutočnosti veľmi zaujímavé. V súčasnosti sa týmito témami zaoberá mnoho teoretikov publikujúcich v odborných časopisoch, ako sú Visual Communication alebo Journal of Visual Culture. David Perlmutter, Gretchen Wagnerová, Sol Worth, Tod Gitlin a mnohí ďalší sa z rôznych uhlov pohľadu snažia pochopiť, ako fungujú mechanizmy manipulácie masového publika a akú úlohu v týchto procesoch zohrávajú fotografické ikony. Na Slovensku sa podobnými otázkami zaoberá napríklad prof. Peter Michalovič. Tento text je interpretáciou textu Davida Perlmuttera Anatómia fotožurnalistickej ikony, ktorý na konkrétnom prípade známej fotografie zachytávajúcej smrť demonštranta v talianskom Janove objasňuje svoje teoretické východiská a snaží sa ponúknuť odpovede na niektoré z vyššie uvedených otázok. „Smrť v Janove“ Poobede 20. júla 2001, keď v Janove prebiehalo ekonomické stretnutie krajín G8, vošlo policajné vozidlo na jednu z najväčších ulíc historického centra, kde sa zhromaždili demonštranti a novinári. Počas manévrovania v dave uviazlo pred prekážkou pri stene budovy. Niekoľkí demonštranti vybavení motocyklistickými prilbami, podomácky vyrobenými štítmi a plynovými maskami ho obkolesili a začali demolovať. V tom okamihu jeden z pasažierov, príslušník talianskych carrabinierovi, namieril služobnú zbraň na jedného útočníka a vystrelil. Dvadsaťtriročný Carlo Giuliani padol po smrteľnom zásahu do hlavy na dlažbu za automobilom. Priebeh tohto incidentu sa podarilo nafotiť prítomnému fotoreportérovi. Zrodila sa kauza a začal sa intenzívny zápas – nielen o určenie právnej či morálnej zodpovednosti za smrť človeka, ale aj o interpretáciu symbolického a politického významu fotografií dokumentujúcich túto udalosť. Z obrovského množstva fotiek, ktoré vznikli počas summitu, si zvláštne postavenie na stránkach európskej a americkej tlače vyslúžila predovšetkým jedna – zo série Dylana Martineza, fotoreportéra agentúry Reuters. Na fotografii stojí Giuliani za policajným vozidlom obrátený chrbtom k objektívu a v rukách drží hasiaci prístroj. Zdvíha ho do vzduchu, kým ďalší útočník rozbíja bočné sklo auta drevenou doskou. V rozbitom zadnom okne je vidieť zbraň, ktorou policajt mieri na Giulianiho. Pozadie scény tvorí konfliktmi poznačená janovská ulica: zadebnené výklady obchodov, porozbíjané objekty, množstvo odpadkov. Na stene blízkej budovy je čitateľné graffiti : NO MORE COPS! (Preč s políciou!) Napriek zjavnej autenticite okamihu nejde o celkom náhodné stretnutie demonštrantov, silových zložiek a reportérov. Minimálne od roku 1990 sa summity G8, ale aj ďalšie udalosti s podobným zameraním (Svetové ekonomické fórum, stretnutia WTO) pravidelne stávali miestami ostrej konfrontácie fakticky medzi demonštrantmi a miestnou políciou, symbolicky medzi alterglobalistickým hnutím a svetovými ekonomickými lídrami. Takéto konfrontácie sú pre médiá, ktoré sa stále viac orientujú vizuálne, veľmi príťažlivé a pravidelne plnia spravodajstvo a titulné stránky tlače. Efekt tejto publicity je však pre obe strany problematický. Lídri svetovej ekonomiky sú nútení (aspoň rétoricky) reagovať na námietky protestujúcich, týkajúce sa prevažne globálneho dopadu ich rozhodnutí na životné prostredie a prehlbovanie chudoby na perifériách svetovej ekonomiky v tzv. treťom svete. Médiá zase často kritizujú protestujúcich a mnohí komentátori spochybňujú celé alterglobalistické hnutie pre slabú organizovanosť, údajný radikalizmus a sklony k násiliu. Protesty v masmédiách Slávne vzbury proti dobovým mocenským štruktúram boli často sprevádzané prvkami teatrálnosti a symboliky. V dobe masových médií je potreba upútať pozornosť ešte dôležitejšia – publicita je dnes nevyhnutnou súčasťou získavania nových sympatizantov a materiálnej podpory. Tento elementárny fakt si uvedomujú teroristické skupiny, rovnako ako lokálne združenia rodičov protestujúce proti zrušeniu materskej školy. Vyvolať skutočne široké spoločenské zmeny bez intenzívneho záujmu médií je v dnešnej dobe takmer nepredstaviteľné. Stratégia získavania publicity však má svoje úskalia. Mediálne sprostredkovanie môže mať za následok trivializáciu celého problému – samotný program hnutia môže ustúpiť do pozadia a hrozí, že hnutie či skupina získa svojich pätnásť minút slávy pre to, čo robí, ale nie prečo to robí. Spôsob, akým médiá udalosť spracujú, významnou mierou predurčuje jej úspech či neúspech. Samotní aktéri sa tak vzdávajú priamej kontroly nad svojím odkazom. Mnohé hnutia konfrontované s dilemou medializácie preto rozvíjajú vlastnú symboliku a gestá na artikuláciu svojich postojov a cieľov. Pre mainstreamové médiá a širokú verejnosť sú tieto „jazyky” čiastočne nezrozumiteľné. Odkaz hnutia sa často napriek značnej publicite zameriava viac na konkrétnu cieľovú skupinu a postoj širokej verejnosti sa tým stáva menej dôležitý. Naopak, hnutia uchádzajúce sa o masovú podporu vytvárajú naratívne štruktúry a vizuálnu symboliku, ktorá sa snaží aktivovať schémy porozumenia a súhlasu masového publika. G. Shelby uvádza ako príklad takéhoto postupu boj Martina Luthera Kinga za občianske práva čiernej populácie. Zaujímavým spôsobom ukazuje, ako táto taktika apelovala na židovsko-kresťanskú a americkú tradíciu “priateľského napomínania”. Nezávisle od voľby taktiky platí, že to, ako vníma široká verejnosť akékoľvek hnutie, ovplyvňuje v súčasnosti mediálny filter. Ikonické spracovanie udalostí pôsobí spolu s ďalšími faktormi na tvorbu postoja verejnosti a môže ním do značnej miery manipulovať. Vo svojej slávnej štúdii Celý svet sa pozerá (The Whole World is Watching) upozorňuje Todd Gitlin na tento mediálny filter ako na „dvojsečnú” zbraň. Môže protestnému hnutiu významne napomôcť, ale zároveň ho aj úplne zmariť, pretože médiá majú tendenciu sústrediť sa na senzáciechtivú rétoriku a najradikálnejšie prejavy správania. Protestujúci môžu byť dokonca úplne zbavení politického rozmeru svojho konania, ak ho médiá zobrazia ako istý druh zábavy, a nie ako zmysluplné vyjadrenie postoja. Mediálny filter môže ovplyvniť aj názory na spravodlivosť a legitimitu protestných hnutí. Médiá a alterglobalizmus Súčasné alterglobalistické hnutie čelí všetkým uvedeným aspektom mediálneho vplyvu. Ide pritom o relatívne pestré zoskupenie organizácií monitorujúcich ľudské a občianske práva, environmentálnych združení, študentských hnutí a ďalších skupín, ktoré spoločne približne od roku 1990 verejne kritizujú globálne ekonomické summity. Chcú vyjadriť svoj nesúhlas s ich exkluzívnou hierarchickou štruktúrou a agendou, ktorá podľa ich názoru smeruje k prehlbovaniu chudoby a devastácii životného prostredia. Tieto skupiny často zastrešuje v médiách pojem antiglobalizmus (používa ho aj Perlmutter). Väčšina stúpencov hnutia však uprednostňuje pojem altergolbalizmus – tento pojem má vyjadriť ich program obhajoby kultúrnej diverzity, pestrosti životných štýlov, a cieľ vzdorovať rastúcemu nedemokratickému vplyvu globálnych korporačných síl. Mnohé podskupiny sa popri tom rozhodli bojovať aj proti symbolom toho, čo nazývajú ekonomickými privilégiami Západu. Masové protestné akcie v Seattli počas summitu WTO v roku 1999 a násilie, ktoré ich sprevádzalo, vzbudili veľkú pozornosť médií a verejnosti. To následne odštartovalo vlnu protestov na podobných podujatiach v Prahe, Quebecu a Göteborgu krátko pred udalosťami v Janove. Skupiny zúčastňujúce sa na týchto protestných akciách sa názorovo rozchádzajú v otázkach primeranej taktiky a základných cieľov. Najzásadnejšie rozdiely existujú medzi skupinami, ktoré trvajú na pokojných protestoch, a tými, ktorí chcú odpovedať na použitie policajnej sily rovnakým spôsobom. Existujú aj skupiny, ktoré považujú ničenie majetku za nevyhnutnú formu protestu. Reakciou na tieto fakty sú masívne bezpečnostné opatrenia sprevádzajúce podobné udalosti. Talianska polícia krátko pred summitom v Janove opakovane porušovala shengenskú dohodu o voľnom pohybe občanov EU, aby zastavila tzv. potenciálnych páchateľov. Stovkám cestujúcich odopreli vstup do krajiny. Všetky železničné stanice, diaľnice, letiská a prístavy boli počas konania summitu uzavreté. Protestujúci, ktorí mali to šťastie a do Janova sa dostali, čelili množstvu obmedzení verejnej dopravy, predovšetkým v tzv. červenej zóne. Dalo sa očakávať, že vytvorenie takejto nedobytnej pevnosti uprostred mesta vystupňuje nesúhlas protestujúcich, ktorí už predtým upozorňovali na vylučujúci charakter summitov. Neskoršie udalosti potvrdili, že mnohí z nich sa pokúšali zdolať tieto bariéry, pretože ich vnímali ako symbol exkluzívneho a nedemokratického charakteru stretnutí G8. Tesne pred summitom bolo teda zrejmé, že sa situácia v meste v priebehu nasledujúcich dní vyhrotí. Silové zložky polície boli v pohotovosti a vyslané tímy médií z celého sveta sa pripravovali na spracovanie blížiacich sa násilných stretov. Výroba ikony V nasledujúcich dňoch vznikli tisícky fotografií, ale v médiách dominovala len spomínaná fotografia Dylana Martineza. Podľa Perlmuttera sa v praxi táto fotografia stala tzv. všeobecnou ikonou. Znamená to, že zastupuje incidenty násilia súvisiace s alterglobalistickým hnutím ako celok, nejde už len o jednu konkrétnu udalosť v Janove. Spĺňa tiež všetky kritériá klasickej fotožurnalistickej ikony: zachytáva dôležitú udalosť (1), plní funkciu metonymie (2), je slávna (3), publikovaná v mnohých významných médiách (4), opakovane používaná (5) a napokon, pri jej interpretácii je rozhodujúca existencia primárnej témy. Dôležitosť udalosti je pre ikonický charakter fotografie kľúčová. Ide o prvý prípad smrti demonštranta počas alterglobalistických protestov. Od stretnutia G8 v Seattli stúpala frekvencia násilia spolu s rastúcim počtom protestujúcich. Situácia sa vyhrotila v Göteborgu, kde už polícia strieľala ostrou muníciou a niekoľko ľudí zranila. Krátko po Giulianiho smrti napísal G. Parrish na stránkach ľavicovo orientovaného Monitoru: „Udalosti v Janove nám pripomínajú udalosti z Kent State, keď po tom, ako v Juhovýchodnej Ázii umreli státisíce ľudí, stačila smrť štyroch mladých privilegovaných amerických študentov na akademickej pôde Midwestu a v máji 1970 sa na základe toho zaktivizovala opozícia a zmenila americké protivojnové hnutie na silu, v dôsledku ktorej sa na dlhý čas zatvárali univerzity v celej krajine.“ Dnes už je zrejmé, že išlo skôr o vyjadrenie nádeje, a nie o predpoveď. Po udalostiach v Janove totiž nedošlo k žiadnej transformácií či masovej aktivizácii alterglobalistického hnutia. Podľa Perlmuttera môžeme tento fakt čiastočne vysvetliť aj analýzou druhého elementu ikony – teda jej metonymickej funkcie. Týka sa práve faktu, že sa jedna konkrétna fotografia opakovane používa na reprezentáciu širokého spektra udalostí, alebo dokonca celej problematiky – v tomto prípade alterglobalistického hnutia. Je preto dôležité sledovať, ako výber, použitie a opis ikony spojenej s udalosťami zvýrazňuje, alebo naopak zahmlieva niektoré aspekty týchto udalostí. To sa premieta do spôsobu, akým bude udalosti a celý problém vnímať široká verejnosť. Na rozdiel od fotografie zastreleného študenta v Kent State, na Martinezovej fotografii nevidíme okamih, keď Giuliani klesol na zem po zásahu projektilu, resp. ako potom po jeho bezvládnom tele prešli kolesá cúvajúceho policajného auta. Tieto fotografie samozrejme existujú, Martinez a ďalší reportéri ich poskytli tlačovým agentúram. Ale na stránkach veľkých európskych a amerických médií sa objavovali len zriedkavo, prípadne vôbec. Notoricky známou sa stala iba fotografia situácie, ktorá smrti bezprostredne predchádzala. Nevidíme ešte obeť streľby, ale okamih provokácie. Všeobecnou metonymiou tejto foto-ikony je teda násilie demonštrantov, a nie policajné násilie. Treťou charakteristikou ikony je jednoducho fakt, že sa stane slávna. Veľký podiel na tom majú editori mainstreamových médií, ktorí viac alebo menej zjavne deklarujú jej význam. Celkom explicitne sa tejto úlohy zhostil napríklad M. Elliot z New York Times, keď svoj článok k udalostiam v Janove začína slovami: „Už sa stala jednou z tých slávnych fotografických ikon, podobne ako fotka popáleného vietnamského dievčatka utekajúceho po ceste pred bombardovaním napalmom alebo fotka zakrvaveného amerického vojaka, ktorého ťahajú ulicami Mogadiša. V piatok poobede na Piazza Alimonda v talianskom Janove zachytil fotograf mladého muža pripraveného hodiť hasiaci prístroj na policajný Land Rover, ktorý uviazol pred stenou.” Elliot spája Martinezovu fotografiu s najslávnejšími ikonami fotožurnalizmu. To, či má pravdu, sa ukáže až s odstupom času. Je však celkom jasné, že ak veľké médiá alebo politické elity tvrdia, že sa fotografia stane slávnou, do značnej miery je to samonapĺňajúca predpoveď, pretože majú aj praktické páky na to, aby sa tak skutočne stalo. Čo sa týka použitia vo viacerých médiách a pravidelného opakovania, fotografia slávila obrovský úspech. Los Angeles Times a Chicago Tribune ju uverejnili na titulnej strane a v ten istý deň ju New York Times publikoval v sekcii A prinášajúcej reportáž z Janova. V priebehu nasledujúceho týždňa použili fotografie z Martinezovej série Newsweek a Time, pričom v oboch týždenníkoch fotografia Giulianiho s hasiacim prístrojom dominovala medzi ostatnými snímkami. Fotografia sa opakovane objavovala v rôznych typoch médií ako ilustračný záber pri správach o udalostiach v Janove. Posledná charakteristika hovorí o tom, že podobne ako väčšinu fotografických ikon, aj túto môžeme interpretovať prostredníctvom akejsi pôvodnejšej, primárnej témy, hlboko zakorenenej v našej literárnej či vizuálnej kultúre. Napríklad ako príbeh slabšieho, ktorý sa rozhodne vzoprieť sile. Nejde o to, že by bol nejaký obraz prirodzene nositeľom takéhoto námetu. Tento námet k nemu skôr pripájame na základe asociácií s predošlými pamäťovými stopami alebo prostredníctvom opisu či sugestívnych zmienok, ktoré obraz sprevádzajú. Takže napríklad obhajca alterglobalistického hnutia v ňom môže vidieť zápas Dávida s Goliášom: slabších protestujúcich bojujúcich s lepšie vyzbrojenými predstaviteľmi oficiálnej moci. Zaujímavé pritom je, že na tejto fotografii nie je okamžite jasné, ktorá zo strán je tá slabšia. Ak si však pozrieme snímky z celej Martinezovej série, zistíme to jednoducho a celkom jednoznačne. Na fotografiu sa môžeme pozerať aj ináč, napríklad ako na stretnutie dvoch obetí: nespravodlivo napadnutých policajtov a demonštrantov utláčaných systémom. Existuje samozrejme oveľa viac možností. To si však bežne pri prezeraní obrázkov neuvedomujeme, pretože výber primárnej témy pre interpretáciu za nás robia médiá. Aby nám „zjednodušili” úlohu, ponúkajú nám už fotografie zasadené do konkrétneho interpretačného rámca. Interpretačné rámce Vizuálny antropológ Sol Worth upozorňuje na to, že väčšinou prichádzame do styku s edemickým (teda editovaným, publikovaným), a nie s kademickým (pôvodným, needitovaným) materiálom. Jednoducho, nemôžeme byť na všetkých miestach, kde sa deje niečo dôležité. Často ani neuvažujeme nad tým, čo je dôležité a čo nie. Ako informačné kanály dnes používame mainstreamové médiá. Prístup k pôvodným zdrojom je obmedzený a ľudia väčšinou nemajú tendenciu vyhľadávať pri konkrétnej informácií alternatívne verzie. Táto skutočnosť nahráva možnosti manipulácie. Ten, kto by jej chcel čeliť, by sa v prípade fotografií mal zamerať na proces selekcie, v ktorom sa jedna fotografia nejakej udalosti uprednostňuje pred inými. Ďalším predmetom záujmu by mal byť opis či komentár, ktorý hovorí, čo máme na fotografii vidieť. Martinezova fotografia je štvrtá v sérii po sebe nasledujúcich snímok. Zdá sa, že zo všetkých najlepšie reprezentuje násilie na strane demonštrantov. Ale samotná fotka je ešte stále otvorená viacerým interpretáciám. Perlmutter porovnáva sprievodné komentáre z viacerých zdrojov: „Dvadsaťtriročný Giuliani sa pripravuje hodiť hasiaci prístroj cez zadné okno, z ktorého príslušník carrabinieri mieri zbraň.“ (Newsweek) „Tesne pred tým, ako ho zastrelili, sa protestujúci Carlo Giuliani pokúsil vrhnúť hasiaci prístroj na policajné auto v Janove, zatiaľ čo policajt na neho mieril zbraňou.“ (New York Times) „Policajt mieri zbraňou na protestujúceho, ktorý dvíha do vzduchu hasiaci prístroj. Demonštranta zabili krátko po tomto okamihu.“ (Los Angeles Times) Odlišným spôsobom opisuje fotografiu ľavicovo orientovaný Monitor: „Zdá sa, že protestujúci s doskami sa chystajú ustúpiť – vytiahli jednu z bočného okna a otáčajú sa na opačnú stranu. Carlo Giuliani teraz drží hasiaci prístroj priamo pred svojou tvárou. Nechystá sa ho hodiť. Pozerá sa pred seba, možno si práve všimol zbraň v rukách carrabiniera.“ (The Monitor) Tieto texty komentujú jednu vizuálnu informáciu, ale ponúkajú odlišný spôsob, ako sa na ňu pozerať. Pri nejednoznačných interpretáciách potom zohráva dôležitú úlohu aj to, ktorú verziu bude viac počuť. Vráťme sa ešte k problému selekcie. V prípade janovských udalostí sa najväčšie médiá uspokojili s naratívnou štruktúrou, ktorá by sa dala zjednodušene vyjadriť vetou: násilie demonštrantov vyprovokovalo odvetu polície. Zdá sa, že výber fotografie zohral v tomto procese dôležitú úlohu. No Giulianiho smrť bola len jednou z udalostí týchto dní. Deň po incidente vtrhla polícia do budovy školy Diaz, sídla vedenia Janovského sociálneho fóra, ktoré bolo oficiálnym organizátorom demonštrácií. Napriek tomu, že táto organizácia verejne odmietala účasť na násilných protestoch, polícia na jej členov verbálne aj fyzicky zaútočila, skonfiškovala ich dokumenty a techniku a mnohých zatkla. Táto udalosť sa však v spomínaných médiách neobjavila a fotografie, ktoré počas nej vznikli, neboli publikované. Na príklade „Smrti v Janove“ sa ukazuje, aký význam má analýza ikonického charakteru fotografií pri skúmaní obrazovej zložky mediálneho odkazu. Metonymická funkcia je kľúčová pre súčasnú žurnalistiku, ktorá pracuje s vizuálnou skratkou. Fotografia má nahradiť stovky slov, no zároveň zastupuje aj stovky iných fotografií. Ich výber a spracovanie je nielen technologickou či estetickou, ale zároveň aj politickou voľbou. Perlmutter si veľmi dobre uvedomuje, že na mnohých aspektoch tvorby analyzovanej ikony sa podieľa aj jeho text. Nejde mu primárne o problém alterglobalizmu. Túto udalosť si vyberá preto, aby poukázal na možnosti manipulácie vo všeobecnosti a načrtol isté možnosti jej odhaľovania. Pozornému čitateľovi by preto nemal uniknúť fakt, že v širšom zmysle može byť jeho výber udalosti súčasťou tých istých problémov selekcie, o ktoré ide v jeho texte. Autor je študent filozofie
