Kniha kanadského literárneho vedca Northropa Fryeho (1912) vyšla ešte v roku 1957. Napriek tomu sa do širšieho čitateľského okruhu v našom literárnovednom prostredí dostáva až teraz. Zásluhou brnianskeho vydavateľstva Host a jeho edície Teoretická knihovna. A, pravdaže, vďaka prekladu S. Ficovej. Väčšina z nás poznala túto, dnes už klasickú literárnovednú prácu len sprostredkovane z českého Průvodce po světové literární teorii (Zeman a kol., 1988). Jej autentické čítanie je teda pre nemalú časť slovenských literárnych vedcov (najmä tých v strednom veku a mladších) čítaním prvým. Sám za seba priznávam, že nie čítaním jednoduchým. Napätie, ktoré v recepcii Fryeho diela vzniká, vyrastá najmä z rozporu štandardizovaného obsahu literárnovedných pojmov, ktorý fixuje naša literárnoteoretická tradícia, s ich špecificky posunutým používaním u autora recenzovaného textu. Uvedomoval si to zrejme aj sám Frye, pretože prácu vybavil stručným slovníkom používaných pojmov. Problém by mohol spôsobiť hneď názov práce. Termínom kritika v našom kontexte označujeme predovšetkým disciplínu literárnej vedy, ktorá ako sprievodca umenia reflektuje jeho aktuálnu podobu, prevláda v nej hodnotiaca aktivita čitateľa, zdôrazňujú sa aspekty čitateľského vkusu. Frye však, v intenciách americkej tradície používania slova kritika, rozlišuje medzi „critic“ (vo význame, ktorý som naznačil) a pojmom „literary criticism“, ktorého obsahové vymedzenie smeruje k tomu, čo v našom kontexte poznáme pod označením – literárna veda. Jeho práca sa teda nezameriava na problémy literárnej kritiky, ale na „veškeré literární bádání a literární vkus jakožto projevy mnohostranné činnosti označované pojmy liberární výchova, kultura či studium humanitních oborů“ (s.18). Druhým problémovým pojmom je slovo anatómia. Jeho tradičné chápanie smeruje k takým významom ako „stavba, štruktúra, skladba“, resp. vo viac prenesenom význame pitva. Frye vo svojom slovníku upozorňuje na anatómiu ako „formu fikcie“ akcentujúcu najmä idey. Smeruje teda k používaniu pojmu anatómia ako „žánrového“ označenia. Úvodzovky používam najmä preto, lebo aj termín žáner má v reflektovanej práci trocha inú sémantiku, než je tá, na akú sme zvyknutí. Fryeho práca potom svojím pomenovaním obracia pozornosť čitateľa aj na samu seba, na svoje žánrové kvality, na svoju literárnosť (v tom je jej estetická dimenzia), a súčasne aj na stavbu či štruktúru predmetu svojho teoretického záujmu. Čítame ju ako špecifickú „fikciu“ o zakladajúcich princípoch umeleckej literatúry a v týchto intenciách aj zakladajúcich princípoch (ideách) disciplíny, ktorá sa zaoberá jej teoretickou reflexiou. Treba však vedieť, že pojem fikcia v žánrovom kontexte používa Frye na označenie „tištěného žánru“ (s. 285) a nie ako opozitum voči pojmu „pravda“. Keď hovoríme o spôsobe čítania, musíme upozorniť ešte na jeden jeho aspekt: táto práca si vyžaduje tzv. lineárne čítanie, teda postup od začiatku knihy až po jej koniec. Od Polemického úvodu, ktorý je „vysvetlením“ autorovho chápania vlastnej vedeckej disciplíny, cez všetky štyri eseje (Historická kritika: teorie modů; Etická kritika: teorie symbolů; Archetypální kritika: teorie mýtů; Rétorická kritika: teorie žánrů), Předběžný závěr až po spomínaný slovník. Len takýto recepčný postup umožní čitateľovi porozumieť jednotlivým autorovým analýzam a argumentom a spoznať jeho chápanie literatúry a literárnej vedy. V základoch Fryeho diela je návrat k Aristotelovi a jeho Poetike. Prvá esej si všíma literárny text práve aristotelovskou optikou. Historická kritika je v autorom chápaní teoretická reflexia literárneho textu založená na historicky najstarších princípoch tejto reflexie. Vychádzajúc z nich, definuje Frye druhy (mody) fikcie, ktorých základom je transformovaný význam Aristotelovho chápania dobra a zla do podoby „závažnosti“ a „ľahkosti“. Frye potom hovorí o odstupňovaní činov hrdinov literárnych diel na „veľké, menšie alebo porovnateľné s našim ľudským konaním“ (s. 49) a uvádza modus mýtu, modus romance, hovorí o vysokom mimetickom mode, nízkom mimetickom mode a o mode ironickom a aplikuje ich na diela západnej literatúry. Vzniká predstava premien typov hrdinu v historickom pohybe literatúry. Súčasne autor diferencuje literatúru aj podľa toho, či akcentuje dejové zložky (mythos) alebo kladie dôraz na tému (dianoia). Vzniká delenie textov na dejové (epická a dramatická tendencia) a tematické (lyrická tendencia). S týmito pojmami a kategóriami pracuje potom na ploche celej knihy, pričom svoju teoretickú konštrukciu dopĺňa o reflexiu symbolickej a znakovej podoby literárneho textu a o vnímanie archetypálnej, teda stabilizovanej, opakujúcej sa povahy niektorých symbolov. Práve dôraz na archetypálnosť mu potom umožňuje vykonať detailnú analýzu troch, podľa neho základných (pretože archetypálnych, elementárnych) typov obraznosti: apokalyptickej (ide o predstavu ľudskej túžby v podobe biblického neba či raja), démonickej (ľudskej túžbe sa vzpierajúcej, pekelnej) a analogickej (pohybuje sa medzi oboma „extrémami“ tým, že k nim produkuje analógie, napr. analógiu nevinnosti vyrastajúcu z apokalyptickej tematizácie neba). Z takto vytvoreného východiska sa potom Frye púšťa do formulovania svojej teórie mýtu. V poslednej eseji knihy sa Frye usiluje vykryť priestor, ktorý vznikol tým, že „literární kritika nevyvinula teorii žánrů“ (s. 283). Prezentuje vlastnú predstavu o možnostiach genologickej analýzy literárneho textu, pričom základ žánrovej diferenciácie hľadá na pôde rétoriky, v spôsoboch a formách prezentácie textu (text ako verbálne predvedený a text ako „fikcia“, teda v tlačenej/písanej verzii). Ide o problematický princíp, ktorý má svoju logiku najmä v intenciách toho systému uvažovania, ktorý Frye vystaval v prítomnej knihe. Na druhej strane odkrýva zložitosť problému žánrov v literatúre, ktorú potvrdzuje sama genológia v dielach a koncepciách, ktoré prišli po Fryem. Anatómia kritiky je výrazom jedného z možných a nepochybne ešte aj dnes inšpiratívnych spôsobov teoretickej reflexie umeleckej literatúry. Ukazuje produktívnosť návratu ku klasickým antickým „kritickým“ textom i produktívnosť sledovania archetypálneho základu literárnej kultúry. Cenný je aj autorov dôraz na posudzovanie literatúry v jej vlastnom systémovom rámci a odmietnutie aplikácie neorganických, napr. ideologických kritérií na literárny text. Súčasne je táto práca aj sui generis zážitkovým čítaním, pretože Fryeho analýzy literárnych textov a odhaľovanie ich archetypálneho základu ponúkajú nielen poznanie, ale aj nespochybniteľné čitateľské potešenie z možnosti zúčastniť sa na odkrývaní podstaty estetickej verzie sveta. Autor je literárny kritik (Northrop Frye: Anatomie kritiky. Host 2003. 440 strán, cena 349 Kč)
