Chceli nás vziať na prehliadku hradu. Mestečko, v ktorom sa konferencia konala, bolo predvianočné. Vyzeralo ako vystrihnuté z papiera. Ako kolorovaná fotografia. Stúpali sme úzkym schodiskom k hradu. Skupina dospelých ľudí ako deti na školskom výlete. V skupinkách. Kto sa s kým kamaráti. Kto sa s kým hrá. Ako dieťa som si myslela, že dospelosť obsahuje nejaké tajomstvo. Ktoré sa dozvieme, keď nadíde čas. Predstavovala som si akýsi rituál. Svet pred a po. Keď sa človek dostane do sveta, v ktorom sa pije káva a vrecúška s cukrom sa potriasajú medzi palcom a ukazovákom. Kde sa už hrá každý s každým. Svet, do ktorého sa dostanem, keď budem ako oco s mamou. Svet rozdelený na ocov a mamy. Ocov a mamy, ktorí bývajú spolu v izbe. V lôžkovom vlaku spia v jednom kupé. Keď idú na prehliadku hradu, kráčajú vedľa seba. Lenže teraz ideme v skupinkách ako žiaci. Aj ja patrím k nejakej skupinke. Smejem sa a kráčame tmavým kamenným schodiskom, ktoré vedie na hrad. Niektorí ledva lapajú po dychu. Organizátori nám vysvetľujú, koľko je tu schodov. Je vlhko, na kameňoch sa môže šmýkať. Frederik nie je v mojej skupinke. My dvaja sa spolu nehráme. Stúpame kamenným schodiskom každý po svojom. Medzi svojimi. Všetko je predvianočne ligotavé. Konferencia sa koná v najkrajšiu časť roka. Každý sa teší domov. V ten večer sa Frederik teší na iný domov ako ja. Naše domovy celkom bez prieniku. Niektorí kráčajú rýchlejšie. Iní zaostávajú. Skupina sa roztiahne, niektorí sú už takmer hore, niektorí ešte celkom na začiatku. Tí, s ktorými sa hrám ja, sú medzi prvými. Tí, s ktorými kráčam. V ten večer neviem, kde je Frederik. Možno sme si boli celkom blízko. Možno sme v skutočnosti celý čas kráčali vedľa seba. Chceli nám pripraviť prehliadku hradu. Ale inú. Nie so sprievodkyňou v šatách z úpletu, ktorá hovorí monotónnym hlasom a díva sa pritom do diaľky. Namiesto dôchodkyne, ktorá si sprevádzaním turistov vylepšuje dôchodok, interaktívne divadelné predstavenie. Chvíľu mrzneme na nádvorí hradu. Potom príde niekto v dobovom kostýme. Chlapík s lutnou. Mužom rozdá zamatové čiapky a ženám čelenky s krátkym závojom. Všetci sa smejú. Všetkým sa nám to zdá veľmi zábavné. A teraz, hovorí sprievodca s lutnou, sa naučíme dvorný tanec. Stojíme oproti sebe. V dlhých radoch na stredovekej chodbe. Osvetlenej žiarovkami v chráničoch zo železného pletiva. Svetlo sa sype kamennou chodbou. Kde sa svetlo sypalo. A sneh sa lial. Chlapci a dievčatá. Stojíme oproti sebe. Smejem sa. Chlapci v zamatových čiapkach a dievčatá so závojmi. Dievčatá sa uklonia. Sprievodca nám vysvetľuje, že krátke sukne boli kedysi znakom chudoby. Znamenali, že rodina nemá dosť peňazí na väčší kus látky. Chichoceme sa na tých, ktoré majú krátke sukne. A čižmy. Chodba je studená, takže v pančuchách omŕzajú nohy. Dievča urobí pukerlík. Muž sa ukloní a zdvihne čiapku. Potom sa dotknú špičkami prstov. Nedržať sa za ruky! Vysvetľuje sprievodca s lutnou. Muž nastaví ruku. Žena na chrbát mužovej ruky položí prsty. Len položí. Nestláča. Ruku musí držať silou vlastných svalov. Ruka ženy sa dotýka ruky muža. Spodnou plochou prstov chrbta jeho ruky. Ale váha ženiných prstov nespočíva na chrbte mužovej ruky. Ruky všetkých mužov sa takto spoja s rukami oproti stojacich žien. Vznikne chodba zo zdvihnutých rúk. Spojenia, ktorými na chvíľu môže sálať teplo. Uzavrú sa obvody. Vzájomný dotyk dvoch vodičov. Hlboko pod kamennou klenbou hradnej chodby vzniká druhá klenba z rúk. Z rúk navlečených do zimných kabátov. Väčšinou do celkom moderných zimníkov účastníkov konferencie. Len niekoľkí majú vetrovky. A na konci rukávov veľa dotykov zväčša nahých rúk. Niekoľkí si nechali rukavice. Pri prehliadke hradu veľa postávame a zima zalieza pod nechty. Väčšina rúk je však nahých. Vykúkajú spod rukávov ako hlodavce zo zmrznutej zeme. Kúsok nahoty na veselej prehliadke hradu. Zraniteľnej nahoty medzi kvalitnými zimníkmi. Dotyk nahých rúk na konferencii trochu nepatričný. Hoci je večer, nahé cudzie ruky by sa nemali dotýkať. Nahé ruky sa však dotýkajú rôzne. Niektoré celkom podľa pravidiel. Spodná strana ženských prstov na chrbte mužskej ruky. Bez tlaku. Zľahka. Len ako vtip. Iba súčasť predstavenia. Niektoré ruky možno tajne pritlačia. Nevieme, lebo na hradnej chodbe je zlé osvetlenie. Svetlo sa sype zo slabých žiaroviek chránených železným pletivom. Nevieme, či preto, aby sa nerozbili, alebo aby ich niekto neukradol. Reťaz starodávnych gest. Žena pokrčí kolená a muž sa ukloní. Zdvihnú ruku a dotknú sa predpísaným spôsobom. Medzi rukami prebieha tajná výmena. Žena sa niekoľkokrát otočí okolo vlastnej osi. Potom posledný z radu mužov podlezie klenbu zo zdvihnutých rúk. Dostane sa na začiatok radu a ženy sa o jednu posunú. Tak má každý muž oproti sebe inú ženu. Každá ruka sa dotkne inej ruky. Všetci sa smejú. Keď sa rad dvakrát posunie, moja ruka má oproti sebe Frederikovu ruku. Obaja máme tmavé zimníky. Ruky dobre chránené kvalitnou vlnenou látkou. Trčia z nich len nahé dlane. Pokrčím kolená a Frederik sa ukloní. Spodnou stranou prstov sa dotýkam chrbta jeho ruky. Vtedy po prvýkrát viem, že s touto rukou chcem ešte niečo zažiť. Smejeme sa. Myslím, že sme sa pritom na seba ani nepozreli. Naše ruky sa správali samostatne. Pozorovali sme dotyk našich hravých rúk. Keď sa dotkli, telo sa mi naplo. Na okamih. Na krátku chvíľu toho dotyku. Potom sme sa posunuli o jedného ďalej. Nasledovala ďalšia náhodná ruka. Najlepšie je, keď sa dá povedať: Bolo to ťažké obdobie. Všetko, čo sa o ťažkých obdobiach hovorieva. Nevidieť svetlo na konci tunela. Hustý tmavý les. Pohybovať sa bez kompasu. Prísť ráno k autu pokrytému námrazou. Zoškriabať ju a naštartovať, ale predsa ísť prvých pár minút takmer naslepo. Ale vo chvíli, keď sa to povie, je to zvyčajne už preč. To ťažké obdobie. Kým ťažké obdobie trvá, nehovorí sa o ňom ako o období. Človek je v ťažkom období ponorený ako v mlieku. Ťažké obdobie vníma ako definitívny osud. Nie je ochotný priznať, že je to len ťažké obdobie. Preto mám najradšej, keď sa dá povedať: Bolo to naozaj ťažké obdobie. Keď to dokážem takto povedať. Je to znamenie, že ťažké obdobie sa pomaly prejasňuje. V ťažkom období vznikajú trhliny. Lebo ťažké obdobie nikdy nezmizne zo dňa na deň. Nemožno mať dnes ťažké obdobie a zajtra si naň už len spomínať. Niekedy ma prekvapí, ako rýchlo mizne hmla. Niekedy, keď šoférujem po diaľnici a na elektronických tabuliach svieti nápis Miestami hmla. Choďte opatrne. Keby som to nepoznala, čudovala by som sa. Ako môže byť hmla miestami. Hmla nie sú škvrny od oleja. Jasne ohraničené. Kde sa dá presne povedať, kde sa olejová škvrna začína a kde končí. Hmla sa nepočíta na škvrny. Ani na kúsky. Preto ma to prekvapilo. Ako náhle sa na diaľnici možno dostať do hmly. Je to ako naraziť do stĺpa. Tak to môže byť, aj keď sa začína zlé obdobie. Niečo sa stane a okolo človeka sa rozprestrie zlé obdobie. Ako príliv, ktorý vraj na západnom pobreží Francúzska prichádza rýchlosťou cválajúcich koní. To hej. Niekedy stačí esemeska, aby ste mali zlé obdobie. Alebo ešte menej. Ale či sa to dá aj naopak. Či môže zlé obdobie zmiznúť ako hmla z diaľnice. Podľa mojej skúsenosti zlé obdobia rednú ako päty ponožiek. Vznikajú na nich svetlejšie miesta ako na plyšovom nábytku. Doma sme nesmeli sedávať na operadlách kresla, aby sa nezodrali. Tak sa zlé obdobia postupne zoderú. Niektoré zlé obdobia sa skončia a po nich nasleduje dobré obdobie. Smútok zlého obdobia postupne vyprchá ako odstáta minerálka. Alebo sa niečo stane. Človek si opäť nájde prácu. Zaľúbi sa. Zlé obdobie sa zlomí. Život pokračuje dobrým obdobím. Na iné zlé obdobia si človek postupne zvykne. Nemožno mať zlé obdobie stále. Zo zlého obdobia sa stane obyčajný život. Aj vnútri zlého obdobia sa človek naučí rozoznávať dobré obdobia. A horšie obdobia. Zlé obdobie sa premení na každodennosť. Človek sa prispôsobí zlému obdobiu. Prestane hovoriť: Mám teraz zlé obdobie. Niečo sa však môže stať. Môže prísť esemeska. Zazvoniť telefón. Na röntgenovom snímku sa môže objaviť tieň. A môže nasledovať ďalšie zlé obdobie. Ešte horšie obdobie. Ak si človek na svoje zlé obdobie zvykne a prijme ho za samozrejmosť, nechráni ho to pred ďalším zlým obdobím. Horším, ako bolo to pôvodné. Uprostred zlého obdobia sa vždy môže vynoriť udalosť, ktorou sa začne ďalšie zlé obdobie. Tak sa môžu zlé obdobia reťaziť jedno za druhým. Na jedno si človek zvykne a už klope na dvere ďalšie. Ale môže to byť aj naopak. Človek si zvykne na svoje zlé obdobie, cíti sa v ňom ako doma. Zlé obdobie sa zmení na životný štýl. A potom sa niečo stane a začne sa dobré obdobie. V každom prípade mám najradšej, keď možno povedať: Bolo to naozaj zlé obdobie. To sa dá len vtedy, keď sa zlé obdobie pomaly trhá. Uprostred zlého obdobia sa objavuje čoraz viac drobných dobrých období, ktoré sa postupne zlejú do súvislého pruhu. Vtedy človek vidí, že zlé obdobie bolo naozaj len obdobím. Získa odstup. Je o skúsenosť bohatší, lebo vydržal zlé obdobie. Iste sa z neho niečo naučil. Tak si to aspoň myslí. Tak sa to aspoň hovorí. Teraz sa to už ľahko hovorí. Keď je po všetkom. A človek môže povedať: Bolo to naozaj ťažké obdobie. Ako keď sa snažíte čo najdlhšie zadržať dych. A potom sa zhlboka nadýchne. Vo chvíli, keď to niekto hovorí, cíti sa kompetentný dávať rady. Oznamovať svetu, že každé ťažké obdobie prejde. Tak ako to jeho. Vtedy sa o zlých obdobiach dá písať. Mám najradšej romány, ktoré sa začínajú tou vetou. Bolo to vtedy ťažké obdobie. Dej románu sa vracia do minulosti. Opisuje ťažké obdobie. Prvá veta však oznamuje, že je po všetkom. Hovoríme o zlom období, ktoré sa však už skončilo. Píšeme o ňom z bezpečného stanoviska. Z bezpečnej vzdialenosti. Zo zlého obdobia sa stáva materiál na písanie. Zdroj skúseností. Fotografia v rodinnom albume. Keď sa človek pozrie na obrázok a povie: To bolo vtedy. To sme mali všetci ťažké obdobie. Tuto na mame to vidno. Vyzerá tak strhane. Alebo naopak. Magduška tu celkom dobre vyzerá. Ani na nej nevidno, aké mala vtedy ťažké obdobie. Keď sa z ťažkého obdobia stane už len fotografia alebo prvá veta románu, je po všetkom. Vtedy to mám najradšej. Uprostred zlého obdobia sa nikomu nechce fotografovať sa. Poď, odfoť ma, aby som mal pamiatku, aké to bolo strašné. Keď v ten večer odchádzame z hradu, rozmýšľam, či dotyk našich rúk počas dvorného tanca môže byť začiatkom dobrého obdobia. A či bolo doteraz zlé obdobie. Alebo je ten dotyk len začiatkom ďalších komplikácií. Zostupujeme po šmykľavých kamenných schodoch medzi vianočné stánky mestečka. Vystrihnutého z papiera. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
