Od malička som bol vystavený dvom (a iba dvom) druhom poznámok: „Ty si (vy ste) ten, čo má na všetko odpoveď“ a „Tvoj (váš) hlas počuť vo všetkých dolinách“. Celé detstvo som veril, že ľudia, s ktorými sa stretávam, sú hlúpi. Neskôr, keď som sa dožil zrelého veku, som sa musel presvedčiť sám za seba, že existujú dve zákonitosti, bez ktorých sa človek nezaobíde: nápad, ktorý dostane človek ako prvý, je vždy ten najlogickejší. Ak človeku napadne niečo logické, ani na um mu nepríde, že iným to mohlo napadnúť ešte skôr. Mám zbierku titulov recenzií vo všetkých indoeurópskych jazykoch. Všetky sa pohybujú niekde v rozpätí „Ecov vplyv“ a „Kniha, ktorá ovplyvňuje“. Navyše, v tomto prípade mám podozrenie, že nejde o prvý nápad, ktorý redaktor dostal. Myslím si, že sa zišla celá redakčná rada, rozobrala asi dvadsať možných titulov, až sa šéfredaktorovi napokon rozsvietili oči a povedal: „Chlapci, dostal som vynikajúci nápad!“ A spolupracovníci zvolali: „Šéfko, si čertovsky dobrý! Ako je možné, že dostávaš toľko dobrých nápadov?“ „To je dar,“ odpovedal. Týmto nechcem povedať, že ľudia sú banálni. Chápať logické veci ako doteraz neobjavené, sprístupnené iba vďaka božskému vnuknutiu, hovorí o istej dávke sviežosti ducha, o životnom entuziazme a jeho nepredvídateľnosti, o láske k novým myšlienkam, ktoré môžu na prvý pohľad vyzerať celkom bezvýznamne. Nikdy nezabudnem na svoje prvé stretnutie s velikánom Ervingom Goffmanom. Obdivoval som ho a miloval pre genialitu a hĺbku, s akou vedel vystihnúť a opísať aj tie najjemnejšie odtiene spoločenského správania, pre schopnosť, v rámci ktorej vedel rozlíšiť množstvo nekonečne malých nuáns, o ktorých existencii dovtedy nikdy iný ani len netušil. Sedeli sme na terase kaviarne, keď po chvíli pozorovania rušnej ulice povedal: „Vieš, myslím si, že v mestách je dnes až priveľa áut.“ Možno o tom nikdy predtým nerozmýšľal, lebo jeho myseľ sa zaoberala oveľa dôležitejšími vecami. Niečo ho nečakane osvietilo a vďaka svojej mentálnej sviežosti to hneď aj vyjadril. Ja, malý snob otrávený Nietzscheho dielom Nečasové úvahy, by som sa to zdráhal vyjadriť, hoci by som si to myslel. Druhému šoku zo všetkého logic-kého podliehajú mnohí, ktorí žijú v rovnakých podmienkach ako ja, teda majú dostatočne veľkú knižnicu – takú, ktorú si pri vstupe do našich príbytkov nemôžete nevyšimnúť, a to aj preto, lebo v nich nič iné nenájdete. Návštevník vstúpi a zvolá: „Koľko kníh! Všetky ste ich už prečítali?“ Zo začiatku som si myslel, že podobnú vetu môžu vysloviť iba ľudia, pre ktorých knihy nemajú veľký význam a sú zvyknutí iba na police s piatimi detektívkami a detskou encyklopédiou z podomového predaja. Skúsenosť ma však naučila, že podobnú otázku kladú aj ľudia, o ktorých by som to nikdy nepovedal. Môžete naznačiť, že ide o osoby, pre ktoré je knižnica odkladacím priestorom na uloženie prečítaných kníh, a nie pracovným nástrojom. To však nie je všetko. Som presvedčený, že pred veľkým počtom kníh by každý človek podľahol strachu z poznania a fatálne by skĺzol k otázke vyjadrujúcej jeho vnútornú bolesť a výčitky. Problém spočíva v tom, že na poznámku „Vy ste ten, čo má na všetko odpoveď“ stačí zareagovať ledva badateľným úsmevom a nanajvýš – ak chcete byť láskaví – zvolaním: „To sa vám podarilo!“ Na otázku týkajúcu sa kníh však treba odpovedať za každú cenu, hoci zmeraviete a po chrbte vám stekajú ľadové potôčiky potu. V minulosti som zvyčajne reagoval pohrdlivo: „Neprečítal som z nich ani jednu. Prečo by som ich mal inak tu?“ Podobná odpoveď je však veľmi nebezpečná, lebo vyvolá logickú reakciu: „A kde dávate tie, čo ste už prečítali?“ Najlepšia je preto štandardná odpoveď Roberta Leydiho: „Oveľa viac, pane, oveľa viac,“ ktorá paralyzuje protivníka a dostane ho do stavu prekvapujúceho obdivovania vašej osoby. Takúto odpoveď však považujem za priveľmi tvrdú a bezohľadnú. Nedávno som sa uchýlil k tvrdeniu: „Nie, toto sú tie, ktoré musím prečítať do budúceho mesiaca, ostatné mám na univerzite.“ Podobná odpoveď totiž na jednej strane hovorí o vysokej ergonomickej stratégii a na druhej strane navádza návštevníka na to, aby sa rýchlejšie odporúčal. (Úryvok z knihy Umberta Eca Babylonský rozhovor. Kalligram, Bratislava 2003, prel. Branislav Čech, s. 170-172.)
