Fašizmus poznačil naše dejiny hrôzami, na ktoré ľudia nikdy nezabudnú. Milióny nevinných obetí v koncentračných táboroch i počas bojov proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom sú smutnou a boľavou spomienkou na všetky podoby fašistického režimu. Obhajovanie tejto neľudskosti, ktorá poznačila obdobie rokov 1933 až 1945, je nielen veľkou nevedomosťou, ale aj zásadnou chybou, ktorá ešte aj dnes negatívne ovplyvňuje spoločnosť. Všetci by sme preto mali poznať „skutočnú tvár“ fašizmu. Slovo fašizmus vzniklo z latinského fascio – zväzovať, fascis – zväzok. Aristotelovo chápanie vzťahu jedinca a spoločnosti sa zakladá na vzájomnej podriadennosti. Organicizmus, ktorý predstavuje učenie o súvislosti vychádza z toho, že organizmus znamená vnútorné súvislosti. Podľa toho celok je dôležitejší ako jedinec. Ten má teda podriadiť svoje túžby a záujmy celej spoločnosti. Vplyv mala aj Hobbesova koncepcia, – človek sa narodí ako egoista, byť egoistický je jeho prirodzenosťou. Na ochranu pred vonkajším a vnútorným nepriateľom. uzatvárajú ľudia spoločenskú , v ktorej odovzdajú svoje práva suverénovi – jednotlivcov alebo skupine osôb. Vplyv na fašizmus mal aj machiavellizmus a jeho „účel svätí prostriedky“, ktorý legitimizuje danú moc. Fašistická ideológia čerpala i z Nietszcheho teórie nadčloveka, ktorá rozdeľuje ľudí podľa vôle k moci na ľudí s rabskou morálkou (malá vôľa), pričom jedinci silní môžu ovládať slabých a slabí musia byť podriadení silným. Silní jedinci majú právo ovládať tých, ktorí mali na rozdiel od nich majú slabú vôľu. Sú chápaní v spoločnosti ako nadľudia. Fašizmus je politické hnutie, ktoré vzniklo v období krízy kapitalizmu. Je to otvorená teroristická diktatúra, namierená proti demokracii, socializmu a vlastne proti všetkým iným názorom na usporiadanie spoločnosti. Orientuje sa zámerne na mýty, iracionalizmus, pudy a inštinkt a históriu, z ktorej vyberá fakty a manipuluje s nimi. Používa extrémne formy násilia na potláčanie akejkoľvek opozície, vyznačuje sa militantným antikomunizmom, šovinizmom, využíva ekonomiku, ktorá je celkom podriadená štátu, kontroluje sa akýkoľvek spoločenský a osobný život ľudí, používa nacionalistickú a sociálnu demagógiu. V zahraničnej politike sa sústreďuje na dobyvačné vojny a usiluje sa o nové zriadenie sveta. Môže mať formu vojenskú, kde sa dôraz kladie na militaristické sily alebo klerofašistickú, v ktorej dominuje cirkev a duchovenstvo. Fašistická ideológia vychádza z iracionalistických a biologických teórií a koncepcií, napr. Oswald Spengler, Govanni Gentile, teória rasizmu – Jean A. Gobinau, H. Chamberlain. Totalitné režimy Pojem totalitný systém zahrňuje taliansky, španielsky a portugalský typ fašizmu, rakúsky autoritatívny štát stavovského typu , nacionálny socializmus Hitlera i sovietsky socializmus (spolu s jeho satelitmi), čínsky aj kapitalizmus. Totalitný režim chápal Mussolini ako režim, „v ktorom všetko, čo nie je zakázané, je v podstate povinné. Pojem totalitárny zaviedli demokratickí a liberálni antifašisti v Taliansku Salvatorelli, Amendola a Basso, tzn. odporcovia tohto režimu, logicky sa teda objavil až po jeho vzniku. Termín „totálny štát“ použil Car Sohmitt, ktorý ho chápe ako štát neschopný reagovať na okolnosti hospodárske a spoločenské. Zakladateľ nemeckej teórie totalitarizmu Waldemar Gurian označil spoločnú črtu boľševizmu a fašizmu práve ako „totalitarizmus“ – používa sa teda pre boľševizmus, fašizmus i nacizmus. Spojenie „politické náboženstvo“ použil po prvý raz Eric Voegelin, ktorý dôvod totalitných režimov vidí v snahe niektorých „oneskorených národov“ upevniť svoju stabilitu prostredníctvom ideológie, triedy alebo aj rasy. Táto preferovaná trieda, rasa sa zbožšťuje a vytvára sa mýtus o jej „vykúpení“. Oproti tomu Raymond Aron vychádza z osvieteneckej kritiky náboženstva. Rovnako, ako bolo predtým všade rozšírené náboženstvo, v totalitných spoločnostiach sa šíri ideológia. Skutočným výsledkom všetkých totalitných režimov je absolutizácia úlohy štátu, strany, inštitúcií a organizácií. Na získanie absolútnej moci potrebujú rozbiť parlament a konštitučnú moc. Ihneď po nástupe k moci potrebujú vydať zmocňovacie zákony, t.j. zákony, ktoré im umožňujú vydávať akékoľvek nariadenia. Napríklad v Nemecku ich počas dvoch rokov prijali 235 – bol to zákon o jednote štátu a existencii jednej politickej strany, o národnej práci, o povinnej prísahe vodcovi ríše. V Taliansku to nebolo ináč, podľa slov Mussoliniho: „… musia byť splnené tri podmienky, aby korporatívny systém pôsobil skutočne a revolučne. Jediná strana, ktorá uplatňuje okrem hospodárskej i politickú disciplínu a ktorá nad protichodnými záujmami jednotlivcov bude spojená zväzkom spoločnej viery, ale to nestačí. Okrem jedinej strany musí tu byť tiež totalitný štát, štát ktorý do seba vsaje všetku energiu, záujmy a nádeje národa, pretvorí ich a vystupňuje…“ Črty totalitného panstva Jednou z hlavných čŕt totalitného panstva je moc, ktorá neskrýva to, že nie je ničím obmedzená, nemá konkurenciu a nie je zaviazaná nijakými zákonmi. Dochádza k silnému ovplyvňovaniu a riadeniu životov a konania ľudí, ktorí nemôžu z predpísanej formy uniknúť. Nepoužíva sa len taktika teroru a naháňania strachu, hovorí sa tiež o tom, že jedine strana vie, čo je správne, a vie, kam smeruje vývoj. Totalitný režim teda nespútava človeka len fyzicky, ale i duševne, určuje jeho plány a myslenie. Ide tiež o ospravedlňovanie absolútnej moci a legitimizáciu totalitných postupov. O nájdení „nepriateľa“, ktorého treba označiť a zneškodniť akýmikoľvek prostriedkami, v opačnom prípade by to znamenalo, „že sme zoči-voči dejinám nesplnili svoju úlohu“. Stále opakujúcimi sa fenoménmi totalitarizmu sú podľa Hansa Maiera: 1. vypovedanie inteligencie z kontrolovaných univerzít, 2. vystúpenie aktivistov, ktorí sa usilujú zmeniť spoločnosť pomocou scientistického chápania a vysvetlenia sveta a dejín, 3. vznik militantných strán, ktoré smerujú k uchopeniu všetkej moci a vystupujú ako predstavitelia „jedinej pravdy“, 4. využitie jazyka, ktorý neslúži na komunikáciu, ale na propagáciu, typické je časté používanie fráz a dochádza k strate zmyslu skutočnosti. Podmienky na zrod fašizmu Fašizmus sa vyvíjal v krajinách, kde po prehre v prvej svetovej vojne došlo k národnej katastrofe (Nemecko, Maďarsko) alebo po sociálnej revolúcii, resp. jej nešťastnom konci (Španielsko), alebo kde i napriek víťazstvu panovalo veľké sklamanie (Taliansko). Ďalším faktorom, ktorý uľahčil cestu fašizmu, bola kríza svetovej ekonomiky na prelome 20. a 30. rokov, keď pád kurzu akcií na newyorskej burze spôsobil obrovský nárast nezamestnanosti, čo viedlo k vzniku násilných pravicových hnutí, založených na vodcovskom princípe, uctievajúcich silu a vojenskú prevahu ako nástroj na vytvorenie nového sveta. Masy sú v dôsledku nespokojnosti ochotné sa pripojiť, preto tieto hnutia využívajú revolučnú rétoriku a zároveň zachovávajú niektoré prvky tradície. Fašizmus všeobecne vzniká počas krízy kapitalizmu, keď sa formuje extrémne pravicová opozícia polofašistická či fašistická, ktorej vplyv počas prehlbujúcej sa krízy rastie. Kapitalistická elita sa na túto opozíciu spolieha v prípade priveľkej radikalizácie a nespokojnosti ľudí, ktorá by mohla viesť k strate moci vládnucej vrstvy. Dnes sa fašisti snažia od minulosti dištancovať (alebo aspoň oficiálne) a nezaoberať sa veľmi otázkou bývalých fašistických režimov. Volia novú taktiku napr. tým, že demagogicky poukazujú na príčiny krízy, napr. v otázke nezamestnanosti tvrdia, že prácu ľuďom „berú cudzinci“, čo ľudia vďačne prijímajú (lenže túto taktiku preberajú i vlády, ktorým sa hodí, že sa odvedie pozornosť, a takto rozdeľuje a popudzuje vykorisťovaných pracujúcich proti sebe), a ponúkajú jednoduché, zato páčivé riešenie, poukazujú na nedostatky systému, ktorý by však nahradili totalitnou mocou, a tých, ktorí im dnes tlieskajú, by utlačovali úplne rovnako. Nacionalizmus – skupiny, ktoré sa usilujú o mobilizáciu podpory v rámci ultranacionalizmu. Spoliehajú sa na xenofóbiu ako hlavný článok politického programu a na nábor pomocou sloganov ako „Británia pre Britov“ a „Francúzsko pre Francúzov“. Rasizmus a kultúrna homogenita sú základným kameňom ideológie. Prízvukujú svoj konzervatívny, konformistický, pravicový reakčný program. Strasserovci – skupiny, ktoré tvrdia, že sú vo svojej orientácii „ľavicové“ alebo socialistické. Inšpirovali sa bratmi Ottom a Gregorom Strasserovcami, ktorí sformovali frakciu v Hitlerovej nacistickej strane. Vytvorili alternatívnu nacistickú skupinu (Čierny front) v opozícii voči Hitlerovej dohode s konzervatívnou elitou. O Strasserovcoch sa hovorí, že sa v júni 1934 spolu s ďalšími Hitlerovými oponentmi stali obeťami tzv. noci dlhých nožov. Tretia pozícia – na získanie moci je pre ňu nevyhnutné vyvolať chaos a destabilizáciu existujúcej ekonomiky, sociálnych a politických štruktúr pomocou terorizmu a úkladných vrážd. Niektorí členovia stierajú rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Ich propaganda porovnáva rasový separatizmus a kultúrnu „autonómiu“ s rasovou a kultúrnou rovnoprávnosťou. Usilujú sa zatajiť nacistickú inšpiráciu svojich doktrín, preniknúť do ekologického hnutia a zneužívať ho. Fašistickí teroristi – prejavujú obdiv k nacistickým doktrínam. Príkladom je „The Order“ v Spojených štátoch. Tieto skupiny „vyhlásili vojnu“ všetkým autoritám. Veria, že západné vlády kontrolujú Židia. Hovoria o tom ako o „sionistickej okupačnej vláde“ (Zionist Occupation Government) alebo „ZOG“. Zvyknú ospravedlňovať vraždenie a zabíjanie všetkých tých, s ktorými nesúhlasia alebo ktorých nenávidia. Sú „revoluční“ pravicoví teroristi.
