Erika Kvapilová, Sylvia Porubänová: Rodová rovnosť: prečo ju potrebujem? Stredisko pre štúdium práce a rodiny, Bratislava 2003, 128 strán, 130 Sk Towards a Community Framework Strategy on Gender Equality (2001 – 2005). Brusel, Európska komisia, COM (2000) 335 final, 2000, 53 strán, cena neuvádzaná Michal Cunningham: Hodiny. Odeon 2003, 191 strán, 309 Sk Zdalo by sa, že nových zástancov a zástankyne rodovej rovnosti je najjednoduchšie „vlastnými silami“ porodiť a vychovať. Bohužiaľ, ide o dlhodobú investíciu s neistým výsledkom: gény mnohokrát pracujú na iných interných úlohách… Ak ma v spoločnosti dajaký menej zorientovaný muž označí za feministku, vždy s tým najľúbeznejším úsmevom, akého som schopná, špitnem (a možno sa aj účelovo zapýrim – to mi tiež ide dobre): „Áno, ale vidím, že aj Vy ste feminista!“ Zvyčajne nastane útek na druhý koniec sály, šokované monitorovanie z bezpečnej vzdialenosti a po posilnení jedným alebo viacerými panákmi, návrat a odhodlaná otázka: „Ako ste to mysleli s tým feministom?!“ Vtedy mu (ako „chlap chlapovi“) poskytnem elementárne ponaučenie o zmysle, cieľoch a poslaní ženských práv a rovnosti príležitostí mužov a žien. S obľubou používam prirovnanie s humanizmom: ešte som nestretla zdravého jedinca, ktorý by sa dištancoval od humanizmu… Pripúšťam, že predsudky voči istým problémom a témam často pramenia z neznalosti, ale ospravedlnenie to nie je. Spôsob, akým uvažujeme o charaktere vzťahov, nevynímajúc vzťahy medzi mužmi a ženami, tieto vzťahy do istej miery určuje. Ženské práva (odborne nazývané ľudské práva žien), rovnosť príležitostí mužov a žien, rovnosť zaobchádzania patrí aj na Slovensku medzi témy, ktoré prekročili prah odborných diskusií a stali sa (hoci nepresvedčivo a chaoticky) súčasťou mediálnych výstupov i laického vyjadrovania. Rodové vzťahy sú v podstate mocenské vzťahy, fungujú vo verejnom i súkromnom živote, v prístupe ku zdrojom a výhodám. Dominantné, nadradené pohlavie určuje „pravidlá hry“ normy, hodnoty, artikuluje požiadavky a ciele. Veľmi zjednodušene možno povedať, že feminizmus spochybňuje a kritizuje hierarchický a dominantný model rodových vzťahov, analyzuje históriu a príčiny reprodukcie nerovností a usiluje sa o reálne riešenie rodovej nerovnosti. Dnešný stav ženských práv, rovnosť príležitostí mužov a žien ako politická požiadavka a komplexný, integrálny prístup by napríklad nebol mysliteľný bez širokého emancipačného ženského hnutia, bez toľko zosmiešňovaných sufražetiek. Boj za volebné právo žien bol prvým a nevyhnutným víťazstvom. Apropó, nijaké relevantné právo v dejinách nebolo darované, každé bolo treba zdôvodniť, obhájiť, vybojovať! Vývoj agendy ľudských práv smeruje k čoraz väčšej konkretizácii – ide o dôsledok nemožnosti pokrytia potrieb špecifických skupín vrátane žien. Ľudské práva sú aj ženské práva – táto zásada bola prvýkrát explicitne odborne definovaná až v roku 1993! Možno poruším pravidlo tejto rubriky: nepredstavím jednu „kategóriu“ kníh. Práve naopak, pôjde o rôzne formy prihlásenia sa k tomu, čo by minimálne od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948) malo byť samozrejmým: Ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovné v povinnostiach a právach. A na začiatku 21. storočia dodajme, že životné šance a zodpovednosti by nemali závisieť od toho, či sa niekto narodí ako muž či žena. Domáca odborná publikácia, „bruselská“ rámcová stratégia, román amerického autora… Ide o nenáhodný, vnútorne súvisiaci výber. Kritériom bola možnosť zapáliť pre „dobrú vec“ aj tých, ktorí pre ňu dosiaľ nehoria. Napokon je logické, že presvedčených už presviedčať netreba. Nielen pre našu krajinu je typické praktické pretrvávanie rozporu medzi formálne deklarovanou rovnoprávnosťou a reálnym stavom: v legislatíve je explicitne zachytená rovnoprávnosť mužov a žien, v reálnom živote sa však tieto pravidlá nedodržiavajú alebo prekračujú. Keď sme s kolegyňou Erikou Kvapilovou písali prvú uvádzanú publikáciu (Rodová rovnosť: prečo ju potrebujeme? ), nevyznačovali sme sa obzvláštnou rodovou citlivosťou: často sme ostošesť nadávali na iné, málo pripravené, či slabo „kooperujúce“ ženy. Našou ambíciou bolo predovšetkým dostupnou formou vysvetliť širokému okruhu čitateľov a čitateliek, čo reálne rodová rovnosť znamená, prečo ide o favorizovanú agendu Európskej únie, aké sú jej konkrétne podoby a prejavy, akú úlohu zohrávajú v príslušnom procese jednotliví aktéri a aktérky. Ponúkame a komentujeme aj prehľad najdôležitejších legislatívnych opatrení, programov a plánov EÚ v oblasti podpory rovnosti príležitostí mužov a žien, všímame si, ako sa smernice EÚ premietli do našich zákonov. Meritórna časť publikácie dokumentuje konkrétne príklady dobrých praktík odstraňovania rodovej nerovnosti v členských krajinách EÚ, popisuje príslušnú situáciu v slovenskej realite a navrhuje riešenia na zlepšenie situácie. Upozorňujeme aj na nevyhnutnosť vybudovania zodpovedajúcej inštitucionálnej bázy, ktorá umožní efektívnu implementáciu a monitoring rovnosti mužov a žien v praxi. Asi netreba osobitne zdôrazňovať, že budovanie takéhoto modelu na Slovensku dosiaľ čelí mnohým prekážkam. Rámcová stratégia spoločenstva pre rodovú rovnosť 2001 – 2005 (Towards a Community Framework Strategy on Gender Equality (2001 – 2005) je publikácia písaná strohým „bruselským“ jazykom: nijaké komentáre a emócie, len fakty, námety, odporúčania, záväzky… Nikto nemôže tento dokument podozrievať z abstraktného humanizmu a idealizmu. Premieta sa v ňom však, že artikulovaný problém je problémom bez ohľadu na tlmočenú formu: stratégia stanovuje päť kritických oblastí nerovností, na ktoré je potrebné zamerať realizačné opatrenia: ekonomický život, rovnaká participácia a reprezentácia žien, sociálne práva, občiansky život a rodové roly a stereotypy. Ide o stanovenie priorít, operačných cieľov a konkrétnych aktivít. Na rozdiel od predchádzajúcich publikačných činov v tejto oblasti stratégia predstavuje obsahovo integrovaný, zastrešujúci prístup k problematike. Román Hodiny spadá do sféry beletrie (hoci v zahraničných knižniciach figuruje aj pod rodovými heslami). Priznávam, že ide o môj celkom čerstvý čitateľský zážitok. Túto knihu (autor za ňu v roku 1999 získal prestížnu Pulitzerovu cenu) celosvetovo spopularizoval rovnomenný film s hviezdnym obsadením. (Mimochodom, aj film je už ovenčený Oscarom a inými oceneniami…) Autor Michal Cunningham je muž, ktorý sa sústredene venuje dielu a životnému príbehu ikony literárneho modernizmu (a napokon i feminizmu) Virgínie Woolfovej. Je to však zároveň človek,, ktorý mal ambíciu a odvahu napísať nesmierne provokujúci príbeh o ženách, ktoré zozbierali silu, vôľu a odhodlanie žiť podľa vlastných predstáv. Napriek vonkajším okolnostiam, napriek vnucovaným modelom a pravidlám, napriek tlaku verejnej mienky i mienke najbližších… Ide o záznam „večných“ ženských dilem, obmedzení, prekážok a zároveň hold ženskej statočnosti a nezlomnosti, analýzu motívov solidarity, zodpovednosti za iných, vlastnej identity. Niet pochýb o tom, že Michal Cunningham je autentický a presvedčený humanista i feminista. Jeho Hodiny sú knihou brilantnou, priamou, láskavou aj drsnou. Jednou z troch hlavných aktérok je sama Virgínia Woolfová, žena obdarená literárnym a spoločensko-analytickým géniom a zároveň mukami psychickej choroby. Ďalšou ženskou postavou je pani Brownová, nadšená čitateľka a obdivovateľka V. Woolfovej. Pani Brownová prežíva v 50. rokoch 20. storočia „americký sen“: dobrý a nudný manžel – vojnový hrdina, krásny dom, deti, limuzína… Mladá žena definitívne opustí muža a dve malé deti, aby o tisíce kilometrov ďalej prežila jednoduchý život, pracujúcej osamelej ženy. S vedomím fatálnych trestov, ktoré nevyhnutne musia prísť… Posledná dáma, newyorská vydavateľka dnešných dní už žije ako chce (alebo sa to aspoň domnieva): v lesbickom vzťahu, s dcérou z umelého oplodnenia s výstrednými priateľmi… Napriek tomu o nič vyrovnanejšie či šťastnejšie ako ženy z dávnejšej i nedávnej minulosti, ktoré „nesmeli“. Pretože tenzia medzi tým, čo sa od ženského života „spoločensky žiada“ a ako si vlastnú existenciu predstavujú jej samotné aktérky, nie je vyriešiteľná iba osobnými rozhodnutiami. A nezabúdajme ani na možný rozpor medzi tým, po čom túžime a čo sme schopní/é zniesť! M. Cunningham dokazuje, že v najintímnejších želaniach a túžbach, v ich prítomnosti a prežívaní je svet mužov a žien podobnejší, ako si dokážeme pripustiť… Napokon, ak by ste o autorstve Cunninghama nevedeli, ťažko by ste z textu identifikovali, či je autorom muž alebo žena. Možno aj preto, že ani jednému pohlaviu nenadŕža, všetkým „účinkujúcim“ sa dostane spravodlivá porcia kritiky i zhovievavosti. Všetky knihy, ktoré spomínam, môže čítať ktokoľvek s aspoň minimálnym záujmom o túto problematiku. Ľudské práva sú aj ženské práva! Na to, aby sa táto idea stala realitou nášho života, sú dobré aj knihy so srdcom a dušou, nemusí ísť práve a len o akademické publikácie.
