Strana demokratického socializmu (PDS) vznikla transformáciou vari tej najdogmatickejšej komunistickej strany, ktorá pôsobila v krajinách „reálneho socializmu“. Podarilo sa jej však získať dôveru voličov a dostať sa do parlamentu. V súčasnosti PDS prechádza silnými zmenami, komentátori dokonca hovoria o nevyhnutnosti jej druhej obnovy. Dokáže PDS nájsť modernú, na každodenný život orientovanú politickú stratégiu?
Či si to chceme priznať alebo nie, Strana demokratického socializmu už nemôže strácať čas a musí znovu nastúpiť do boja o prežitie. Voľby sa uskutočnia v roku 2002, predvolebný boj sa však už prakticky začal. Jedným z najhorších variantov, ktorý by sa mohol presadiť pod heslom vnútornej premeny, by bolo sústrediť sa len na personálne rozhodnutia a v tom ostatnom pokračovať podľa princípu: Tak ako doteraz!
Nevyhnutné zmeny Dnes sa z rozličných strán ozývajú hlasy o druhej obnove PDS. Hovorí sa o nej nielen pre nahromadeny krízový jav, neproduktívny vnútorný pluralizmus vo vnútri strany, stratu integrujúcej identity, protiklady medzi poslancami a členstvom, ako aj pre zreteľný nedostatok vo vedení a v komunikácii vedenia s členskou základňou. Obnova je nevyhnutná i preto, že malá, ľavicovo-socialistická, takpovediac „od prirodzenosti“ nestabilná strana, ako je PDS, je neustále vystavená tlaku vyrovnať sa so zmenenými podmienkami. Nemalo by však priveľký zmysel hovoriť o druhej obnove bez toho, aby sme sa nespýtali na celkovú stratégiu strany.
Keď vyjdeme z toho, že strategický cieľ PDS by mohol spočívať v hľadaní nových ciest vývoja, aby tak mohla riešiť aktuálne veľké problémy (sociálna spravodlivosť, ekológia, demokracia, zabezpečenie mieru), tak si môžeme položiť otázky, ako a kto to môže dosiahnuť.
Strategicky by sme sa mohli orientovať na zmeny pomeru síl v politickom systéme a etablovať blok stredoľavých síl. Inou možnosťou by bolo úsilie o politizáciu spoločnosti tak, aby sa záujmové konflikty odohrávali inými spôsobom. Tieto dve stratégie sa nemusia vylučovať, sú však v istom protirečení a v nijakom prípade sa nekryjú. Z ich vnútorných logík vyplývajú rozdielne stratégie a nakoniec i rozdielne chápanie strany.
Parlament a každodenný život Doteraz v diskusiách v rámci PDS prevládala skôr stratégia, ktorá sa orientovala na systém. Opierala sa o úspechy vo voľbách a chcela zmeniť pomer síl v parlamente. Ešte na začiatku tohto roku sa za samozrejmosť považovalo to, že dostať sa do parlamentu je hlavným kritériom úspešnosti strany. PDS sa mala v rámci politického systému zúčastňovať na súťaži o moc.
Druhá stratégia sa orientuje na každodenný život a na hodnotenie šancí na reformu v danom politickom systéme. Keď totiž tento systém zostane centrom všetkých aktivít, môže sa stať, že jeho jednotliví aktéri, strany, sa začnú navzájom blokovať a dôjde k patu. Východiskom z tohto kruhu môže byť len politizácia spoločnosti. Sociológ Rainer Land k tomu dodáva: „Východiskom nie je iná politika, pokiaľ tým rozumieme konanie v rámci politického systému. Východiskom je iná verejnosť, ktorá na určitých bodoch preukazuje tendenciu systému k sebareprodukcii. Politická (resp. občianska) spoločnosť, ktorá je nevyhnutným korelátom politického systému, zahŕňa okrem médií a expertov aj siete občianskeho života.“
O dôsledkoch tejto stratégie sa v PDS diskutuje veľmi málo. Stratégia „strana pre každodenný život“ bola prekrytá stratégiou „strana v parlamente a pre parlament“. V debate o reforme však bolo počuť aj hlasy, že modernizáciu PDS treba chápať nielen ako rozvoj profesionálnych schopností obstáť v konkurencii s inými stranami.
Organizácia a spontánnosť Keď budeme uvažovať o „politizácii spoločnosti“ a o možnostiach ľavicových strán, malo by byť jasné prinajmenšom jedno: politizácia spoločnosti sa nedá organizovať stranou, nedá sa ani prikázať zákonom. Možno nad ňou uvažovať len ako nad „neplánovanou“ sebaorganizáciou tých najrozličnejších aktérov, ktorá môže prebiehať spontánne, protirečivo, bez poriadku, i keď každý z jej účastníkov sleduje určité ciele. Z toho vyplýva, že aj strana s veľmi dobrým programom, stanovami a vysokokvalifikovaným personálom tu môže byť len spoluhráčom. Môže teda prichádzať s návrhmi, poskytovať zdroje, a tým posilňovať schopnosť spoločnosti obhajovať svoje záujmy, ktoré sa prejavujú v každodennom živote.
Strana by sa takto stala čiastočne i hnutím, pričom základom tejto dvojitosti by bola zhoda v základných socialistických hodnotách. Mohla by byť aktívna v parlamente a tak by vytvárala priaznivé rámcové podmienky pre reformné alternatívy (a to aj získavaním prístupu ku zdrojom) a zároveň by hľadala spoločnú reč i s mimoparlamentnými aktérmi. Musela by sa udomácniť v rozdielnych sociokultúrnych prostrediach, pričom by mohla ponúknuť svoje schopnosti organizovať, mobilizovať, vyjadrovať protest. V tejto súvislosti by bolo treba hovoriť o nových projektoch riešenia sociálnych a ekologických problémoch, o sebaorganizácii rozličných aktérov alebo o formách sociálnej pomoci. To si vyžaduje „otvorené“ stranícke štruktúry a núti k moderným formám vedenia a komunikácie.
Ekonómia medziľudského V tejto súvislosti by bolo treba upozorniť na niekoľko pojmov, ktoré ilustrujú orientáciu na každodennosť. Keď totiž vyjdeme z reálnej ekonómie medziľudských vzťahov, musíme sa pýtať, akú výmennú hodnotu môže PDS ako moderná, na každodenný život orientovaná stana ponúknuť. Nemožno pochybovať o tom, že v minulých rokoch si získala povesť strany, ktorá sa vie zastať jednoduchých ľudí. V tomto zmysle pomáha premáhať pocity bezmocnosti, ktoré sa mnohých dnes zmocňujú. PDS tu môže ponúknuť svoje zdroje: aktivistov, informácie, peniaze, komunikačné zariadenia. Apel na emócie spolupatričnosti nemožno považovať za prejav nostalgie. Práve na pozadí prebiehajúcich procesov individualizácie vyrastá potreba spoločenstva.
Programové debaty by mali byť doplnené hľadaním praktických spôsobov straníckej činnosti. „Orientácia na každodenný život“ poskytuje dostatočné šance na to, aby si PDS ako ľavicová socialistická strana našla trvalé miesto v spoločnosti.
Autor je nemecký publicista
