Najprv trochu informácií. V nedeľu 12. mája 2019 odhalili v Štúrove Štúrov pamätník. Bol som pri tom. Po tri a pol roka trvajúcich obštrukciách zo strany časti štúrovskej verejnosti a samosprávy. Hlavnú zásluhu majú na tom štúrovskí matičiari so svojimi spolupracovníkmi. Na postavení pomníka, nie na obštrukciách. Záštitu na týmto aktom prevzali predseda vlády SR Peter Pellegrini a starostka obce Uhrovec Zuzana Máčeková. Tí sa odhalenia nezúčastnili, pani starostka poverila svojho zástupcu. Na odhalení bol aj primátor Štúrova Eugen Szabó. „Štátny lesk“ dodala prítomnosť Ivana Gašparoviča, prezidenta SR v rokoch 2004 – 2014. Prítomnosť iných členov exekutívy a parlamentu bola žiadna až nepatrná. Matica slovenská – osobne boli prítomní prvý (Marek Hanúska) i (Marek Nemec) druhý podpredseda MS, správca Matice slovenskej (Maroš Smolec) a Predseda Dozorného výboru MS (Štefan Martinkovič) – ako hlavný gestor pripravila okrem Štúrovho pamätníka aj bohatý kultúrny program, ktorý sa začal už na poludnie. Predstavili sa viaceré matičné súbory. Obecenstva bolo dostatok, odhadujem okolo 500 ľudí. Z celého Slovenska, dokonca aj Slováci z Maďarska, lebo Matica zo Štúrova už dlhší čas pravidelne spolupracuje najmä s pilíšskými Slovákmi, žijúcimi vo vrchoch nad Ostrihomom. Dobrá vec v podobe pomníka druhému v poradí anketovému najväčšiemu Slovákovi sa podarila. Dúfam, že aj pretrvá.
Vzbudilo to nevôľu časti verejnosti. Občianska nechuť (ak je to priliehavý výraz) našich občanov najmä maďarskej národnosti sprevádzala proces tvorby Štúrovho pamätníka od samého počiatku. Spomínam si na október 2015. Bol som pri tom. Vtedy bolo kladenie základného kameňa pamätníka už predtým zahnojené konským trusom „obohatené“ spevom maďarských nacionalistických piesní skupinkou vášnivých zástancov neprípustnosti slovenskej stopy na týchto miestach. Matičiari pôvodne uvažovali postaviť Štúrov pamätník v centre mesta. Podotýkam, že mesto leží v Slovenskej republike. To sa ukázalo ako úplne nepriechodné. Zvolila sa lokalita na nábreží Dunaja, Námestie Slobody. Mala jednu obrovskú výhodu, je to štátny pozemok. Mesto Štúrov tak mohlo do ďalšieho schvaľovania vstupovať už len ako stavebný úrad a pri splnení všetkých podmienok stavebného konania muselo stavbu odsúhlasiť. Už pri kladení základného kameňa Štúrovi neprajníci mali výhradu aj k tomuto umiestneniu. Štúr sa díva na ostrihomskú baziliku, ktorá je národným symbolom Maďarov!?!
Ľudsky nepochopiteľné výhrady mali aj v deň odhalenia. Svoje odmietnutie vyjadrili pri odhaľovaní pamätníka veľkým transparentom, ktorý zavesili na Most Márie Valérie (to bola dcéra cisára Františka Jozefa, ktorý dal popraviť maďarských hrdinov – aradských mučeníkov – po Világoši v roku 1849). Jeho text: „Ponížili ste Štúra, keď ste po ňom pomenovali maďarské mestečko, ktoré nikdy nevidel namiesto slovenského, kde pôsobil a ktoré by bolo na neho hrdé, teraz ste ho zneužili druhý krát.“ Pochopiť tento výklad dejín mi robí problém. Ľudovít Štúr žil v rokoch 1815 až 1856. To ešte existovala spoločná domovina Slovákov a Maďarov volaná po našom Uhorsko. Pre Maďarov stále (vtedy i dnes) Magyarország. My Slováci sme považovali dlhé stáročia Uhorsko aj za svoju vlasť. Ľudovít Štúr určite. A nebyť skutočne politicky hlúpej maďarizácie, nemuselo sa to skončiť Trianonom. Ľudovít Štúr patrí do spoločných dejín. Na sneme v roku 1847 postupovali s Ľudovítom Košútom v niektorých otázkach spoločne, v priznaní základných národných práv Slovákom sa nezhodli. Odmietnutie spolupráce so Slovákmi a ich zahnanie na cisársku stranu prispelo svojou troškou k neúspechu revolúcie. D. Hájek k tomu poznamenáva: „Keby bolo zo strany vládnuceho (maďarského) národa došlo k vnímaniu iných národov a národností ako partnerov … dodnes azda mohol v Strednej Európe existovať úžasný, silný a demokratický štát.“ Keby, keby, boli by sme v nebi. Pritom v čase Štúra a Kossutha Maďari oprávnene vyčítali Viedni to, čo v nasledujúcich desaťročiach sami robili „omnoho dôslednejšie, s väčšou vášňou“ iným, najmä Slovákom.
Všimnite si formuláciu z nápisu: „ste po ňom (po Štúrovi) pomenovali maďarské mestečko“. My sme nepomenovali v roku 1948 „maďarské“ mestečko, my sme pomenovali bývalé uhorské mestečko (tak ako Slovensko bolo pred rokom 1918 Uhorsko) a do premenovania československé mestečko. Spomenul som, že v maďarčine je Uhorsko i dnešné Slovensko vždy len a iba Maďarsko. A každý príslušník vtedajšieho Uhorska je Maďar, či už je Nemec, Slovák, Chorvát atď. Podľa týchto kritérií ak je dnešné Štúrovo maďarské mestečko, tak je Maďar aj Ľudovít Štúr – Stúr Lajos.
Prelaďujem z maďarskej tóniny do slovenskej. Poniektorí občania Slovenskej republiky maďarskej národnosti považujú postavenie pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove za druhé poníženie po premenovaní mesta v roku 1948. Ako môže byť ponížením postavenie sochy človeku, ktorý pre Slovákov znamenal určite to, čo pre Maďarov Štefan Sečéň (Szechényi) a k tomu na území Slovenskej republiky! Poniektorým, ako som spomenul, prekáža aj smer pohľadu Štúra, ktorý upiera na ostrihomskú baziliku. Pre Slovákov, aspoň tých skutočných vlastencov, je Ostrihom symbolom spolupráce predchodcov dnešných Slovákov s predchodcami dnešných Maďarov pri vzniku uhorského štátu. Dodnes sa pýšime, že aj slovenskou zásluhou sa na počiatku 19. storočia vrátilo sídlo arcibiskupov-primasov z Trnavy do Ostrihomu. A veľmi sme hrdí na investora ostrihomskej baziliky Slováka Alexandra Rudnaya. Tak Štúrovo a Štúr, tak Ostrihom a Rudnay sú naše spoločné dejiny. Príkladov sú na tisíce.
Slováci tvorili dejiny a prežívali svoje životy stovky rokov v Uhorsku, spoločnej to administratívnej jednotke s Maďarmi. Uhorské dejiny sú aj naše slovenské. Poniektorí zo Slovákov to dnes už chápu. Na rade sú Maďari. Tí to nemajú ľahké. Ako píše M. Mojžita pri analýze zrodu slovenskej diplomacie: „zbližovanie slovensko-maďarských záujmov komplikujú rozdielne typy reflexie a sebareflexie a na maďarskej strane prevažuje pocit veľkého národa, na základe ktorého sa stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými (…) vo vzájomných vzťahoch nevystačíme s minulosťou ani s úzkym národným pohľadom (…) je nevyhnutné obojstranne rešpektovať základné hodnoty európskej civilizácie a prirodzené vzťahy sa môžu utvárať iba na princípe spolupráce dvoch svojbytných a rovnoprávnych partnerov“.
Foto: Autor
