V decembri 1999 som sa zúčastnila projektu, ktorý zorganizoval ESIB-The National Unions of Students in Europe. Projekt sa volal Exercising democracy, teda niečo ako Vykonávanie demokracie. Keď sa tak zamyslím nad tou kopou zážitkov, ktoré z Kosova mám a nad problémom, ako ich posunúť ďalej a pritom nevynechať niečo dôležité a ani nespôsobiť chaos čitateľovi, bude asi najlepšie, keď zač-nem po poriadku, teda deň po dni.
Večer 13. decembra 1999 prilietame do Macedónska. Odvtedy, čo spadlo lietadlo odlietajúce z Prištinského letiska, sa do Kosova chodí cez Skopje (Macedónsko). V tejto chvíli sme štyria: Uroš a Polona zo Slovinska, Harry z Fínska a ja. Uroš, ktorý je vedúcim celého projektu, bol v Kosove už štyrikrát. Upozorňuje nás, aby sme ho v Kosove neoslovovali Uroš, čo je srbské meno, ale aby sme ho volali Feriz (v Kosove je totiž mestečko, ktoré sa v srbštine volá Uroševac a v Albánčine Ferizej). Túto požiadavku zdôvodňuje príhodou, ktorá sa stala v Prištine pred dvoma mesiacmi. Po ulici išiel bulharský študent, ktorý sa s niekým rozprával po bulharsky. Niekto ho teda zastavil a spýtal sa ho po srbsky, koľko je hodín. Bulharčina je srbčine veľmi podobá, a tak bulharský študent v dobrej viere bez problémov odpovedal. Ubili ho za to na smrť.
Príchod do Prištiny sme si pre veľkú tmu ani neuvedomili. Na internáty, kde sme bývali, sme sa odviezli taxíkom. Stál dve nemecké marky, čo je jednotná cena taxíka v Prištine, všade sa platí nemeckými markami. Z bezpečnostných dôvodov by som nikomu neodporúčala platiť juhoslovanským dinárom. Ubytovali nás v budove pre hosťujúcich profesorov, ktorá je vraj oveľa lepšia ako tie, v ktorých žijú študenti. Kúrenie nefunguje, voda je len studená a to tiež nie stále. A elektrina? Málokedy.
Dva dni po príchode Nasledujúci deň, počas raňajok v stánku pri ceste, po ktorej chodia obrnené transportéry, Uroš rozdeľuje úlohy. Našim cieľom je ukázať kolegom z Prištinskej univerzity, ako treba pripraviť projekt a ako naň získať financie. Takže úlohou prvých dvoch dní bolo nájsť a osloviť mimovládne organizácie pôsobiace v Kosove a dohodnúť sa s ich predstaviteľmi, aby prišli predstaviť študentom to, čo ponúkajú. Keďže v Prištinene nefunguje mestská hromadná doprava, mala som možnosť mesto, kde sa stretáva kresťanská a moslimská kultúra, spoznávať pešo. Jedným z jeho špecifík je neuveriteľné množstvo medzinárodných organizácií, ktoré v ňom pôsobia. Každý druhý dom je prenajatý niektorou z nich a väčšina áut, ktoré okolo vás prefrčia majú nálepku OBSE, OSN, UNHCR, či Charitas. Ďalšou zaujímavosťou je veľké množstvo áut z celej Európy, respektíve áut bez značiek, ktoré sú všade okolo.
Naším pevným bodom bola kancelária WUS-Austria (World University Service). Bolo tu teplo a internet (ak bola elektrina). WUS pôsobí na Prištinskej univerzite už od októbra 1998. Cieľom tejto organizácie bolo rozvíjať programy orientované na výučbu jazykov a na kurzy používania počítačov. Počas bombardovania Juhoslávie sa WUS stiahla do Tetovy (Macedónsko). Po príchode KFOR sa do Prištiny znovu vrátila. Organizácia rozšírila svoju ponuku na pomoc univerzite a začala poskytovať poradenstvo študentom, ktorí chcú ísť študovať do zahraničia, najmä do Rakúska. V rámci tohto programu tiež ponúka bývalým vojakom UCK (Kosovskej Oslobodzovacej Armády), ktorí chcú študovať, štipendium.
Zvláštny Srb V tento deň sa tiež stretávame s Milošom. Je Srb z Belehradu a v Kosove je od skončenia bombardovania. Miloš je dobrovoľníkom pracujúcim pre Helsinský výbor pre ľudské práva v Srbsku. Podľa Uroša samovrah. Tým, že je Srb, sa však príliš netají. Jeho správanie nám skôr pripomínalo istý spôsob prejavu zúfalstva, než prejav odvahy alebo hrdinstva. Heroizmus sa v tomto čase nenosí. Miloš pripravuje projekt zameraný na vytvorenie spolupráce medzi srbskými a albánskymi mladými ľuďmi. Zvláštne na ňom je, že Srbov nemá rád a tvrdí, že všetci Srbi sú nacionalisti: „Ja som nebol proti vojne, proti náletom NATO predtým, než začali nálety. Pretože nebolo iné riešenie a verím tomu, že aktivita NATO pomohla kosovským Albáncom dosiahnuť slobodu. Takže som bol za nálety NATO, ale samozrejme som bol proti vojne medzi Srbmi a Albáncami, pretože od roku 1989 bol v Kosove apartheid a v rokoch 1997-1999 genocída albánskych ľudí. Myslím, že všetci v Srbsku sú v zlej situácii a srbskí študenti sú len súčasťou toho. Neviem, či môžeme hovoriť o nejakých rozdieloch medzi srbskými študentmi a srbskou spoločnosťou. Neverím tomu, že študenti v Srbsku sú nejakou lepšou časťou spoločnosti. Bohužiaľ, myslím si, že aj „najlepšia“ časť srbskej spoločnosti, ako aj srbskí študenti, podporovala srbskú nacionalistickú politiku voči Albáncom. Takže si myslím, že aj srbskí študenti participovali na srbskej nacionalistickej politike.“
V Punto café sme sa večer stretli so študentmi, ktorí práve rozbiehali projekt študentského rádia. Bol tam aj chalan, ktorý sa v októbri vrátil domov zo služieb v UCK. Mal 23 rokov a v UCK bol asi 2 roky: „Vo vojne nepočuješ srdce, len mozog. Povie ti: tam je Srb – zamier- strieľaj.“
Ako funguje univerzita Poľnohospodárska fakulta sa nachádza mimo Prištiny. Jej budovy sú značne zdevastované. Počas bombardovania Juhoslávie tu mali sklad srbskí vojaci, takže budovy boli častým terčom ostreľovania. Škola je už čiastočne opravená a výučba pokračuje. Tak, ako aj na ostatných fakultách, ani tu nefunguje kúrenie, často ani elektrina a voda. Problém je aj s učiteľmi, pretože títo, ako aj veľké množstvo študentov, pracujú pre medzinárodné organizácie. Priemerný plat vysokoškolského pedagóga je 200 nemeckých mariek mesačne, čo si môžu v ktorejkoľvek medzinárodnej organizácii ako tlmočníci zarobiť za dva dni.
Fakulta technológií bola navrátená Albáncom ešte pred vojnou. Počas vojny však bola opäť obsadená srbskými vojakmi a budova sa nedala dlho používať. Jednak kvôli zničenej infraštruktúre a jednak kvôli tomu, že bola zamínovaná. V laboratóriách zostalo len 20% materiálu, takže sú prakticky nepoužiteľné.
Fakulty práva a ekonomiky vyzerali na prvý pohľad oveľa lepšie, ako dve predchádzajúce. Chybičky krásy boli v klasických problémoch: elektrina, kúrenie, voda (hygienické zariadenia vôbec) a prístup študentov k výpočtovej technike.
Večer sme začali realizovať vlastný projekt, a to seminármi týkajúcimi sa fungovania našich študentských organizácií a zabezpečenia demokracie v rámci nich. Bolo zaujímavé sledovať diskusie prebiehajúce k daným témam.
Rozdelené mesto Mitrovica Doobeda (17. decembra) ideme do Mitrovice, ktorá sa dá považovať za zrkadlo nálad panujúcich v Kosove. Po ceste vidíme veľa vypálených i opravených domov, ale aj tých, ktoré sa ešte opravujú a ich obyvatelia bývajú vedľa v stanoch UNHCR (nezabúdajte, že hovorím o decembri). Mitrovica je mesto rozdelené na severnú – srbskú a južnú – albánsku časť. Nachádza sa tu Fakulta baníctva a metalurgie Prištinskej univerzity. Hlavný problém je v tom, že všetky budovy patriace fakulte (učebne aj internáty) sa nachádzajú v srbskej časti Mitrovice, a tak sa so študentmi tejto fakulty delia o svoju budovu deti miestnej základnej školy.
V škole sa rozprávam s Alim Ahmetim, prezidentom fakultného študentského parlamentu, ktorý nám objasňuje situáciu v Mitrovici: „Žiadali sme od UNMIC a KFOR, len aby rešpektovali rezolúciu 1244 a najmä doplnky 3 a 2, ktoré hovoria, že všetci obyvatelia Kosova, v celom teritóriu Kosova majú právo na slobodu pohybu bez ohľadu na to, či sú Albánci, Srbi, alebo patria k inej národnosti.“
Pridal sa aj pán Skinder M. Hoti (učiteľ anglického jazyka na Fakulte baníctva a butníctva, člen lokálnej politickej strany Albánska republikánska strana): „Možnosť žiť niekde inde som nikdy neakceptoval, pretože ja som doma, som na mojej zemi a mám demokratické právo na pohyb. Tí, čo neakceptujú právo na slobodný pohyb, sú proti slobodnej Európe, proti vám a nakoniec aj proti ľudskosti. Takže my sa snažíme vytvoriť normálny, civilizovaný a skutočný vysoko kultúrny život. „
Po ceste naspäť do Prištiny sa zastavujeme v Prekaze. Prekaz je jednou z kosovských dedín, kde sa uskutočnili útoky srbských jednotiek na civilné obyvateľstvo, ktoré znamenali začiatok ozbrojeného konfliktu. Pri tomto útoku bola zmasakrovaná aj rodina Adem Jashari Hamez Jashariho: „Svedkovia hovoria, že tu bolo asi 1000 srbských vojakov, ktorí obkľúčili dedinu a zabránili tým príchodu ľudí, ktorí by dedinčanom pomohli. Pri tomto útoku bolo napadnutých 22 členov rodiny Jashari, ktorí žili v týchto dvoch domoch a dvaja to prežili. Trinásť z mŕtvych boli deti, ktoré boli zabité výbuchom bomby. Toto, čo vidíte, sa nestalo len s touto generáciou. V Kosove sa tieto veci dejú už viac ako 200 rokov a každá generácia to prežila. Všetky vojny v poli sme vyhrali, ale všetky politické vojny sme prehrali. Jedným z dôvodov, prečo sme prehrali politické vojny, je postoj Európy a sveta.“
Po tomto rozhovore sme ešte zašli na miestny cintorín, kde bola rodina Jashari a iní ľudia z dediny pochovaní. Po ceste späť do Prištiny sme sa snažili prísť na to, prečo sa tieto veci dejú a kde je vlastne pravda. Na nič sme neprišli, len na to, že ani demokracia sa nepreukázala ako najlepšie zriadenie v kritických chvíľach. O to ťažšia bola moja úloha, keď som mala večer viesť seminár na tému Demokracia v študentských organizáciách a sama som v tej chvíli nevedela, čomu vlastne verím a čomu sa dá a veriť má.
Ako bolo vo väzení Sobota (18. december) je posledný deň seminárov a ráno sa pre mňa vyznačuje veľkou udalosťou. Naša tlmočníčka mi ponúkla, že ak budem chcieť a bude elektrina a voda, tak sa môžem ráno pred seminármi osprchovať u nej doma. Nikdy som si nemyslela, že práve teplá sprcha so svetlom budú pre mňa znamenať tak veľa.
Večer po seminároch, keď sa na chodbe odohráva záverečná párty, sa v rokovacej miestnosti stretávame s Blerimom Shatrim, študentom Fakulty telesnej výchovy a športu, ktorý strávil 140 dní v srbskom väzení. Vlastne už od začiatku svojho pobytu, keď mi Uroš povedal, kto je Blerim, som s ním chcela urobiť rozhovor, ale pripadalo mi trápne prísť za ním a povedať: „Tak ako to bolo v tom väzení?“ Ale Blerim sám začína úplne spontánne hovoriť o tom, čo prežil: „Boli to jedny z najťažších chvíľ v mojom živote. Nikdy som neveril, že ľudská bytosť je tak silná. Pre človeka, ktorý niečo také prežije, je nemožné, aby neprežíval pre zvyšok svojho života traumu. Neobviňujem srbských ľudí, ale Miloševićov režim. Som presvedčený, že ľudia, Srbi, sami trpia kvôli tomu režimu. Ale je to veľmi silný režim. Je to diktatúra. A ľudia nesmú vyjadrovať svoje myšlienky. Modlím sa k Bohu, aby tí, čo sú vo väzení a sú nevinní, boli slobodní, aby užívali tú slobodu.“
Prečo neprišli na Slovensko Dnes (19. decembra) nemám žiadne pracovné povinnosti, a tak idem s Blerimom a jeho priateľmi do Prizrene. Ako mi povedali, je to najkrajšie mesto v Kosove. Prizreň, ako jediné väčšie mesto, nebolo zničené vojnou, sú v ňom zachované kultúrne pamiatky. Napriek tomu, že je práve Ramadan, moji priatelia všetci s rozkošou jedia pleskavicu so šopskou a fajčia. Na ceste späť sa zastavujeme na cintoríne, kde leží blízky priateľ jedného z mojich spoločníkov. Pohľad na hroby je strašný. Rozhliadam sa okolo seba a na stuhách vencov čítam názvy fakúlt, z ktorých títo „vojaci“ pochádzali. Roky narodenia sú od roku 1980. Veľa z nich je mladších ako ja.
Večer sedíme v bare pri sviečke (vypadla elektrina a generátor baru tiež štrajkuje) a bavíme sa o rôznych veciach. Vyťahujem problém utečencov z Kosova a pýtam sa svojich priateľov, prečo Kosovci neakceptovali ponuku Slovenska a kapacity, ktoré sme im ponúkli, neboli naplnené. Blerim mi vysvetlil situáciu na príklade svojej rodiny. Od roku 1991 bola väčšina Albáncov vyhodená z práce alebo zo školy, a tak veľká časť ľudí odišla hlavne do Nemecka, kde zarábala na príbuzných, ktorí zostali v Kosove. Nemohli sa do Kosova počas týchto rokov vrátiť, lebo by okamžite po prekročení hraníc išli do väzenia. Takže prvá príležitosť na stretnutie s nimi bola počas bombardovania Juhoslávie. Je teda logické, že utečenci chceli ísť do krajín, kde sa mohli stretnúť so svojimi príbuznými.
Posledné dni Jeepom OBSE odchádzam do Skopje, kde sa má ku mne neskôr pripojiť zvyšok výpravy. V prenajatom byte strávim asi hodinu pod teplou sprchou a pri elektrickom osvetlení. Večer sa stretávam s ostatnými. Na všetkých je vidieť evidentné uľahčenie a opadnutie napätia, v ktorom človek počas pobytu v Kosove neustále žije. Už niekoľko dní sa kvôli silnému sneženiu nelieta, ale dúfame, že sa na druhý deň dostaneme domov. Podarilo sa. Dvadsiateho druhého decembra odlietame zo Skopje do Ľubľany. Jediné, čo v momente, keď vlak vchádza do Bratislavy cítim, sú pocity viny. Ja si teraz prídem do svojho vyhriateho bytu s elektrinou a teplou vodou a všetko, čo som videla, všetky problémy nechávam za sebou.
Autorka (1976) je predsedníčka Komisie pre zahraničnú spoluprácu Študentskej rady vysokých škôl SR
