Dostala som sa do literatúry. Ako literárna hrdinka som vystúpila v častuške Ľubomíra Feldeka. Publikoval ju pred vyše dvadsiatimi rokmi a má názov Poslankyňa Gabriela a Stredozemné more – tu>>.
Myslela som si, že ďalej sa už nedá, a ľaľa ti ho. Listujem si včera v čerstvom vydaní knihy Ivety Radičovej Krajina hrubých čiar a na strane 32 čítam: „Stanko mi hovoril, ako spisovateľka a novinárka súdružka Gabriela Rothmayerová, členka KSS sa ho opýtala, za koho bol v parlamente. Odpovedal, že za VPN. A ona: ,Ale čo! A pôsobili ste ako slušný človek.‘ Hneď bolo vidieť, ako bývalým predstaviteľom moci narástli rožky.“
Pobavilo ma to zaradenie k bývalým predstaviteľom moci. Ľuba Lesná, spoluautorka diela pani Radičovej, to musí vedieť, jej mama mi bola vedúcou straníckej skupiny. Pravda, nie veľmi dlho, lebo za členku tej prísne výberovej organizácie, do ktorej sa podľa svedectiev rozhlasákov nebránil dostať ani „Stanko“ (uznávam, môže to byť klebeta), ma prijali iba pár rokov pred jej krachom.
A na stretnutie s ním v parlamente si tiež pamätám. Vtedy, na jar roku 1990, sa zákonodarný zbor rekonštruoval. Bola revolučná situácia, a tak sa rozhodovalo revolučne, niektorí hovoria, že na hrane zákonnosti. Znamenalo to, že zo 150 členov príslušníkov Národného frontu, kde mali jasnú prevahu komunisti, vyčlenili niektorých poslancov a na ich miesto kooptovali nových. Nepoznám kľúč, podľa ktorého komunistická strana vytriedila hodných a nehodných, ani ako sa dohodla s VPN na počtoch. Pamätám si len, ako mi do redakcie Smeny telefonoval Peter Weiss, či by som „im“, t. j. komunistom, nechcela pomôcť. Bolo to po mojom vystúpení v PKO, kde som porozprávala príbeh síce drobnej, ale mojej vlastnej krivdy a vyzývala všetkých, aby na podobné „drobnosti“ zabudli, pretože treba, aby sme vrátili celej strane česť. A že tá česť sa nestratila sama od seba – niekto je zodpovedný. A že by sme teraz mali myslieť predovšetkým na to. (Bola som mladá a myslela som si, že je čas na ideály.) Keď mi Peter zavolal, chcela som pomôcť, jasné. A tak som prišla po prvý raz v živote do Bieleho domu (sídla ÚV KSS), kde som videla ľudí, ktorých som predtým vídala iba v televízii. A kde som podpísala súhlas s kandidatúrou do SNR. Mala som vymeniť pani, ktorú som nikdy v živote nevidela a nič som o nej nevedela. Iba že bola poslankyňou za Dudváh. Ktovie, čo si vtedy myslela o mne? Bolo pred Veľkou nocou, všade roboty ako na kostole, ale zmyslela som si, že by bolo dobré zájsť do toho Dudváhu a predstaviť sa ľuďom, ktorých mám zastupovať. Niektoré ženy odišli od umývania okien, chlapi od fúrikov s vyvážanou záhradnou zelinou a prišli na míting do miestneho kina. Tam som si prvý raz zlízla za tých štyridsať rokov a čiernu dieru a gulagy a Stalina a zákaz chodiť do kostola. Jeden pán sa postavil a hovorí mi: „Za koho to máte byť v tom parlamente? Za komunistov? Ale čo? A pôsobili ste ako slušný človek…“ Koľko krát som to odvtedy počula , ale to vy iste tiež. Až doteraz. Časom sa to stalo kontradiction in adjecto, poslanec Kulan neskôr vo Federálnom zhromaždení definoval: ak niečo chodí ako kačka, kváka ako kačka, tak je to kačka. A slušný komunista je niečo ako biely černoch. A veď to poznáte, platí to dodnes, iba rozšírené, že komunista je každý, kto nie je „náš“. Povedať, že pravičiar je nezmysel – to sa delí rafinovanejšie.
Ale predbieham, to bolo neskôr, vtedy keď nás – už zvolených v riadnych voľbách – pri vchode do budovy FZ vítali nápisy: „Vaše inkognito mizí, vidíme vás v televizi.“ A kolega mi rozprával, že to je nič, že „na jaře to bylo hustý, urvali mi rukáv na kabáte…“ Mal tiež okolo tridsiatky, bol to taký svedomitý technik, s bývalým režimom mal spoločné akurát to, že chcel meniť stranu. Tak nám bolo všetkým treba, nemali sme liezť, kde nás vlastne ani nechceli! Šéfredaktor Pravdy Peter Sitányi mi ukázal list, ktorý dostal od Ľudovíta Pezlára. Ten mi tam dal! Bol to mocný muž, ja taká smeť. Ale odrazu sme boli všetci v jednom vreci. No dobre, treba vedieť rozmýšľať dva kroky dopredu.
Do Slovenskej národnej rady som ledva trafila – o vysokú politiku som sa dovtedy zaujímala akurát tak, že som na ňu – ako takmer všetci – nadávala. Občas ma skritizoval môj milovaný šéfredaktor Helmut Vácha, ako človek skvelý a v názoroch čistý stalinista, ale nič strašné, akurát mi nepustil články do novín s vysvetlením: viem, že sa raz za mesiac zblázniš, ale ja to ustrážim. A tu zrazu ma kooptovali za členku zákonodarného zboru. V parlamentných laviciach sme sedeli podľa abecedy, ušiel sa mi sused s priezviskom na „r“ – teda „Stanko“. Trochu sme sa pustili do reči, bol veľmi sympatický príjemný spoločník. Vonku máj, slobodné voľby pred dverami, komunisti dostávali výprasky, len tak hučalo. Slušní ľudia zdôrazňovali, že sú proti kolektívnej vine, ale to nemenilo nič na veci, že zauškovať treba hlava-hlava. Zvykla som si na začudovanie po priznaní, za koho v parlamente som: „Ale čo? A pôsobili ste ako slušný človek.“ Tak som si struhla vtip a v obrátenom garde ho šuchla „Stankovi“, veď mal zmysel pre paradoxy. Aj sme sa zasmiali. A tu ho máš – ako mi narástli rožky, iba na chvíľu som sa stiahla, ako píše pani Iveta Radičová vo svojom diele Krajina hrubých čiar.
„Znalosť histórie nás nerobí automaticky lepšími ľuďmi, ale umožňuje lepšie sa rozhodovať v súčasnosti a neopakovať chyby z minulosti. História a predovšetkým jej temné stránky slúžia ako varovanie. Je veľmi dôležité počuť ho v správnom čase, prečítala som si dnes v Sme túto myšlienku Andreja Žagrasa o prenose Lohengrina do iných čias i kontroverznom vnímaní Richarda Wagnera. A zdá sa mi, že by to mohla byť pekná bodka. Bodka.
