Napriek veľkým nádejam, ktoré sa vkladali vo voľbách do protimečiarovskej koalície, ani jej sa nedarí zastaviť všeobecný rozklad našej spoločnosti a devastáciu krajiny, ktorá trvá už viac ako desať rokov. Je síce pravda, že bombastickým predvolebným sľubom sotva niekto pri volebných urnách veril, pretože to boli vzdušné zámky aj pre najjednoduchšie mysliaceho človeka, ale vládlo tu presvedčenie, že sa odstránia aspoň najhoršie trendy.
Čonevidieť je tu polovica volebného obdobia a naša situácia je čoraz bližšie k absolútnej katastrofe. Sotva by sme našli sektor, odvetvie, rezort, región, kde by nevládol kritický stav. Kolabuje takmer všetko, čo je dôležité pre prežitie spoločnosti, krajiny, štátu.
Ničíme si predpoklady vývoja Napriek tomu, že všetky spomenuté časti našej spoločnosti majú vážne dôvody na nárek, najnebezpečnejší vývoj je vo výchovno-vzdelávacej sústave, vede a výskume. Hrubá nedbalosť a ignorantstvo voči tomuto životne dôležitému orgánu spoločenského organizmu je neospravedlniteľnou a nenapraviteľnou ranou pod pás pre jeho budúcnosť. Už z jeho terajšieho rozvráteného stavu si možno odvodiť, že v najbližšom čase nás čaká hlboký prepad do spoločenstva najzaostalejších krajín a nie, ako sa demagogicky tvrdí, postup medzi vyspelé krajiny EÚ. Ide totiž o orgán spoločenského organizmu, ktorý je najcitlivejší na zmeny, ktorých účinky sa prejavia vždy s istým oneskorením. Zároveň je to orgán, bez produkcie ktorého nemôže kvalitne fungovať žiadny iný orgán, tkanivo, sústava, bunka spoločenského organizmu. Stručne a presnejšie povedané, ide o stratu jeho alopoietických schopností a vlastností.
Dlhá cesta k výkonnosti Cesta k obnove schopnosti tvoriť, teda alopoietických vlastností výchovno-vzdelávacej sústavy, vedy a výskumu vedie cez autopoiézu, t. j. najprv sa musí znova vytvoriť, zrekonštruovať a oživiť zdevastovaný orgán, vlastne ide tiež o živý organizmus, v nadradenom organizme spoločnosti.
Je všeobecne známou skutočnosťou, že Slovenská republika si až dosiaľ nestihla vytvoriť národohospodársky komplex primeraný k potrebám samostatného štátu (slovenské hospodárstvo, ak vôbec môžeme použiť tento pojem v jeho plnom význame, do roku 1993 vždy fungovalo v rámci väčšieho ekonomického komplexu). Navyše, hospodárstvo je svojím rozsahom malé, podnikateľské a technologické vzťahy sú rozložené, väčšinou však úplne zdevastované (nielen jednotlivé odbory, ale celé odvetvia, ba i sektory), s veľmi nízkou konkurenčnou schopnosťou na trhoch pre nás životne dôležitých, čo pri vysokej funkčnej otvorenosti je samo osebe obrovským hendikepom. Keď k tomu pridáme vyčerpanosť alebo nedostatočnosť surovinových a palivovo-energetických zdrojov a teda dovoznú náročnosť z toho vyplývajúcu, keď sa triezvejšie pozrieme na geografické, geopolitické a geostrategické vlastnosti našej krajiny, spoločnosti a štátnosti (t. j. keď odmietneme demagógiu, že to je naša prednosť) dostaneme sa k holej skutočnosti, že konkurenčná spôsobilosť SR a konkurenčná schopnosť nášho hospodárstva jednoznačne závisí od výkonnosti našej výchovno-vzdelávacej sústavy, vedy a výskumu.
Kdeže lanské snehy sú Z vyššie uvedených záverov vyplýva, že ďalšia demagógia, ktorú musíme ihneď odmietnuť, je v podobe výroku „SR disponuje vysoko vzdelanými, profesionálne zdatnými, manuálne aj intelektuálne zručnými odborníkmi“. To, bohužiaľ, po spomínaných desiatich rokoch už neplatí, pretože naše „modré aj biele goliere“ boli tvrdo zdecimované, či už ich živorením v dlhodobej nezamestnanosti, alebo emigráciou, nehovoriac o tom, že tí, ktorí ešte zostali doma, stratili pôdu pod nohami na to, aby sa mohli reprodukovať a ďalej zveľaďovať a rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti. Takto je prípadná obnova autopoiézou v tomto kontexte úplne znemožnená, pretože prostredie, v ktorom by sa mala uskutočniť, už neexistuje a v dohľadnom čase už ani existovať nebude, pretože napriek ďalšej predvolebnej demagógii, že nová koalícia zabezpečí masívny príchod zahraničného kapitálu, sa stále ešte neuskutočňuje a v najbližšom čase sa zrejme konať ani nebude. Navyše nesmieme zabúdať, že aj firmy, ktoré k nám napriek všetkým problémom prišli, v dominantnej miere ponúkajú predovšetkým profesie s nízkymi nárokmi na predbežné vzdelanie, resp. potrebujú pracovníkov, ktorých možno rýchlo zaučiť do manuálnych činností. To však určite nie je cesta k pozdvihnutiu Slovenska v smere približovania sa k úrovni vyspelých krajín sveta.
Zbavme sa sebaklamov Triezve hodnotenie uplynulého desaťročného vývoja a najmä terajší stav našej spoločnosti a hospodárstva ukazuje, že keby aj hneď nastal zázračný zvrat a začal by k nám v rozsiahlejšej miere prichádzať zahraničný kapitál, trvalo by pomerne dlho, kým by formou zaškoľovania vstrebal aspoň neveľkú časť z dlhodobo nezamestnanej populácie. Personalisti zahraničných firiem sa radšej orientujú na mladých ľudí, ktorí ešte nie sú „poškvrnení“ psychickou traumou dlhodobej nezamestnanosti a sú prístupnejší na tvárnenie. K tomu treba prirátať ich väčšiu ústretovosť voči osvojovaniu funkčnej gramotnosti najmä v oblasti ITT.
Je prirodzené, že mladšie generačné vrstvy nemajú ani ten nedostatok starších, ktorý len veľmi približne vystihuje slovo nostalgia za starými časmi. Ľudia so skúsenosťami z minulosti sa napríklad nevedia dobre vyrovnať s tým, že boli časy, keď si mohli navrávať, že sú „majstri svojho odboru“. Čo však najviac chýba starším pokoleniam pracovníkov, je absencia psychických predpokladov na uplatnenie dravosti v zostrujúcom sa konkurenčnom boji jednak o pracovné miesta a jednak pre súkromné podnikanie. Navyše ich v tomto neefektívnom stereotype prežitia udržiava nešťastný systém nášho sociálneho zabezpečenia, ktorý preferuje záhaľku na zaručenej nižšej životnej úrovni pred podnikavosťou prinášajúcu možnú, podstatne vyššiu, ale rizikovú životnú úroveň.
Zmena psychológie Z vyššie uvedených formulácií a záverov jednoznačne vyplýva, že východiskom pre dlhodobý progresívny vývoj SR je zásadná zmena psychológie obyvateľstva v práceschopnom veku. Treba bezpodmienečne a v čo najkratšom čase zmeniť prostredie, ktoré bude nútiť ľudí, aby prešli z pasívne rezistentného stereotypu do režimu podnikateľského prístupu na základe plného uvedomenia si vlastnej zodpovednosti a nemožnosti delegovania tejto zodpovednosti za svoju budúcnosť na dajakú tretiu osobu. Riešenie sa tu navidomoči črtá, a to zase v prvom rade v spojitostiach výchovno-vzdelávací systém, veda a výskum. Predovšetkým treba ihneď prestať so zvrátenou sociálnou demagógiou, že pomaturitné vzdelávanie musí byť bezplatné, pretože by sa inak narušila sociálna rovnosť a rovnoprávnosť. Opak je pravdou a pretrvávanie terajšieho stavu je spoločenskou samovraždou.
Občan po dosiahnutí osemnásteho roku svojho biologického a mentálneho vývoja je právne, biologicky a psychologicky takmer úplne pripravený na to, aby v rozhodujúcej miere prevzal na seba zodpovednosť za seba vo vzťahu k svojej vlastnej budúcnosti. V našom prostredí však ani desať rokov po páde socializmu rozhodujúca väčšina populácie nie je majetkovo vybavená tak, aby rodičovská generácia mohla dať svojim potomkom patričný štartovací kapitál. Týka sa to tak investovania do seba v podobe vysokoškolského a univerzitného vzdelávania, ako aj investícií, ktoré sú potrebné na zapojenie sa či už do závislej alebo nezávislej podnikateľskej činnosti po ukončení povinnej školskej dochádzky.
V kultúrnych trhových ekonomikách, medzi ktoré sa chceme dostať, teda dostať sa aspoň podľa nešikoných rétorických cvičení našich ponovembrových politikov, sa evolúciou vytvoril na tento účel veľmi jednoduchý a účinný systém, ktorý som už vyššie pomenoval a v odbornej literatúre sa nazýva investovanie do ľudského kapitálu pomocou vytvárania úverových fondov s nízkym úročením. Treba však podčiarknuť, že nejde o akékoľvek investovanie hocikoho do niekoho iného (napríklad rodičov do potomkov), ale o investovanie niekoho, vždy autentického a nezameniteľného, do seba samého. V našich podmienkach to veľmi zjednodušene znamená také riešenie, že štát nebude peniaze daňovníkov a daňových poplatníkov, platiteľov povinných fondov atď. používať paušálne, plošne a priamo pre nedefinovaného občana, ktorý dovŕšil vek na nadobudnutie aktívneho práva voliť, ale peniaze z týchto a ďalších zdrojov použije nepriamou cestou na vytvorenie spomínaných úverových fondov.
Vysoké školy inak Uvedeným spôsobom sa takmer okamžite zmení psychológia terajšej študentskej „sinekúry“ na smrteľne vážny zodpovedný vzťah k svojej vlastnej budúcnosti. Takmer okamžite prestane kolosálne plytvanie peniazmi ostatných občanov na štúdium nezodpovedných, nedisciplinovaných alebo menej schopných študentov. Takisto sa výrazne zmení efektívnosť práce pedagógov, takže nebudú plytvať svojou kapacitou na študentov, ktorí aj tak skôr či neskôr vypadnú zo vzdelávacieho procesu. Rovnako dôležité je, že by sa pravdepodobne zmiernil odliv najvýkonnejších mladých, a stredne starých vedecko-pedagogických pracovníkov z našich vysokých škôl a univerzít, či už do domácich podnikov a inštitúcií alebo do zahraničia. Čo je však pre budúcnosť krajiny najdôležitejšie, je výrazné skvalitnenie podnikateľskej voľby mladého človeka. Hodnoty vytvorené abstraktným daňovníkom pre jeho vzdelávanie začnú pretekať cez jeho vedomie, skonkrétnia sa, a tým ho vtiahnu do bolestného procesu starostlivosti o svoje vlastné prežitie. Tu by som si vopred dovolil odmietnuť možné obvinenie z apriórneho zavrhovania sociálnej solidarity – solidaritu potrebujú osoby, ktoré nie sú schopné v dôsledku fyzického či mentálneho alebo sociálno-psychologického handicapu postarať sa o seba – to však určite nie je prípad štandardného univerzitného študenta. Je predsa úplne prirodzené, že racionálne uvažujúci osemnásťročný občan nebude kupovať na úrok tovar, ktorý bude mať pre neho nižšiu, či takmer žiadnu užitočnosť. Bude musieť vkladať z úveru získané peniaze a investovať svoje úsilie (extenzitu, intenzitu a kvalitu) do podniku, ktorý mu bude prinášať najlepšie predpoklady a možnosti na prežitie v neurčtom trhovom prostredí. Investícia do univerzitného vzdelania je dlhodobo návratná investícia a preto, ak sa má štát starať o sociálnu rovnoprávnosť, tak možno by mal túto činnosť preferovať nižšou úrokovou sadzbou ako úverové fondy na podporu štartu ostatnej časti osemnásťročnej generácie do podnikania. n
Autor (1939) je profesor ekonómie, vedúci katedry FEI STU v Bratislave
